Tieto slová su venované každej mame, ktorá sa cíti občas unavená, občas nahnevaná, ale vždy a za každých okolností milujúca. 

POSLEDNÝ RAZ
Od momentu, keď svoje dieťa držíš po prvý raz v náručí,
už nikdy nebudeš rovnaká.
Možno zatúžiš po tej bytosti, ktorou si bola predtým, 
keď si bola slobodná a mala čas,
a o nič výnimočné si sa neobávala.
Spoznáš únavu, ktorú si predtým nikdy nepoznala,
a dni budú vbiehať do iných dní, ktoré budú vyzerať úplne rovnako,
plné kŕmenia a odgrgávania, výmeny plienok a plaču,
zdriemnutí a nedostatku zdriemnutí,
možno sa to bude zdať ako nekončiaci kolotoč.

Ale nezabúdaj… Všetko raz končí.
Príde čas, keď budeš svoje dieťa kŕmiť úplne posledný raz.
Zaspí na tebe po dlhom dni a bude to posledný raz,
čo budeš držať svoje spiace dieťa.
Jedného dňa ho ponesieš na svojom boku,
potom ho zložíš na zem a už nikdy ho tak nebudeš nosiť.
V jeden večer mu vo vani vydrhneš vlasy
a od toho dňa sa už bude chcieť kúpať samo.
Bude ťa držať za ruku pri prechádzaní cez cestu
a už nikdy viac sa za ňou nenačiahne.
O polnoci za tebou tíško vojde do spálne,
aby si si ho pritúlila, a bude to posledná noc,
čo ťa kvôli tomu zobudí.

Dá ti pusu pri školskej bráne a v nasledujúci deň ťa poprosí,
či by nemohlo ísť tou bránou samo.
Raz prečítaš poslednú rozprávku na dobrú noc
a utrieš poslednú zamazanú tváričku.
Jedného dňa k tebe pobeží so zdvihnutými rukami úplne posledný raz.
Vieš čo? Ty ani nebudeš vedieť, že je to posledný raz,
len zrazu neprídu žiadne ďalšie razy
a dokonca aj potom ti chvíľu potrvá, kým ti to dôjde.
Tak kým žiješ tieto chvíle, pamätaj, že sa zopakujú len istý počet ráz,
a keď sa pominú, budeš túžiť aspoň po jednom ďalšom dni,
ako bol ten predošlý. Posledný raz. …

Miška

PS: Neviem ako ty, ale ja, keď si to kedykoľvek prečítam mám oči plné sĺz. Asi preto, že si teraz, ked sú synovia už väčší, čoraz viac uvedomujem ako ten čas rýchlo letí. Že prestali už v noci chodiť ku mne, že už nechcú pred školou pusinku....och, a mne to taaaaak chýba....

Zdroj: www.modernaperinka.sk

Pár dní pred pôrodom mojej dcérky rozprávam o priebehu svojho tehotenstva. Ak vás zaujíma, aké vlogerky som sledovala ja, čo mi pomáhalo v boji s únavou a letnou horúčavou, ako poctivo som cvičila s Anibalom a čo mi v tehu veľmi chýba, pozrite si môj vlog. Buďte prosím zhovievavé, je môj prvý. 

Ak sa vam nezobrazuje video (ako napríklad mne na mobile - neviem prečo, otázka na MK), tak link na YouTube je tu. 

Aj vy ste už asi prišli na to, prečo sa ranné nevoľnosti volajú ranné. Že to vôbec nie je preto, že sa vyskytujú len ráno 🙂 . Každý máme na veci svoj vlastný názor a ja tu hovorím o svojom postoji k poverám a tiež mamičkám, ktoré pohotovo rozdávajú nevyžiadané rady a strašia nás desivými pôrodnými historkami. Za to, že som nemala zdokumentovaný svoj pôrodný plán, ma možno ukameňujete, ale keďže mám pôrod úspešne za sebou, neľutujem to. 

Na Slovensku sa ešte stále vlogy nerozmohli tak, ako v zahraničí a niektorým z vás sa môže zdať divné, že niekto cudzí zdieľa svoje "Ups and Downs" s veľkým bruškom. Mňa osobne počas tohto obdobia čakania na bábo sledovanie vlogov veľmi pobavilo, povzbudilo aj inšpirovalo. A keď sa vám miestami bude zdať jeho obsah povrchný (hlavne keď hovorím o farbení vlasov na blond), tak vedzte, že vo svojich hodnotách mám jasno a zo všetkého najdôležitejšie pre mňa je, že sme doma všetci zdraví.

Amálka sa nám narodila začiatkom augusta 2016 ako naše prvé dieťatko. Všetko šlo veľmi rýchlo, do pôrodnice som prišla síce plánovane, ale už otvorená na 4cm. Na epidurál už nebol čas. Moja mamka porodila štyri deti bez neho a povzdbudzovala ma, že aj ja to určite "dám"! Prvú aj druhú dobu pôrodnú sme zvládli hrdinsky aj za pomoci môjho manžela Palka, ktorý sa mi snažil pomáhať, ako vedel - a tým nemyslím to, že občas urobil nejakú fotku 🙂 Veď nie nadarmo sme niekoľko mesiacov pred pôrodom chodili spolu na predpôrodný kurz a po večeroch si čítali knihu O matke a dieťati.

Pôrod bol o to pohodlnejší, že sme mali k dispozícii nadštandardnú pôrodnú sálu s masážnym sprchovacím kútom. Keby nie Palka, v tých kŕčoch by som nevedela prísť na to, kde sa zapína voda, veď uznajte. 🙂 Ale prúd teplej vody na kríže a bruško a obľúbené tóny Drum & Bass, ktoré sme si púšťali z JamBoxu, mi pomáhali zmierňovať bolesti. Palko meral kontrakcie a poctivo ich zaznamenával do mobilnej aplikácie, konkrétne BabyBComin. Tá umožňuje zapisovať dĺžku a intenzitu kontrakcií a automaticky vyráta ich frekvenciu. Medzi bolesťami ponúka povzbudivé vety na utíšenie rodičky, ktorými sa Palko inšpiroval.  🙂  

A tak dýchanie, plávanie cez kontrakcie ako cez vlnky, disciplinované tlačenie podľa pokynov úžasného lekára spolu s každou kontrakciou, ma pomerne rýchlo približovali k bábätku. Sestričky boli fantastické, jedna z nich mi počas tlačenia nenápadne zaplietla vrkoč, aby mi vlasy nepadali do tváre. Všimla som si to až na fotkách neskôr. Na štyri potlačenia bola naša 52-centimetrová dcérka s váhou 3830 gramov po 41 týždňoch konečne na svete. Palko nestíhal updatovať rodinku, tak bleskovo to šlo. Celý pôrod trval 3,5 hodiny a keď som začula jej plač, vravela som si: "To je všetko?" Akoby ma tie kurzy, články, knihy a hrôzostrašné príbehy pripravili na niečo oveľa horšie a bolestivejšie. Mala som pocit, že pôrod sa dal zvládnuť v pohode aj bez epidurálky. V tej chvíli som sa cítila silná ako Lara Croft. 🙂

Ešte som sa opýtala primára: "museli ste nastrihnúť?"

"Nie", odpovedal, "ale ak chcete, skočím pre záhradné nožnice a môžeme to napraviť", zavtipkoval. Potešila som sa, rýchly pôrod, navyše bez nástrihu. Wow! Manžel sa venoval foteniu maličkej pri prvom vážení, zatiaľ čo ja som zistila, že skutočné peklo na mňa ešte len čaká.

Pri pomerne rýchlom pôrode nemalého dieťatka sa mi roztrhlo všetko, čo sa mohlo. Hrádza a tiež cieva po celej dĺžke až po maternicu. Dvadsať minút nesmierne bolestivého zašívania mi pripadalo ako večnosť. A pritom som počula aj cítila, že som dostala injekcie na umŕtvenie. Kričala som, stonala, od bolesti si hmkala zúfalú melódiu a miestami som mala pocit, že z tej bolesti zošaliem. Aj primára prešiel humor, krvácanie bolo dosť silné, ale reagoval pohotovo a všetko poriadne zašil bez zbytočných komentárov. Videla som však, že mu nie je všetko jedno, tričko mal kompletne prepotené.

Nasledovali 4 dni v nemocnici, síce v nadštandardnej izbe, ale s adekvátne nadštandardnými bolesťami, ku ktorým sa pridal hemeroid veľký ako dve prepeličie vajcia. Neexistovala poloha, v ktorej by som cítila úľavu od bolesti. K tomu silná svalová horúčka a pichľavá bolesť v krížoch, ktorá vystreľovala do nôh, čo mi znemožňovalo chôdzu. Môj muž so mnou bol na izbe počas celej tej doby, podopieral ma, obskakoval, pomáhal s maličkou. Napriek tomu prišlo na tretí deň baby blues, hádam z tej bezmocnosti a hlavne hnevu, koľko času a energie som venovala príprave na pôrod a na toto popôrodné obdobie plné trapenia, o ktorom neviete, kedy sa skončí, ma nikto nepripravil...

Na štvrtý deň zvíťazil rozum nad emóciami, zaplietla som si vrkoč, nalíčila sa, poskakujúc na jednej nohe aspoň provizórne upratala izbu. Dala som si do poriadku bábätko rozhodnutá, že dnes ideme domov. A tak aj bolo. V ten deň nás pustili a hoci v bolestiach, dcérku som si užívala oveľa viac doma, kde mi ju nikto nikam nebral a kde mi 15-krát za deň niekto nevstupoval do izby.

Bolesť po pôrode ma veľmi zaskočila a budúcim mamičkám by som chcela odkázať, aby venovali primeraný čas prípravou na toto obdobie ako venujú príprave na pôrod. Keď si uvedomíme, že nás po pôrode čakajú dlhé roky zodpovednej výchovy, pýtam sa sama seba, či je adekvátne, koľko času som strávila vyzbrojovaním sa na pôrod. Je pravda, že som sa o ňom naučila veľa a informovanosť určite znižuje stres. Už akékoľvek naše nemocnice sú a majú čo vylepšovať, rodíme v sterilnom prostredí pod dohľadom odborníkov a mnohé z nás, čo porodili dnes napríklad cisárskym rezom alebo mali vnútorné krvácanie ako ja, by pred 100-200 rokmi pôrod ani neprežili.

Štyri týždne po pôrode ma nebolelo už takmer nič. Síce mi šli odpadnúť zápästia z toľkého dvíhania štvorkilového klbka, no hemeroid sa stiahol, jazvy takmer necítim, a ostatné bolesti sa už tiež skoro pominuli. Vychutnávame si bábätko plnými dúškami. 

Sukňa 4x inak alebo ako štýlovo a moderne obliecť hrušku a vužiť tak jednu a tú istú sukňu? Spoločne s mojou kamarátkou blogerkou a šperkárkou Zuzu sme sa rozhodli dať dokopy projekty takýchto módnych editoriálov. Ja rada modelkujem, Zuzu rada „stajluje“ a obe máme radi módu. Svoje prvé fotenie v tomto duchu (keďže my sme spolu toho nafotili až až) sme spojili so šikovnou fotografkou Mish, s ktorou som už mala tiež česť niekoľkokrát fotiť.

Outfity sú ladené do prechodného a najmä jarného obdobia. Vsadili sme na jeden základný kúsok, ktorý tvorí bázu celého outfitu a to sukňu z poslednej kolekcie F&F. Zvyšok je už mix lacných a dostupných kúskov taktiež z F&F či Primark a drahších no kvalitných jedinečných kúskov od rôznych hand-made výrobcov.

Viac na blogu: http://drewsbeauty.com/2017/03/sukna-4x-inak/

Halloween sa v Amerike teší takej veľkej obľube, že je po Vianociach druhým najkomerčnejším sviatkom.  Nie je to však žiaden moderný, a dokonca ani pôvodný americký výmysel. Jeho korene siahajú až ku starým Keltom. Ako vlastne Halloween vznikol?

Či sa nám to páči, alebo nie, Halloween sa už stal súčasťou aj našej kultúry. Zatiaľ nám ešte nezvonia pri dverách malé strašidlá, pýtajúce sladkosti, ale možno už na budúci rok tomu bude inak. Veď deti využijú každú príležitosť, ako si osladiť život!

Pozrime sa ale do histórie, aby sme neostali len pri strašení a vyrezávaní tekvíc. Tradícia osláv noci z 31. októbra na 1. novembra sa viaže na keltský sviatok Samhain. Kelti, alebo aj Galovia, žili pred dvetisíc rokmi v južných častiach strednej a západnej Európy. Ľudia, úzko spätí s prírodou verili, že v noci, ktorou sa začínal ich nový rok, miznú hranice medzi svetom živých a mŕtvych, duchovia sa vracajú na zem a živí môžu nazrieť do podsvetia. Keltskí kňazi Druidi stavali obrovské vatry, v ktorých ľudia pálili plodiny a zvieratá ako obete keltským bohom. Počas osláv nosili kostýmy zo zvieracích koží a hláv a pokúšali sa predpovedať si budúcnosť. Ohne zapaľovali aj vo svojich príbytkoch, aby ukázali cestu mŕtvym dušiam svojich blízkych, ktorí ich v tom čase mohli navštíviť. Odtiaľ pochádza tradícia zapaľovania sviečok.

Európska tradícia

V 1.storočí p. n. l. si väčšinu keltského územia podmanila Rímska ríša a keltské tradície sa začali miešať s rímskymi. Trinásteho mája roku 609 pápež Bonifác IV zasvätil rímsky pohanský chrám Pantheon Panne Márii a všetkým kresťanským mučeníkom a oslávil tak sviatok všetkých svätých. O sto rokov neskôr pápež Gregor III rozšíril zmenil slávenie tohto sviatku na 1. novembra, keď posvätil kaplnku v Bazilike sv. Petra k úcte všetkých svätých. Vplyvom kresťanstva sa tento sviatok dostal aj do keltských krajín, kde splynul s tamojšími tradíciami.  Zostalo pálenie ohňov, prezliekanie sa za svätých, anjelov a čertov. Sviatok všetkých svätých bol tiež nazývaný All-Hallows a noc pred ním sa začala nazývať All-Hallows Evening, z čoho vznikol názov Halloween.

Americká verzia

V Amerike sa vzhľadom na rôzne európske etniká a Indiánov začala objavovať iná verzia Halloweenu, a to prevažne v južných kolóniách. Susedia si tu rozprávali strašidelné príbehy o mŕtvych, tancovali, spievali. Popularitu po celej krajine získal tento sviatok až v druhej polovici 19. storočia, keď Ameriku zaplavili milióny Írov, utekajúcich zo svojej zeme pred hladomorom. Odvtedy sa Američania večer 31.októbra obliekajú do strašidelných kostýmov a deti chodia do domu k domu strašiť za sladkosti. Na začiatku dvadsiateho storočia stratil Helloween aj poslednú štipku náboženského podtextu a stal sa z neho sviatok, na ktorý Američania ročne minú okolo 6 miliárd dolárov.

Príbeh tekvice

Tradičný symbol Halloweenu majú tiež na svedomí Íri, teda skôr jeden – Jack O’Lantern. Podľa povesti to bol prešibaný lakomý opilec, ktorý vyzval diabla, aby s ním pil. No keďže nechcel platiť, presvedčil ho, aby sa zmenil na mincu. Potom ho vložil do mešca so strieborným krížom, čím znemožnil diablovi premeniť sa a ten zostal uväznený. Ako odmenu za svoje oslobodenie Jackovi sľúbil, že mu dá celý rok pokoj a keď zomrie, nevezme si jeho dušu. O rok na to Jack načapal diabla na strome, ako kradne ovocie. Ír nelenil, vyryl do kôry znak kríža a diabol bol opäť bezmocný. Musel Jackovi sľúbiť pokoj na ďalších desať rokov. 
Keď starý opilec zomrel, v nebi ho za jeho hriechy nechceli a do pekla nemohol. Diabol mu teda poslal aspoň večne tlejúci uhlík, aby si mohol svietiť na cestu.  Mŕtvy Jack ho vložil do repy a od tej doby blúdi po zemi.
Íri pôvodne vo svojej vlasti vyrezávali repu, no keď prišli v Amerike na to, že tekvica je oveľa mäkšia a je s ňou viac zábavy, na repu rýchlo zabudli. A tak sa na celom svete vyrezávajú svetlonosi z tekvíc, hoci už len málokto pozná príbeh írskeho prefíkanca Jacka O’Lanterna.