Používame cookies. Viac informácií tu.
Zavri
    Príspevky pre registrovaných používateľov sa ti nezobrazujú.
    katey
    22. apr 2015    Čítané 0x

    Kniháreň: Přirozený rodinný život

    Pred pár dňami som si prezerala knižnicu. Nieže by som nemala dosť rozčítaných kníh, ale proste niečo ma k nej ťahalo. Zrak mi padol na jednu celkom mohutnú farebnú ťažkú knižku. Vraj PŘIROZENÝ RODINNÝ ŽIVOT.

    Nepamätám si, kedy som si ju objednávala, ani či som ju nejako veľmi chcela. Skôr nie, keď som na ňu tak ľahko zabudla 🙂

    Tak som sa teda do nej zalistovala, dala mi zabrať, lebo 430 strán na bielom papieri má aj svoju váhu, takže žiadne večerné čítanie v posteli z toho nebude, lebo keby som pri nej zaspala, mohla by som skončiť aj modrinou na čele.

    Ale zrazu ako sa mi otvárali stránky, už som sa rozpamätala, čím ma zaujala. Ako aj názov hovorí, kniha je plna naozajstnej prirodzenosti. Nejde o žiadne hlboko vedecké články, aj keď v určitých pasážach sa vyskytujú aj nejaké štatistické údaje. A zahŕňa naozaj všetky aspekty materstva, dokonca aj také, o ktorých mi zatiaľ ani nenapadlo premýšľať (napríklad ako sa vysporiadať s tým, ak by moje dieťa bolo homosexuálne orientované)

    Kniha sa začína kapitolou o prirodzenom tehotenstve, o tom, že naše materstvo nezačína až vtedy, keď sa bábätko vykluje na svet, ale omnoho skôr. Pokračuje pôrodom, starostlivosťou o dieťa, či už po telesnej alebo duševnej stránke. Zahŕňa aj kapitolu o dojčení, o význame dlhodobého dojčenia a prirodzeného odstavenia a celá jedna kapitola je venovaná rôznym uhlom pohľadu na očkovanie. Za touto kapitolou sú popísané všetky choroby a prejavy ochorením, proti ktorým sa očkuje. Neopomína ani výchovu, hlavné tú prirodzenú kontaktnú, zábavu, voľný čas, hnev, plač, spánok, riešenie problémov ale aj také situácie ako rozvod, smrť, sexualitu a podobne. Celá jedna kapitola je venovaná vzdelávaniu, alternatívam nášho vzdelávania a domácemu vzdelávaniu.

    Zaujali ma aj pasáže o tom, ako vlastne vzniká zdravá rodina, aký vplyv na rodinu má strava, elektronika, hračky. O tom, že zdravie si vieme udržiavať aj prírodnými prostriedkami. Našla som aj zoznam bylín vhodných pri bežných ochoreniach. Celkovo mám z tejto knihy pocit, že je tam snáď všetko. Priznám sa, neprečítala som ju ešte celú, len si v nej listujem a prečítam pasáže, ktoré ma zaujmú, ale ešte mi nenapadla jediná, ktorá by chýbala. Dokonca som našla aj návody na detské hry, ako sa hrať tak, aby hra bola prirodzená a dieťa muselo aj pohnúť hlávkou 🙂

    Najviac sa mi páči to, že kniha nekopíruje žiadnu novodobú módu. Je naozaj o tom, ako vyzerá prirodzený život. Jednotlivé kapitoly do seba zapadajú a celkový koncept knihy dáva zmysel. Lebo prirodzenosť života tiež sama o sebe dáva zmysel.

    Doslova „chrochtám blahom“, pri jej čítaní a každému, kto by sa rád vrátil naspäť k prirodzenosti vrelo odporúčam.

    Na záver len jedna myšlienka, ktorá ma dnes oslovila „ Děti, které mohou být závislé tak dlouho jak potřebují, dosáhnou nezávislosti hned, jak budou na ni připraveni.“

    Do čítania priatelia 🙂

    katey
    7. aug 2014    Čítané 0x

    Kniháreň: Znovuzrozený porod

    Pôrod. Slovo doslova démonizované. Od kedy si pamätám, počúvala som strašidelné pôrodné príbehy väčšinou zakončené tým, že ak by to trvalo o minútu dlhšie, rodička by určite od bolesti zomrela. A tak som sa už ako malé dievčatko rozhodla, že ja budem radšej bez detí, lebo takú bolesť proste nie som ochotná zniesť a ešte v 18 som hrdo vyhlasovala, že ja deti nechcem. Že to bolo kvôli strachu z toho ohavného okamihu, ako som si to predstavovala, som nikomu nepriznala.

    Ale keďže som tu na Koníku a možno už ste prečítali aj môj pôrodný príbeh, je vám jasné, že som sa na to nakoniec dala. Kým som išla rodiť Filipa veľa kníh o pôrode som veru neprečítala, ani som sa nezaujímala o nejaké alternatívne a veľmi natur záležitosti. Vedela som len, že chcem rodiť prirodzene (bez umelých zásahov) a vaginálne. Ako tak sa to podarilo, ale keď to spätne hodnotím, nebol to ten zážitok, na ktorý by som s láskou a so slzami od dojatia spomínala.. Tie slzy sú skôr slzy smútku, že aj keď všetko dopadlo relatívne dobre, mohlo to byť úplne inak. A namiesto 28 hodinovej separácie sme sa s Filipom mohli zoznamovať, muckať cuckať, dojčiť, objímať a hladkať už od prvej minúty. Preto som si povedala, že pri druhom dieťatku nenechám nič na náhodu. A preto hoci je ďalší potomok ešte v nedohľadne, ja už mám predstavu o tom, aké to je, rodiť naozaj PRIRODZENE  a budem sa snažiť nájsť pôrodnicu a pôrodníka, ktorý to bude ochotný rešpektovať.

    Kniha Michel Odenta Znovuzrozený porod je len jednou z kníh, ktoré úplne jednoducho a jasne opisujú ako je žena stvorená na to, aby SAMA dokázala porodiť dieťa.

    Chcela by som stretnúť pôrodníka, ktorý bude k žene pristupovať ak Dr.Odent. On sa už v 60. rokoch rozhodol, že v pôrodnici v malom francúzskom mestečku Pithiviers nebude postupovať tak, ako sa učili na škole. Že všetky monitorovacie zariadenia ženu pri pôrode len obmedzujú a nemajú dostatočnú výpovednú hodnotu. Pozoroval, že ženy, ktoré sú v psychickej pohode, rodia oveľa ľahšie ako ženy, ktoré sú v strese a preto sa rozhodol, že ženám pripraví čo najpríjemnejšie prostredie na pôrod. Niekoľko izieb v pôrodnici dal prerobiť na tzv,primitívne izby, kde bolo len akoby nízke pódium, na ňom matrac a vankúše, poprípade malý bazén. Izby sú vymaľované v teplých farbách a žena sa môže slobodne pohybovať von a dnu. Dokonca ak jej je príjemne, môže v prvej dobe pôrodnej ísť na prechádzku do záhrady. (chvíľami mi čítanie tejto knihy pripadalo, len ako dobre vymyslená rozprávka pre ženy, keď si predstavím, že v slovenských pôrodniciach je „výbeh“ maximálne tak na chodbu a keď už raz ženu zapíšu na príjme, už je ich a nikam ju nepustia). Pôrod pod zrakom (nenapíšem vedením, len on ho nevedie) Dr.Odenta prebiehal zväčša v tejto primitívnej izbe a v polohe, do ktorej žena sama dospela. Prítomní mohli byť ľudia, ktorých tam chcela sama rodička, doktor a jedna pôrodná asistentka. Väčšinou sa ženy ale rozhodli rodiť v polodrepe s tým, že partner, doktor alebo pôrodná asistentka ženu držali pod pažami. Tak vlastne žena rodila v smere gravitácie, ktorá jej zároveň aj pomáhala (juj, naša obľúbená poloha v leže na chrbte).

    Všetky postupy, ktoré Dr. Odent vo svojej pôrodnici zaviedol podrobne vysvetľuje, Rovnako aj vysvetľuje, prečo odmieta rutinne postupy, ktorým ich učili v škole a akými inými- prirodzenejšími postupmi sa dajú nahradiť. Sám priznáva, že občas je naozaj nevyhnutné spraviť aj nástrih hrádze alebo cisársky rez, ale percentuálne sú tie čísla niekoľkonásobne nižšie ako je dnešný ale aj vtedajší bežný štandard.

    Úprimne priznávam, že táto kniha mi nepovedala až tak veľa nového, ale možno je to tým, že som o prirodzených nemedikovaných pôrodoch a hypnpôrodch čítala veľa už pred tým. A Znovuzrozený porod mi tento obraz  krásne uzavrel. Prečítala som ju za pár dní, doslova som ju hltala, rozplývala sa nad tým, aké je zrodenie nového života krásne a aké sú ženy na fotografiách šťastné. No uznajte, vyzerá táto žena, že rodí? Ja by som skôr povedala, že má orgazmus.

    Kiežby všetci lekári boli ako on „Michel Odent naslouchá ženám. Není tady proto, aby panoval, ale aby sloužil, ne aby diktoval, ale aby se učil. Přináší svědectví, že každý porod je cesta objevování všeho toho sdíleného úsílí, tvúrčí bolesti, záhady a jásavé radosti.“ 

    katey
    19. júl 2014    Čítané 0x

    O radách a náhradách

    Predstavte si, že sa vydávate za lásku svojho života.

    Odkedy ste sa do seba zamilovali chodíte ruka v ruke, objímate, bozkávate sa.. Užívate si spoločnosť toho druhého a keď sa rozlúčite už vám chýba.

    Idete sa brať a váš svokor obrní svojho milovaného syna radami.

    1, Svoju ženu po sobáši drž za ruku a objímaj iba výnimočne, nech si moc nezvyká na telesný kontakt, lebo časom s ňou budeš mať veľké problémy. Bude sa dožadovať tvojich dotykov len tak a bude tvrdiť, že to jednoducho potrebuje.

    2,Veď ju k samostatnosti.  Ak ste v jednej miestnosti či jednoducho doma, to už znamená spoločne trávený čas. Nevadí, že ty sedíš pred telkou alebo počítačom a ona umýva riad alebo číta knihu. Ste spolu a každý máte svoje potreby. Keď si za zatvorenými dverami, skúmaj ju cez monitor, aby si v duchu bol s ňou.

    3,Urči dni, kedy sa budete milovať. Aby si zvykla, že sex je len na splodenie detí. Odporúčam ti každý párny deň a striktne to dodržuj. Režim je dôležitý a nezmeň to ani vtedy, keď sa ti zdá, že ona by chcela aj častejšie. Veď raz za dva dni stačí, nie?! Vhodné sú aj oddelené postele, aby spoločné spanie ju zbytočne nedráždilo.Ak už bude konečne tehotná, môžeš sa toho sexu konečne vzdať.

    4,Zabezpeč jej všetko, čo sa patrí – pekné oblečenie, zariadený domov, auto, dvakrát do roka dovolenku.Narodeninovú party, spoločnosť kamarátok, hlavne veľa-veľa fotiek,aby každý videl ako dobre sa jej darí vďaka tvojej starostlivosti.

    Základom je, aby nebola na teba naviazaná a vedela si poradiť aj vtedy, keď si preč. Aby si mohol v kľude pracovať či užívať si život.

    Takto to bude v poriadku synak.

    Nuž, čo vravíte,dobré rady, však?

    Pre svoje deti znamenáme lásku života a stred vesmíru. Počas nášho spoločného „chodenia“sme boli neoddeliteľné – až do okamihu príchodu na svet.

    Odvtedy je „dobrých rád“ neúrekom a vraj všetky slúžia k nášmu dobru.

    Ale ony nás bytostne potrebujú, aby sa v našom náručí naplnili ich potreby a v dospelosti boli samostatné.

    Bez toho, že by hľadali niečo, čo sami nevedia definovať.

    Teplo a bezpečie,ktoré dostanú v náručí milovanej osoby.

    Je len na nás, či im to doprajeme, alebo sa necháme niekým alebo niečím iným nahradiť...

    Katka Brňáková

    Koordinátorka projektu Dojčiť je IN - Kampaň za zdravšiu generáciu

    katey
    19. júl 2014    Čítané 0x

    Kniháreň: Mateřství a setkání ženy s vlastním stínem

    Bola taká pekná slnečná streda, keď som s Filipom uviazaným na chrbte farbila a strihala mojej kamoške vlasy. On sa nadšene prizeral, čo to mama stvára a mama bola nadšená, že nemraučí 🙂 Keď kamoška oodchádzala, našla som si v prasiatku zapichnutú desaťeurovku. Očká sa mi rozžiarili a už bolo po nej. Sadla som si k môjmu obľúbenému internetovému kníhkupectvu a len tak som naťukala:

    MATEŘSTVÍ A SETKÁNÍ ŽENY S VLASTNÍM STÍNEM

    Ani neviem, kde som na tento titul natrafila, ani prečo som ho chcela, ale vedela som, že za prvé voľné peniaze si kúpim práve túto knihu. Aj keď jej osud bol mierne ohrozený, lebo poštárka mi nechala trčať celý balíček von zo schránky, ale nakoniec sa knižka dostala tam, kam mala 🙂

    Priznám sa, po prvých stranách som ľutovala celých mojich „ťažko“ zarobených 10€. Zdalo sa mi, že sú to len nejaké prázdne reči, bez systému, že autorka ani vlastne nevie, čo chce povedať. Potom začala písať o nejakých tieňoch, čomu som už vôbec nerozumela, ale veď čo by som aj čakala, keď je to v názve 🙂 Minule mi jedna kamarátka povedala, vraj myseľ funguje tak, že ak niečo nechce prijať, rozum to nevie pochopiť. Tak to bolo asi aj so mnou v úvode knihy. Možno som nechcela niektoré veci prijať a možno na ne ešte nie som pripravená. Každopádne, nedalo mi to a knihu som čítala ďalej. Ani neviem ako, úplne ma pohltila. Zrazu mi vety začali dávať zmysel a videla som v nich neskutočnú pravdu.

    Táto kniha je ako lekár, ktorý sa snaží nájsť príčinu choroby a nelieči len príznaky. Takisto cieľom tejto knihy nie je radiť zúfalým rodičom, čo majú robiť, ale dať im podnet na zamyslenie, ako to aj sama autorka píše. Obsahovo sa celá kniha nesie v analyzovaní a popisovaní pocitov ženy. Či už z pohľadu tehotnej, rodiacej, dojčiacej, šestonedieľky, partnerky, milenky, vychovávateľky, kuchárky...  Naozaj vyčerpávajúco popisuje, ako sa žena cíti, prečo tomu tak je a prečo je väčšinu sama so seba zmätená. Ale kniha nie je len o žene. Je aj o jej dieťati, čo od neho možno očakávať a prečo na dieťa nefungujú univerzálne triky a takisto je aj o jej partnerovi, aké miesto má pri alebo po pôrode.

    Väčšina kníh o materstve poskytuje univerzálne praktické rady. Kedy má žena spať, kedy dojčiť, kedy prebaliť, ako sa starať o novorodenca, na koľko stupňoch prať plienky a ako vyvariť fľaše. Ale táto kniha poskytuje pomoc duševnú, emocionálnu, takú ženskú.... Chvíľami ľutujem, že sa mi do rúk nedostala v období tesne po pôrode, keď som bola zmätená z toho, prečo môjho muža zrazu vnímam viac ako otca, nie ako partnera a trápila som sa tým, prečo už nič nie je ako pred tým. Vedela by som, že to je tým, že sa naozaj v najhlbšej podstate riadim svojimi inštinktami a intuíciou a keby to tak nebolo a bol by muž stále na prvom mieste, asi by nebolo všetko ok.. Totižto, muž bez ženskej opatery prežije, ale novorodenca by to stálo život.

    Chcela som písať aj o najzaujímavejšej kapitole, ale taká nie je, lebo všetky ma zaujali rovnako. Zaujalo ma ako to je s matkou a dieťaťom, že v prvých približne dvoch rokoch sú ako keby jeden celok, až potom sa postupne odpútavajú (tu má napríklad otec veľmi dôležitú úlohu) Samozrejme neobchádza ani témy ako dojčenie, nosenie a spoločné spanie. Ale nepristupuje k nim z praktického hľadiska, skôr z toho duševného emocionálneho. Zamýšľa sa nad tým, či pri problémoch s dojčením nemôže byť problém so svojim vlastným ženstvom. Alebo už dávnejšie som premýšľala o vzniku chorôb na emocionálnom základe. Aj to tu autorka prehľadne vysvetľuje, ako dieťa zrkadlí emócie matky a tie sa občas môžu ukázať v podobe chorôb. Ale nezabúda aj na „hmotné“ dôvody ochorenia a ako strava môže za niektoré neduhy.

    Práve pri kapitole o strave mi do očí udrela jedna myšlienka, ktorá hoci sa mňa a môjho syna netýka, zasiahla ma veľmi hlboko. „Proč my dospělí reagujeme na přání našich dětí kupovaním pamlskú? Protože je mnohem jednoduší dát dítěti bonbón, než se na chvíli zastavit, naslouchat mu a být s ním v opravdu hlubokém kontaktu. Kdyby to ty mrňousové vědeli vyjádřit, navrhli by nám výměnný obchod: „Vyměním sáček bonbónú za čtvrthodinku hraní.“ Co kdybychom tedy, když nás budou žádat o sladkosti, zkusili odpovědet svou přítomností? Bude to vyžadovat trpělivost a trochu víc volného času.“

    Na záver by som o knihe povedala ešte pár slov. Rozhodne nepatrí k tým, ktoré stačí prečítať raz. Myslím si, že je niečo ako Biblia. Koľko krát ju čítaš, toľko krát v nej nájdeš niečo nové. Nie všetkému rozumieš, nie so všetkým súhlasíš, ale v konečnom dôsledku je veľmi poučná a núti Ťa zamýšľať sa nad jej obsahom. A najdôležitejšie : Je určená pre odvážne ženy, ktoré sa neboja čítať pravdu o sebe, o svojej ženskej podstate. O tom, že to, čo nám dnes ponúka spoločnosť nemusí byť vždy to správne, že každá máme v sebe ešte hlboko zakorenené inštinkty a ak nemáme strach, táto kniha nám ich pomôže poodhaliť. Stačí prijať, že nemusíme byť superwomanky, že sme zraniteľné, že tých mužov potrebujeme, lebo s nimi sme v rovnováhe a že materstvo je najprirodzenejší stav, v akom môže žena byť. 

    katey
    19. jún 2014    Čítané 0x

    Kniháreň: Praktický návod na dojčenie

    Dojčenie je jednou z tých tém, vďaka ktorej si tu doma, na Koníkovi, vieme často poriadne skočiť do vlasov. Jedny by boli schopné bojovať za dojčenie aj svojim vlastným nahým telom, iné to zľahčujú, ďalšie smútia, že to nešlo tak ľahko. A pritom všetky máme istotne jedno spoločné.

    Každá z nás chce pre svoje dieťa to najlepšie a verím, že takisto každá bola odhodlaná dojčiť a urobila pre to všetko, čo bolo v jej silách, aby sa dojčenie rozbehlo úspešne. A práve preto by som vám rada predstavila knihu, ktorá vie s dojčením veľmi pomôcť a poskytne aj odpovede na takmer všetky otázky, ktoré zaujímajú dojčiacu mamičku.  

    Pohybujem sa v spoločnosti, kde je dojčenie bežné. V celej našej rodine ženy dojčili aj viac ako to vtedajší pediatri považovali za vhodné. A predsa, keď som otehotnela bála som sa, čo to bude také jednoduché, ako som to vždy videla u svojej mamy, tiet aj babky. (áno, aj babky 🙂  mala som 6 rokov, keď sa narodila moja teta a ja som len nakúkala ako Naty pije na prsníku).

    Tak som sa začala pripravovať a už v 15tt som navštevovala kurz dojčenia vedený certifikovanou poradkyňou pri dojčení OZ Mamila, kde sa mi do rúk dostala aj kniha Praktický návod na dojčenie. Musím sa priznať, prečítala som ju jedným dychom.  Prelistovala som si všetky obrázky a znovu sa mi to zdalo také jednoduché.  Až do doby, kým sme si správne priloženie bábätka netrénovali na bábikách. Vtedy ma chvíľami prepadával aj strach, ale stále som verila, že správnou prípravou všetko zdolám.

    Praktický návod na dojčenie je kniha, ktorú by si z môjho pohľadu mala zaobstarať každá mamička- čakateľka. Mňa osobne veľmi oslovila už len tým, že neponúka možnosť nedojčiť. V iných knihách som sa stretla s tým, že bolo na pár stranách popísané dojčenie a potom na mnoho stranách popísané typy cumľov, fľašiek a starostlivosť o ne. Proste táto kniha je o dojčení a bodka. Popisuje, aký je najlepší štart dojčenia, ako sa vyhnúť bolestivo naliatym prsníkom, ako spoľahlivo zistiť, že bábätko pije. Aj o tom, ako postupovať, keď dojčenie nejde, tak ako má, čo robiť, keď bábätko nepriberá, čo použiť na dokrmovanie namiesto fľaše,  ako začať úspešne dojčiť po cisárskom reze, čo použiť namiesto cumlíka a prečo jeho používanie môže znamenať komplikácie pri dojčení. Veľmi užitočné sú fotky a kreslené obrázky správneho prisatia a správnej polohy pri dojčení. Takisto som v nej našla mnoho fám a odporúčaní, s ktorými sme sa ako tehuľky určite stretli a vysvetlenie, prečo sú a prečo nie sú pravdivé. Záver knihy je  v duchu rozhovorov s dojčiacimi mamičkami, ktoré knihu príjemne dopĺňajú a uzatvárajú. Posledné strany patria pravidlám, ktoré by mali platiť v Babyfriendly Hospital, avšak aspoň moja skúsenosť bola presné opačná. A práve, čo sa dojčenia týkalo, nedodržali snáď ani jedno z uvedených ☹ 

    Celá kniha je ladená neformálne, priateľsky, často som pri jej čítaní mala pocit, ako by mi rady odovzdávala najlepšia priateľka, ktorá to so mnou myslí úprimne dobre. Je praktická (formát A5, váha okolo 350g- šup s ňou do kabelky, keď idem na poradňu 🙂 ),  je v nej množstvo obrázkov dojčiacich mamičiek zväčša zameraných na správnu polohu pri dojčení, správne prisatie, ale aj fotky, na ktorých možno vidieť nezameniteľné puto medzi matkou a dojčiacim sa dieťatkom.

    Verím, že mamičky, ktoré sa rozhodnú si túto knižku kúpiť, nebudú ľutovať a budú ju listovať s rovnakým nadšením ako ja 🙂 Nie všetky knihy o materstve, ktoré som si kúpila, stáli za to, ale týchto 6,50€ malo pre mňa neoceniteľnú hodnotu. Ja som si knižku vzala so sebou aj do pôrodnice, lebo ako som správne predpokladala, prax bude iná ako teória a v časoch, keď Filip spal, som si v nej listovala a uisťovala sa, že moje rozhodnutie nepodať mu ani fľašu ani si nasadiť klobúčiky v období, keď sa neprisával, je správne, hoci ma sestričky v Babyfriendly hospital presviedčali o opaku.

    Na záver len: Dojčeniu zdar!

    PS: Chlapček na obale knihy narodený cisárskym rezom má dnes 3 a ¾ roka a stále sa dojčí.

    Doplnene: chlapcek na obale knihy sa prirodzene odstavil vo svojich 4rokoch a 3 mesiacoch

    katey
    25. máj 2014    Čítané 0x

    Kniháreň: Deti môjho srdca

    Prešlo niekoľko dní odvtedy, čo som sa začala pohrávať s myšlienkou pravidelne pre vás pripravovať akýsi knižný magazín. Rada čítam a pomyslela som, že by nebolo na škodu podeliť sa s postrehmi aj s inými mamičkami, ktoré rady čítajú a možno by uvítali tip na dobrú knižku.

    Dookola som rozmýšľala, akou knihou začať. A vôbec, ako začať. Už som mala pár článkov rozpísaných, ale stále to nebolo ono. Vždy to bolo také umelé a keď som si predstavila, že by som také niečo mala čítať, nudila by som sa. Tak som to nechala tak a čakala, kým to na mňa zase príde. A prišlo. Síce za iných okolností, ako by som čakala, ale predsa. Myslela som si, že prvá kniha bude radostná, pozitívna, bezstarostná. Ale práve smutné udalosti uplynulého víkendu ma nakopli k tomu vybrať si práve knihu od Peggy Pažitnej - Deti môjho srdca, príbehy pokračujú.

    Kniha Deti môjho srdca sa mi dostala do rúk asi polroka po tom, čo som prišla o svoje prvé dieťatko a krátko na to som sa dozvedela, že moja vtedy 44-ročná mama má rakovinu štítnej žľazy. Stretnutie so smrťou bolo blízke. Ja sama sa jej bojím a asi preto o nej potrebujem čítať, aby som sa s ňou zoznámila z každej strany. Ale táto kniha ma prekvapila. Čakala som srdcervúce smutné príbehy, plné sebaľútosti a strachu. A viete čo? Úplne to tam chýbalo. Už začiatok knihy je veľmi pozitívny, keď sa na pár dvojstranách prehrabávate fotkami srdiečok, ktoré Peggy - sestrička na detskej onkológii - často nachádza. Či už srdiečko ako fľak, alebo mláka, ako oblak, ako kameň...

    Samotné príbehy deti boli často veľmi smutné. Aj som plakala. Ale na druhej strane, či už išlo o príbeh so šťastným koncom alebo nie, každý jeden odovzdával veľké posolstvo. Presne také dovzdávala bubena tu. Je dôležité prehodnotiť priority a tešiť sa z každého nového dňa. Byť vďačný, že máme kde spať a čo jesť. A ak sme zdraví, je to to najcennejšie.

    Táto kniha nie je na bežné čítanie. Treba mať na ňu náladu a odvahu čítať o smrti. Aj teraz, ako som sa rozhodla napísať o nej článok, nedokázala som ju prečítať celú, iba som si znovu prelistovala fotky srdiečok a prečítala dva príbehy.

    Odkedy Danka zomrela, premýšľam nad tým dňom nocou. A nech už smútime aktívne a zdieľame svoje pocity s ostatnými kobylkami, alebo sa tvárime ako nás tieto emócie hroooozne otravujú, jedna vec je spoločná. Ani jednu z nás táto udalosť nenechala chladnú, bez toho, aby sme si nepoložili otázku PREČO? A nezamysleli sa nad tým, čo je v živote skutočne dôležité. Že je naozaj pravdou, že jeden deň tu sme a na druhý tu byť nemusíme. Žili by sme rovnako, keby sme vedeli, že zajtra zomrieme?