Sme tu a teraz.
Od úplného začiatku sme prežili 4 roky neuveriteľných okolností. Štyri roky, ktoré mi nenapadlo, že zvládneme, roky, ktoré sa na nás výrazne podpísali.
Sofinka sa nemala narodiť a je tu! Sofinka nemala ani sedieť a chodí! Sofinka nemala vnímať a ona rozpráva a rozumie. Sofinka nemala vidieť a kochá sa krásou sveta.
Prognózy versus realita!
Naučili sme ju síce chodiť, ale nevie zatiaľ behať a skákať, jej chôdza je kolísava akoby krívala. Naučila sa rozprávať, ale nie je jej 100%-ne rozumieť, zato ústa sa jej nezavrú. Vie sa najesť, ale nevie sa obliecť či obuť, lebo ľavú ruku takmer nepoužíva. Je tvrdohlavá, čo je s ňou niekedy veľmi ťažké, inokedy ju to ženie vpred, aby dobehla zdravých. Vie sa pritúliť aj pomojkať, povedať "Maminka, ľúbim ťa." Čo viac si môžem s jej diagnózami priať?!
Pán Boh vedel, že nám dáva ťažkú cestu, jednu z najťažších. Mať hendikepované dieťa je pre mamu ťažký údel. Nikto ho nechce, ale Boh sa nás nepýta.
Môžem sa zosypať a vzdať to. Alebo vstať a ísť! Hľadať cestu ako ďalej. Zaváhania, smútok, depresia, hnev, more sĺz, obavy, to všetko bolo a príde znovu, viem to. Ale pokiaľ tu budem, budem bojovať "za" a "so" svojou dcérou za jej plnohodnotný a samostatný život. Za právo byť šťastná, za právo zapadnúť do spoločnosti, za právo na úsmev, za obyčajné ľudské práva pre hendikepovaných. Spoločnosť sa, našťastie, mení, mnohí to už chápu. Aj tak zostávajú v živote bariéry, ktoré ťažko prekonať. Najhoršou bariérou je blok v našom zmýšľaní. Učme naše deti, že každý má nárok na plnohodnotný život, že vysmievať sa spolužiakovi s okuliarmi či postihnutou rukou nie je "in".
Áno, mám strach z budúcnosti. Blízkej i vzdialenej. Bojím sa šikany, bojím sa či bude mať kamarátky, bojím sa školy, aj toho ako sa Sofi uplatní v živote. Mám strach ako s ňou zvládnem rehabilitovať ešte ďalšie roky, ako zvládne kolektív detí aj čo nám prinesú lekárske vyšetrenia. Bojím sa snáď všetkého. Mám dieťa s DMO a neviem čo nás čaká. Neistota ma ničí.
Viem, že veľký boj ohľadom jej narodenia a prvých rokov sme zvládli a tajne vkladám do Božích rúk prosbu, aby ochraňoval moje dieťa na ceste životom, aby nám dal silu zvládnuť všetko, čo nás čaká. Spravím všetko pre to, aby sa mala Sofinka čo najlepšie, ale som príliš slabá na to, aby som riadila celý jej život. Preto Ťa, Bože, prosím ochraňuj toto dieťa na ceste životom. Do Teba vkladám nádej, aby si ju neopúšťal, ani teraz, ani potom, keď ja už nebudem vládať…
Ona za to stojí.
krasa, precitala som si komplet vsetky diely, prajeme celej rodinke nech sa vam dari a napredujete.