Vždy som chcela mať  domáceho miláčika ale nikdy nie mať mačku. A ako sa vraví, že čo človek najviac nechce, to dostane, tak u nás to platilo na 100 %.

    Jedného krásneho večera môj drahý manžel sedel u nás v pivničke s kamarátom. Nebol to žiaden výnimočný večer. Prišiel neskoro a tak sme sa ani moc nebavili.

Ráno mi vraví: ,,Prišla k nám mačka." Neverila som vlastným ušiam. A priznám sa,ani ma to nejako nedojalo. Zlom prišiel, keď mi ju ukázal na fotke. Uvidela som krásnu miniatúrnu mačičku čierno-bielej farby. Vpredu mala ofinku a vyzerala ako Anička.

Zmestila sa mi akurát do ruky. A keďže som bola tehotná, tak sme ju držali v karanténe v pivnici. 

    Asi 2 dni na to sme šli k veterinárovi. Naše zlatko bolo veľmi choré. Malo zapálené očká, slabú imunitu, prskala, v uškách mala svrab. Museli sme ju dať odčerviť, chodili sme na antibiotické injekcie. Pri prvej návšteve mala 400g a 6 týždňov.

    Kamarát si ju mal zobrať, ale ja som si povedala, že ked sme sa s ňou toľko natrapili, už si ju nedám. A tak aj bolo. Už zostala u nás.