Vo štvrtok sme sa rozhodli spraviť si celodenný výlet a voľba padla na EkoPark Piešťany. Rozhodla som sa napísať článok a možno vám pomôcť v rozhodovaní, ak ste uvažovali o návšteve tohto parku.

EkoPark Pieštany sa nachádza medzi obcou Drahovce a mestom Piešťany. Najepšie sa do EkoParku dostanete autom, parkovanie je bezplatné.  V areáli parku sa nachádza reštaurácia Rybársky dvor s vonkajším posedením ( cenník je voľne dostupný na internete ), jazero s možnosťou plavby na lodi, kontaktnú ZOO, veľké detské ihrisko s množstvom prvkov, bufet s vonkajším posedením a detskými odrážadlami ( ten však nebol otvorený, predpokladám, že funguje skôr v letnej sezóne. EkoPark ponúka aj možnosť ubytovania.

Vstupné: Pri kúpe ZOO + ihrisko je vstupné pre deti od 3 rokov a dospelí 6 eur celodenný lístok. Neviem či cez leto je vstupné v inej výške, kedže na stránke toto vstupné uvádzajú ako dočasné. Každopádne dá sa informovať e-mailom alebo zavolaním na telefónne číslo, ktoré uvádzajú na stránke. Čítala som, že sa dá kúpiť aj samostatný vstup na detské ihrisko ktoré vás výjde 3-4 eurá pre dieťa od 3 rokov, pričom dospelí tento vstup neplatia, túto informáciu každopádne na stránke momentálne neuvádzajú.

Kontaktná ZOO v EkoParku: ZOO je menšia, napriek tomu má čo ponúknuť. Ako uvádza EkoPark na svojej stránke v ZOO môžete vidieť až 170 zvierať z rôznych kútov sveta. Časť ZOO je kontaktná, takže deti môžu vojsť priamo ku zvieratám, pohladkať si ich, alebo ich nakŕmiť. Kŕmenie zvierat je povolené len z ich jedlom, ktoré si za malý poplatok viete zakúpiť priamo pri zvieratách. Vstúpiť sa dá k morčatám, k papagájom ( za prítomnosti ošetrovateľa ) zajacom, ku kozám alebo k lamám. Ďalej zvieratá ktoré v tejto ZOO môžte vidieť sú zebry, plameniaci, orly, nosále, alebo veveričky. Cestičky sú kombinácia betón, štrk a práve ten štrk môže byť pre malé golfové kočíky problém, každopádne môj mestský kočík Greentom, napriek menším kolieskam ho zvládol, horšie to bolo na ihrisku.

Detské ihrisko v EkoParku: Detské ihrisko je pomerne nové, vybudované približne v máji 2021. Ihrisko je pomerne veľké s množstvom prvkov, takže zábava pre deti na niekoľko hodín. V ihrisku sa nachádzajú nafukovacie trampolíny, ktoré však neboli nafúknuté od rána, ale začali ich nafukovať cca 11:30hod. Neviem, či je to bežné. Nachádzajú sa v ňom aj milé detské domčeky, preliezky, šmýklavky, pieskovisko, nafukovacie lopty a veľký hrad s tobogánom, miestami na lezenie, schodíkmi atd. Nechýba ani malá detská lanovka na spúšťanie sa alebo húpačky. V priestoroch ihriska sú aj lavičky na sedenie, no mne vzhľadom na rozlohu ihriska prišlo, že ich je málo. My sme však so sedením nemali problém, kedže EkoPark bol poloprázdny a dokonca sme dosť dlho boli na ihrisku sami. Ihrisko sa nám veľmi páčilo z toho hľadiska, že deti sa na ňom dokážu dostatočne vyšantiť, priestor je veľký. Ihrisko je pokryté z veľkej časti kamenmi a kamienkami. Na trampolínach sa pochopiteľne skáče bez topánok, no ak chce dieťa z trampolíny zliesť, postúpa po kameňoch a tým pádom má úplné špinavé ponožky, preto odporúčam zobrať si náhradný pár ponožiek. S kočíkom sa na ihrisku nedostanete všade, neprejdete cez kamienky. Najväčším mínusom tohto ihriska je, že neposkytuje takmer žiadny tieň, takže natieranie detí a pitný režim by som v žiadnom prípade nepodcenila. Ja by som v lete zvolila skôr ihriská s dostatočným množstvom tieňa. Na ihrisku sú síce nejaké stromy, ale neposkytujú takmer žiadny tieň.

V letných mesiacoch tam hrozí riziko úpalu a prehriatia, preto ak sa tam chystáte, alebo budete chystať medzi povinnú výbavu určite patrí šiltovka alebo klobúk, opaľovací krém a dostatočné množstvo vody. Ocenila by som na tom ihrisku nejakú fontánku na vodu, alebo na osvieženie zátylku, tváre.

Farebná záhradka - premena školského dvora MŠ Hnilecká 2013

Projekt Farebná záhradka

Ako dostáva školský dvor novú tvár.

     Pamätám si svoj prvý deň v škôlke, ako by to bolo včera, čo ma mama posadila do triedy. Sedela som chrbtom k oknu, pozerala na deti okolo seba. Mama mi dala do ruky hračku (skladacie lietadielko zo žuvačiek) a kým som sa spamätala bola fuč. Pani učiteľka Anička ma vzala na ruky a čtípancom v líci ma chcela pravdepodobne ukludniť, čo sa jej samozrejme nepodarilo.... :D   

Ihrisková matka je v mojom ponímaní osoba, ktorá chodí venčiť svoje ratolesti na ihrisko pravidelne. Keďže ich je viac, poznajú sa, postávajú, posedávajú, odjedajú detské chrumky a klábosia.

Ja nie som ihrisková matka. Mám svoju partiu mamín, z času na čas nepohrdnem detskou chrumkou, rada klábosím, ale na ihriskovú matku som to zatiaľ nedotiahla.

Po prvé pre to, že neznášam ihriská. Všetko je tam vysoko, ďaleko, decko je ťažké, a zúfalo ma nebaví lietať za ním, dávať pozor, aby sa v zápale zábavy niekde neskántrilo. No a krát 2, samozrejme. Preto na ihriská chodíme málo. (Mišela už môže, vie tam lietať aj sama a pri tom sa neprizabiť). Druhý dôvod prečo nemusím ihriská je, že tie maminy čo tam trávia každý deň (alebo mám brutálne šťastie a vždy, keď sa tam raz za dva týždne vytrepem, stretnem tie isté) ma nikdy neprijali medzi seba. Nemám rada predsudky, tak nejak principiálne ich vlastne vôbec nechápem, ale na ihriskách sa mi už zo dve materské stalo, že som bola odpísaná čisto na základe nejakého predsudku.

Situácia vyzerá takto: Prídem na ihrisko, hlúčik matiek na jednej strane pieskoviska, ja na druhej. Moje deti sa rozbehnú, hor sa na adrenalínové dobrodružstvo. Maminy sa zomknú do pevnejšieho hlúčika, sem tam niektorá otočí hlavou a skenuje. Mňa a moje deti. Z Mišelčej materskej som z ulice poznala jednu maminu, s ktorou sme sa normálne zdravili a sem tam prehodili slovko – dve. Keď som ju strela v tlupe na ihrisku, tvárila sa, že ma nepozná. Bez srandy. A tam niekde začala celá moja ihrisková averzia.

Nepomohol tomu ani zážitok ako sme vzorne čakali s dvomi malými deťmi na hojdačku. Krpci mali čosi vyše roka, ihrisko tuto u nás obsahuje 1 ks hojdačky a keď sme sa chceli ísť hojdať, je vždy obsadená. Tak sme slušne stáli v rade a čakali, kým nás mamina čo hojdala svojho potomka, pustí. 3 minúty, 8 minút, 12 minút…ono sa to nezdá, ale na ročné deti je to dlho. Ostentatívne na mňa táto mater pozerala, ale nepustila nás. Keby som bola na jej mieste, vidím maminu s dvojičkami, tak ich pustím, aj keby sa mi z ich matere chcelo grcať. Nerobím to pre ňu, ale pre tie deti. Táto nie, normálne som moje nechápajúce bábätivce odvliekla za ručičku preč zo slovami: „No, dievčatko sa veľmi chce hojdať, tak nás dnes asi nepustí..“

A teda do tretice môj posledný zážitok. Chvíľu som si myslela, že svitá na lepšie časy. Jedna mamina so mnou nadviazala kontakt. Mala okolo seba hlúčik zdanlivo rovnako starých detí, cca 6-7 rokov, jedno asi tak ako moji malí a jedno v bruchu, a keď spadlo dieťa spolumatky, vykríkla „Bože, dúfam, že nebude mať dvojitú zlomeninu ruky!“ Bez srandy. Vravím si však, dám jej šancu.

Projekt Farebná záhradka

Ako dostáva školský dvor novú tvár.

     Pamätám si svoj prvý deň v škôlke, ako by to bolo včera, čo ma mama posadila do triedy. Sedela som chrbtom k oknu, pozerala na deti okolo seba. Mama mi dala do ruky hračku (skladacie lietadielko zo žuvačiek) a kým som sa spamätala bola fuč. Pani učiteľka Anička ma vzala na ruky a čtípancom v líci ma chcela pravdepodobne ukludniť, čo sa jej samozrejme nepodarilo.... :D   

     Volám sa Andrea Rakovská, pracujem v SPP. Som šťastne vydatá a máme s manželom krásnu 4 a pol ročnú škôlkarku.

Školský dvor sa od mojích detských čias veľmi nezmenil.

Držím sa hesla: ,,Kto neskúsi, nemá“