Minule som bola v práci a Miš som stretla až večer o ôsmej, keď sa vrátila z plávania. Lietala som okolo domácnosti, dobiehala som, nadbiehala som povinnosti, pretože som mala pracovať aj nasledujúci deň. V letku som sa nestihla zamyslieť, prečo má Mišela na líci červený fľak. V rýchlosti som usúdila, že to asi má vyštípané z chlórovej vody, uložila som si vzadu v hlave poznámku „Pred spaním natrieť“ a fičala som ďalej.

Zrazu si chlap medzi rečou spomenul:„A ozaj, Mišela mala na líci fľak, keď som ju bral zo škôlky. Najprv nechcela povedať z čoho, ale potom som z nej dostal, že ‘Maťo mi dal facku.’“

„Prosím?!!“ Pozrela som sa na škvrnu inými očami. Doprdele.

Ľudia, poviem vám poučenie: Nikdy nechcite nasrať matku, ktorá má mladé. Mne sa doslova zatmelo pred očami a zdravý rozum síce niečo na mňa artikuloval, ale nič som nerozumela. Ja som nikdy nebola nejak v šťastnom tranze z faktu, že mám deti, ale biológia u mňa fungovala bezchybne, vrátane všetkých inštinktov levice.

Prvý krát som naplno prežila tento pocit, keď mala Miš tri dni a ešte v pôrodnici ju očkovali. Ja som bola prítomná. Síce som nevyškriabala tej sestričke oči, ale tisli sa mi slzy do očí z napätia ako veľmi som to chcela urobiť. (Na okraj musím poznamenať, že Mišelka cele očkovanie prespala, ani sa nezamrvila, keď ju pichli.)

Niečo podobné sa mi stalo aj teraz. Začala som pobehovať po kuchyni a nevedela kde začať. Vedela som, že v tejto chvíli to cudzie decko aj tak nerozdrapím a tak som nevedela, čo teraz.

Pokusy vyžmýkať niečo z Mišuty nič neprinášali. Pomaly sa ma začínala báť a tak začala meniť verzie. Nebola to facka, popísala si to fixkou, „My sa občas kamarátime, občas nie.“.

Jej „výpovede“ boli úplný chaos, nevedela som sa vôbec k ničomu rozumnému dopátrať. Absolútne mi nedávali zámienku ísť a rozdrapiť to cudzie decko.

Môj chlap ma vyhecoval tým, že nad tým iba mykol plecom so slovami „Asi si zaslúžila.“ Ha-ha.

Nakoniec som napísala každej kompetentnej kamarátke, ktorá mi zišla na um. Viac hláv, viac kapusty, či čo. Moja hlava chcela krv, tak som potrebovala počuť niečo rozumné.

Hneď prvá reakcia stála za uváženie: „Zlatko, zabíjať ho predbežne nebudeme.“

Nakoniec som si upratala možnosti od V pokoji a slušne sa opýtam učiteliek či si niečo nevšimli po Zdvihnem toho fracka za golier tých zvyšných 5 centi, o ktoré je ešte stále odo mňa menší a zasyčím mu do ucha…

Prvú možnosť som ešte upravila na Chlap pôjde do škôlky a slušne sa opýta… a potom som už len čakala čo bude.

Ráno Miš nemala na tvári nič. Preto som pohotovo poslala drahému fotku ako dôkazový materiál.

A teda: v škôlke si nevšimli, že by tí dvaja mali nejaký konflikt. Fľak sa Mišute spravil údajne počas spánku, pretože si spala na ruke, na ktorej mala tetovačku a asi to bude kožná reakcia. Levica vo mne ostala neuspokojená, ale čo sa dalo robiť? K pravde sa už nedopátram.

Zaujímavé bolo, že na druhý večer sa jej ten fľak spravil zase. Už som bola doma, tak som mala odsledované, ako vyzerala keď prišla zo škôlky. Naordinovala som jej pre istotu fenistilové kvapky a odvtedy po škvrne ani stopy.

Musím skonštatovať, že som svojou bojovou reakciou prekvapená. Bola som pripravená si to svoje mladé chrániť hlava-nehlava. Vlastne som na seba hrdá, že som nikoho nezabila. Zasa som sa o  kúsok viac spoznala a premyslela čo robiť, ak bude niekto mojím levíčatám ubližovať.

Viac na www.omichi421.wordpress.com

Kde bolo tam bolo, bola jedna maminka a tá si myslela, že keď bude mať viac detí, tie sa naučia rýchlejšie si požičiavať a deliť sa o hračky.

A potom ich teda mala.

A tu rozprávka končí a začína horor. Pretože čo sa týka požičiavania hračiek medzi mojimi deťmi býva to horor, v lepších dňoch tragédia, tragikomédia, thriller, psychologický thriller a dráma. Niekedy viac žánrov naraz, občas jedna epizóda v žánroch preskakuje a občas ostáva v jednom od začiatku až po koniec. Rozprávka ani omylom.

Miš, svojho času jedináčik, sa o hračky vedela celkom slušne podeliť. Doma toto riešiť veľmi nemusela (iba ak so psami) a ja som na to, pravdaže, dbala. Veľa sme chodili medzi deti, kde mala dostatok príležitostí na sociálne interakcie a teda aj na zdieľanie hračiek. (Aká učená veta!)

Ja, svojho času stále jedináčik, som si (zase raz) naivne myslela, že keďže mám detí viac, je to dostatočná tréningová situácia na požičiavanie hračiek. Isteže...

Keď sa pozriem do minulosti (rozumej tak rok dozadu) krpci sa tĺkli o hračky akonáhle sa vedeli k sebe doplaziť na dĺžku ruky. A keďže bábätká robia všetko naplno, často bola takáto epizóda mládeži nepprístupná. Pamätám si 7 mesačnú Ivušku ako šklbe vlasy svojmu bratovi, hlava mu lietala hore dole, a pri tom pišťala, pretože jej niečo ukradol.

Ďalšiu spomienku mám znova na Ivušku, ako capká Mišelu po čele od zlosti, že jej niečo nechcela dať. A znova pri tom piští, samozrejme. Miš iba reflexívne klipkala očami ako jej tam pre nimi lietala tá ručička a nechápala, čo to má akože byť.

Tomčiak je zatiaľ najmenej agresívny. Iba sa srdcervúco rozplače, keď mu niekto niečo vezme. A vždy keď on plače, tak Dášenka začne zavíjať. Tomčo skúša Ivanku dobehnúť a ukradnúť si svoju vec naspäť, ale ešte ju zatiaľ ani raz nedobehol. U nás to v tej chvíli vyzerá tak, že sa krížom cez byt naháňajú dve bábätká, jedno kvíli, druhé piští, pes zavíja - čistý horor.

V ďalších situáciách už sa žánre menia. Mišelu nenaháňa. Tá mu zabuchne pred nosom dvere a je vybavený. Ostáva iba kvílenie a zavíjanie – dráma.

Keď je situácia taká, že Mišele niečo berú, tak od zlosti trieska všetkým čo jej príde pod ruku (aj bábätkami) a dramaticky prehlasuje „Dobre, ja sa tebou už nikdy nebudem hrať! Nechaj si to navždy!“ - psychothriller. (Viete si určite predstaviť ako hlboko sa krpcom tieto slová zarývajú do duše.)

Stále verím, že im raz vysvetlím, že si hračky musíme požičiavať. Dôsledne dohliadam, priamo riadim a moderujem proces požičiavania. Chvíľu má hračku jeden, potom mu ju vydrapím z papŕč, pretože sám od seba ju nedá, dám ju druhému, prvý reve, druhý sa hrá, po chvíli ju vydrapím druhému, dávam prvému, druhý reve, prvý sa hrá atď. Doblba im pri tom vysvetľujem čo robím a prečo to robím, chválim plačúce dieťa, ako krásne požičalo, upozorňujem hrajúce sa dieťa, že za chvíľu požičia. Aj tieto slová sa im zarývajú do duše rovnako hlboko ako tie Mišutine. V preklades titulkami: majú hlboko v paži.

Toto bolo všetko o tom ako si „požičiavame“ doma. S cudzími deťmi nemáme skoro žiadne skúsenosti, pretože krpci donedávna spali dvakrát denne a teda čas, v ktorom by som ich stihla brať medzi deti, prespali.

Ale teda už spíme menej a stretli sme cudzie dieťa. To chúďa si chcelo požičať Tomášove odrážadlo. Netušilo čo sa na neho chystá. Dobehla Ivuška. Postavila sa pred to úbožiatko, zapichla do neho tie svoje bledomodré, uhrančivé oči, rozkročila sa, ruky roztiahla za chrbtom, aby mala lepšiu stabilitu a zapišťala takým tónom, že mňa skoro vystrelo. To druhé dieťa asi bude mať poškodený sluch. (To sa, chvalabohu, nikdy nedozviem.) Mňa vo všeobecnosti z týchto Ivaniných pišťaní vystiera, ale tento bol naozaj mimoriadny. Siréna, či kto to je z gréckej mytológie, je šuvix. Nedala sa nijak usmerniť, nič si nechať vysvetliť. Jej misia bola ubrániť bratove odrážadlo a nič ju neodklonilo z jej misie. Ok, dala sa odniesť, tak som ju teda odniesla. Dva dni som nepočula na ľavé ucho.

Zo situácie som pochopila, že Ivuša to má tak, že svojich si môžeme masakrovať my, ale nedajbože, aby niekto cudzí niečo chcel. Vtedy si tých svojich bránime ako levica.

Ja sa stále nevzdávam úsilia, že z nich vychovám ľudí. Keď mám ich sporov plné zuby, hračku im vezmem a hrám sa s ňou ja. A basta!

Viac na www.omichi421.wordpress.com