Bola taká pekná slnečná streda, keď som s Filipom uviazaným na chrbte farbila a strihala mojej kamoške vlasy. On sa nadšene prizeral, čo to mama stvára a mama bola nadšená, že nemraučí 🙂 Keď kamoška oodchádzala, našla som si v prasiatku zapichnutú desaťeurovku. Očká sa mi rozžiarili a už bolo po nej. Sadla som si k môjmu obľúbenému internetovému kníhkupectvu a len tak som naťukala:

MATEŘSTVÍ A SETKÁNÍ ŽENY S VLASTNÍM STÍNEM

Ani neviem, kde som na tento titul natrafila, ani prečo som ho chcela, ale vedela som, že za prvé voľné peniaze si kúpim práve túto knihu. Aj keď jej osud bol mierne ohrozený, lebo poštárka mi nechala trčať celý balíček von zo schránky, ale nakoniec sa knižka dostala tam, kam mala 🙂

Priznám sa, po prvých stranách som ľutovala celých mojich „ťažko“ zarobených 10€. Zdalo sa mi, že sú to len nejaké prázdne reči, bez systému, že autorka ani vlastne nevie, čo chce povedať. Potom začala písať o nejakých tieňoch, čomu som už vôbec nerozumela, ale veď čo by som aj čakala, keď je to v názve 🙂 Minule mi jedna kamarátka povedala, vraj myseľ funguje tak, že ak niečo nechce prijať, rozum to nevie pochopiť. Tak to bolo asi aj so mnou v úvode knihy. Možno som nechcela niektoré veci prijať a možno na ne ešte nie som pripravená. Každopádne, nedalo mi to a knihu som čítala ďalej. Ani neviem ako, úplne ma pohltila. Zrazu mi vety začali dávať zmysel a videla som v nich neskutočnú pravdu.

Táto kniha je ako lekár, ktorý sa snaží nájsť príčinu choroby a nelieči len príznaky. Takisto cieľom tejto knihy nie je radiť zúfalým rodičom, čo majú robiť, ale dať im podnet na zamyslenie, ako to aj sama autorka píše. Obsahovo sa celá kniha nesie v analyzovaní a popisovaní pocitov ženy. Či už z pohľadu tehotnej, rodiacej, dojčiacej, šestonedieľky, partnerky, milenky, vychovávateľky, kuchárky...  Naozaj vyčerpávajúco popisuje, ako sa žena cíti, prečo tomu tak je a prečo je väčšinu sama so seba zmätená. Ale kniha nie je len o žene. Je aj o jej dieťati, čo od neho možno očakávať a prečo na dieťa nefungujú univerzálne triky a takisto je aj o jej partnerovi, aké miesto má pri alebo po pôrode.

Väčšina kníh o materstve poskytuje univerzálne praktické rady. Kedy má žena spať, kedy dojčiť, kedy prebaliť, ako sa starať o novorodenca, na koľko stupňoch prať plienky a ako vyvariť fľaše. Ale táto kniha poskytuje pomoc duševnú, emocionálnu, takú ženskú.... Chvíľami ľutujem, že sa mi do rúk nedostala v období tesne po pôrode, keď som bola zmätená z toho, prečo môjho muža zrazu vnímam viac ako otca, nie ako partnera a trápila som sa tým, prečo už nič nie je ako pred tým. Vedela by som, že to je tým, že sa naozaj v najhlbšej podstate riadim svojimi inštinktami a intuíciou a keby to tak nebolo a bol by muž stále na prvom mieste, asi by nebolo všetko ok.. Totižto, muž bez ženskej opatery prežije, ale novorodenca by to stálo život.

Dojčenie je jednou z tých tém, vďaka ktorej si tu doma, na Koníkovi, vieme často poriadne skočiť do vlasov. Jedny by boli schopné bojovať za dojčenie aj svojim vlastným nahým telom, iné to zľahčujú, ďalšie smútia, že to nešlo tak ľahko. A pritom všetky máme istotne jedno spoločné.

Každá z nás chce pre svoje dieťa to najlepšie a verím, že takisto každá bola odhodlaná dojčiť a urobila pre to všetko, čo bolo v jej silách, aby sa dojčenie rozbehlo úspešne. A práve preto by som vám rada predstavila knihu, ktorá vie s dojčením veľmi pomôcť a poskytne aj odpovede na takmer všetky otázky, ktoré zaujímajú dojčiacu mamičku.  

Pohybujem sa v spoločnosti, kde je dojčenie bežné. V celej našej rodine ženy dojčili aj viac ako to vtedajší pediatri považovali za vhodné. A predsa, keď som otehotnela bála som sa, čo to bude také jednoduché, ako som to vždy videla u svojej mamy, tiet aj babky. (áno, aj babky 🙂  mala som 6 rokov, keď sa narodila moja teta a ja som len nakúkala ako Naty pije na prsníku).

Tak som sa začala pripravovať a už v 15tt som navštevovala kurz dojčenia vedený certifikovanou poradkyňou pri dojčení OZ Mamila, kde sa mi do rúk dostala aj kniha Praktický návod na dojčenie. Musím sa priznať, prečítala som ju jedným dychom.  Prelistovala som si všetky obrázky a znovu sa mi to zdalo také jednoduché.  Až do doby, kým sme si správne priloženie bábätka netrénovali na bábikách. Vtedy ma chvíľami prepadával aj strach, ale stále som verila, že správnou prípravou všetko zdolám.

Praktický návod na dojčenie je kniha, ktorú by si z môjho pohľadu mala zaobstarať každá mamička- čakateľka. Mňa osobne veľmi oslovila už len tým, že neponúka možnosť nedojčiť. V iných knihách som sa stretla s tým, že bolo na pár stranách popísané dojčenie a potom na mnoho stranách popísané typy cumľov, fľašiek a starostlivosť o ne. Proste táto kniha je o dojčení a bodka. Popisuje, aký je najlepší štart dojčenia, ako sa vyhnúť bolestivo naliatym prsníkom, ako spoľahlivo zistiť, že bábätko pije. Aj o tom, ako postupovať, keď dojčenie nejde, tak ako má, čo robiť, keď bábätko nepriberá, čo použiť na dokrmovanie namiesto fľaše,  ako začať úspešne dojčiť po cisárskom reze, čo použiť namiesto cumlíka a prečo jeho používanie môže znamenať komplikácie pri dojčení. Veľmi užitočné sú fotky a kreslené obrázky správneho prisatia a správnej polohy pri dojčení. Takisto som v nej našla mnoho fám a odporúčaní, s ktorými sme sa ako tehuľky určite stretli a vysvetlenie, prečo sú a prečo nie sú pravdivé. Záver knihy je  v duchu rozhovorov s dojčiacimi mamičkami, ktoré knihu príjemne dopĺňajú a uzatvárajú. Posledné strany patria pravidlám, ktoré by mali platiť v Babyfriendly Hospital, avšak aspoň moja skúsenosť bola presné opačná. A práve, čo sa dojčenia týkalo, nedodržali snáď ani jedno z uvedených ☹ 

Celá kniha je ladená neformálne, priateľsky, často som pri jej čítaní mala pocit, ako by mi rady odovzdávala najlepšia priateľka, ktorá to so mnou myslí úprimne dobre. Je praktická (formát A5, váha okolo 350g- šup s ňou do kabelky, keď idem na poradňu 🙂 ),  je v nej množstvo obrázkov dojčiacich mamičiek zväčša zameraných na správnu polohu pri dojčení, správne prisatie, ale aj fotky, na ktorých možno vidieť nezameniteľné puto medzi matkou a dojčiacim sa dieťatkom.

Prešlo niekoľko dní odvtedy, čo som sa začala pohrávať s myšlienkou pravidelne pre vás pripravovať akýsi knižný magazín. Rada čítam a pomyslela som, že by nebolo na škodu podeliť sa s postrehmi aj s inými mamičkami, ktoré rady čítajú a možno by uvítali tip na dobrú knižku.

Dookola som rozmýšľala, akou knihou začať. A vôbec, ako začať. Už som mala pár článkov rozpísaných, ale stále to nebolo ono. Vždy to bolo také umelé a keď som si predstavila, že by som také niečo mala čítať, nudila by som sa. Tak som to nechala tak a čakala, kým to na mňa zase príde. A prišlo. Síce za iných okolností, ako by som čakala, ale predsa. Myslela som si, že prvá kniha bude radostná, pozitívna, bezstarostná. Ale práve smutné udalosti uplynulého víkendu ma nakopli k tomu vybrať si práve knihu od Peggy Pažitnej - Deti môjho srdca, príbehy pokračujú.

Kniha Deti môjho srdca sa mi dostala do rúk asi polroka po tom, čo som prišla o svoje prvé dieťatko a krátko na to som sa dozvedela, že moja vtedy 44-ročná mama má rakovinu štítnej žľazy. Stretnutie so smrťou bolo blízke. Ja sama sa jej bojím a asi preto o nej potrebujem čítať, aby som sa s ňou zoznámila z každej strany. Ale táto kniha ma prekvapila. Čakala som srdcervúce smutné príbehy, plné sebaľútosti a strachu. A viete čo? Úplne to tam chýbalo. Už začiatok knihy je veľmi pozitívny, keď sa na pár dvojstranách prehrabávate fotkami srdiečok, ktoré Peggy - sestrička na detskej onkológii - často nachádza. Či už srdiečko ako fľak, alebo mláka, ako oblak, ako kameň...

Samotné príbehy deti boli často veľmi smutné. Aj som plakala. Ale na druhej strane, či už išlo o príbeh so šťastným koncom alebo nie, každý jeden odovzdával veľké posolstvo. Presne také dovzdávala bubena tu. Je dôležité prehodnotiť priority a tešiť sa z každého nového dňa. Byť vďačný, že máme kde spať a čo jesť. A ak sme zdraví, je to to najcennejšie.

Táto kniha nie je na bežné čítanie. Treba mať na ňu náladu a odvahu čítať o smrti. Aj teraz, ako som sa rozhodla napísať o nej článok, nedokázala som ju prečítať celú, iba som si znovu prelistovala fotky srdiečok a prečítala dva príbehy.

Odkedy Danka zomrela, premýšľam nad tým dňom nocou. A nech už smútime aktívne a zdieľame svoje pocity s ostatnými kobylkami, alebo sa tvárime ako nás tieto emócie hroooozne otravujú, jedna vec je spoločná. Ani jednu z nás táto udalosť nenechala chladnú, bez toho, aby sme si nepoložili otázku PREČO? A nezamysleli sa nad tým, čo je v živote skutočne dôležité. Že je naozaj pravdou, že jeden deň tu sme a na druhý tu byť nemusíme. Žili by sme rovnako, keby sme vedeli, že zajtra zomrieme?