Boj o život(y) 26

Doteraz to bol boj o život, od teraz začína boj o zdravie, boj so systémom...

Niekedy sa človeku až veriť nechce, čo všetko je schopné naše zdravotníctvo vyprodukovať.

Vezieme si Sofinku domov po 98 neuveriteľných dňoch v nemocnici. 

Byt dýcha čistotou a prázdnotou. Kým sa synovia stretnú so sestričkou, ešte potrvá. Sú akýsi usoplení a nemôžeme riskovať, že ju nakazia. Sofinka dostala v rámci odporúčaní zákaz návštev, žiaden styk s chorými, žiadne nákupné centrá. Je to pochopiteľné a akceptujem to. Keď sa nechceme čoskoro vrátiť do nemocnice, nič iné nám nezostáva. Aj tak ma pekne postrašili, že takéto predčasniatka bývajú viac v nemocnici ako doma. Už len to mi chýba. Mám pocit, že som si vyčerpala všetky nemocničné pobyty do konca života. Ale len pocit...

Mať doma predčasniatko znamená veľký stres.

Neustále si dezinfikujeme ruky, keď treba, beháme aj po byte s rúškami. Vypracovala som si presné tabuľky na podávanie liekov (vit. C, železo, vit D,...) a mlieka, všetko vážime a zapisujeme, nemocničný režim sa na nás značne podpísal 🙂

V piatok, na druhý deň po prepustení z nemocnice, nás príde navštíviť naša pediatrička. Nechce sa jej veriť ako krásne sme to zvládli. Domáca idylka sa však začne cez víkend kaziť. Sofinka začína kýchať. Nerobím žiadnu paniku, bábätká predsa kýchajú, čistia si noštek. V pondelok už vidím soplík, joj, už len to nám chýbalo. Utorok už má soplík a kašlík. Čo teraz? Do preplnenej čakárne našej doktorky s ňou nemôžem, ktovie či by vedela vyhodnotiť jej stav. Na Antolskú sa už vrátiť nemienim. Telefonujem s kamarátkou, mamičkou, s ktorou sme sa zoznámili počas mojej hospitalizácie v Ružinove. Jej predčasniatka už prekonali RSV vírus, obávam sa ho aj ja. Poradí mi volať rovno na pľúcne oddelenie, kde máme tak či tak ísť. Zavolám, objasním čo je vo veci a dostávam jasné inštrukcie. 

Okamžite sa zbaliť a do 2 hodín musíme byť u nich, s najväčšou pravdepodobnosťou si nás tam nechajú. Nie je čas smútiť ani riešiť. Hádžem veci do cestovky, nezabudnúť lieky, perinku a bežíme. 

Sofinku cez obed vyšetria, absolvuje RTG pľúc a verdikt je jasný: nález na pľúcach.

Nikto však nevie povedať, či sa jedná o akútnu infekciu alebo sú jej pľúca v tak žalostnom stave, ešte nedovyvíjané, až pripomínajú akútne ochorenie. Dostávame samostatnú izbu, znovu pripojenie na kyslík a tiež na rôzne prístroje, ktoré merajú saturáciu a pod. Keďže je očividne prechladnutá, dostáva aj antibiotiká, budú jej brať krv a uvidí sa ako ďalej. Doktori aj sestričky sú úžasní, dokonca ma po pár dňoch vyslali von na vychádzku, aby som sa medzi 4 stenami nezbláznila. Oddelenie je považované za infekčné pracovisko, preto je inak uzavreté s obmedzenými návštevami.

Tesne pred Sofinkiným prepustením som si dala chirurgicky odstrániť aj výrastok na čele, ktorý som už spomínala. Z Biskupíc som si teda volala po výsledok. A tu prišla studená sprcha. Jednalo sa o prekancerózu. Keď som počula to slovo v telefóne, bála som sa, že umieram, že je koniec. Ako toto mohol Boh dopustiť? Už viac neznesiem, prečo sa valí na nás toľko zla? Už je toho naozaj príliš. Trvalo mi dva dni, kým som sa ako tak upokojila a po telefonáte má jeden známy lekár uistil, že ak bol nález vybratý kompletne, malo by to byť v poriadku. Malo by... Našťastie, nič na tom mieste už nenarástlo. Keby som vedela o čo sa jedná, dala by som si tú koťuhu vybrať už skôr nehľadiac na to, že budem s jazvou cez čelo vyzerať ako De Peyrac. Ale keď my baby hľadíme na krásu...skoro ma stála život.

Po pár dňoch som sa vrátila do normálu, utrela si slzičky a naklusala do svojho režimu, dieťa ma predsa potrebuje A ak Boh dá, dožijem sa aj vnúčat.

Sofiin stav sa zlepšoval, antibiotiká zabrali, akurát časté desaturácie sa doktorom až tak nepáčili. 

Verdikt - bude doma naďalej na kyslíku. Nieeeeeee....  

Srdce aj mozog sa mi búrili. Tú hučiacu bedňu budeme mať teraz doma? Ako s ňou budem chodiť von? Pre chlapcov do školy a do škôlky? Na ihrisko a na krúžky? Budeme uviazaní len doma? A čo rehabilitácie? Máme sa predsa hneď hlásiť u rehabilitačnej doktorky a pokračovať v cvičení? Ako budeme cvičiť s kyslíkom? A všetky tie návštevy lekárov, ktoré máme absolvovať? Predpísali nám toho viac ako dosť: očné do týždňa po prepustení, kardiologické, neurochirurgia, neurológia, orl, usg mozgu, usg pečene, usg kĺbikov, rehabilitácie, pneumológia. 

Ok, to posledné už máme vybavené, ale čo ostatné vyšetrenia? 

Ako to všetko zvládneme s kyslíkom na krku?