Jeden deň svieti slnko a potom zas leje. Ja viem, že som teraz múdra ako Šalamunovo rádio (-to som teraz vymyslela, takze #salamunovoradio odteraz kazdy, kto sa chce blysnúť), ale niekedy je to presne tak, nielen v predpovedi počasia.
Ale aj v živote. Aj v živote dieťaťa. Hold toto nebude vylev o tom, že som nestihla pred Vianocami umyť okná a vlastne ani nič iné. Lebo po decembrových peripetiách mi je to srdečne u prdele. Po ne/šťastnom páde na kostrč a porezanom palci na pravej ruke (som si myslela, že ako ľaváčku ma to až tak neodrovná, ale veru, až za uplynulých pár dní som zistila, že koľko toho robí aj tá moja šmatlavejšia ruka. A tak teda, drahá ruka prepáč, že som ťa považovala za menejcennú. Už ťa ľúbim rovnako🤲), si (dúfam) poslednú "srandu" z klobúka sračiek vytiahol môj prvorodený! Opäť by som tu rada podotkla, že som nesmierne šťastná, že s mojimi krpcami nemusím riešiť vážne zdravotné problémy, ale stále sa mi ťažko díva aj na bežné boliestky či iné komplikácie. Deti by nemali trpieť. Nielen moje, deti všeobecné - dosť zle to znášam. A odkedy som matka, ešte horšie. Uplynulý týždeň sa u nás niesol v znamení #hoven s občasnými prídavkami grciek. A teda, najhoršie pre mňa bolo, držať môjmu decku vedro pri hlave a počuť a vidieť ho trpieť. Zas, keď chcete počuť najviac úprimné "maminka", toto je ten moment. Ale zas... zaobídeme sa aj bez toho, že áno! A ja osobne aj bez zúfalej vety po každej grcke: "Mami, ja už nikdy nechcem grcať..." Ja viem syn môj, ja viem... 😔 (zas ale, ak bude čo i len trochu po mne alebo po mužovi, v istom nemenovanom životnom období sa ešte nagrcá až - až, ale o tom, nepotom). Každopádne verím, že v noci to vedro pri posteli zostane prázdne a ráno sa mu vráti na tvár jeho povestný huncútsky úsmev a do záchoda sa vráti pekný tvrdý bobek (💩 Že nie som dosť vianočná? sorry, not sorry... Ale ok, tak aby sa nepovedalo Šťastné, veselé a neposraté priatelia 😉)