Pripomeňme si príbeh jednej neskutočne silnej ženy 🙂

„Nechcela som, aby moje dieťa prežilo také detstvo ako ja, preto som si ho chcela dať vziať. Dnes však viem, že by to bola moja najväčšia chyba života.“

Chcem sa Vám zveriť s mojou životnou cestou. Cestou, ktorá je poznačená spleťou neskutočného trápenia na nemocničných lôžkach; cestou, ktorej chýbalo rodinné zázemie a pomoc blízkych; ale aj cestou, počas ktorej som zažila skutočné šťastie zvané materstvo.

Môj štart do života nebol práve najľahší, pretože som sa narodila s rázštepom pery a podnebia. Mamička ma namiesto vytúženého kojenia musela kŕmiť striekačkou. V mojom štvrtom mesiaci života som musela absolvovať prvú operáciu, počas ktorej mi lekári upravili podnebie a pery. Neskôr, v mojich šiestich rokoch života som podstúpila ešte jednu plastickú operáciu.

Potom nastal čas, kedy som sa mala začať tak, ako iní moji rovesníci pripravovať do školy. Čas, kedy som sa mala vytešovať zo svojej prvej školskej tašky, pera, či z nových kamarátstiev. Avšak čas nástupu do školy sa nekonal. Vlastne konal, no nie do takej školy, akú som si s rodičmi vysnívala.

Bývali sme na dedine, kde najdôležitejšími autoritami boli miestny farár a učiteľ, a práve títo dvaja ľudia mne a mojej rodine zobrali vtedajšiu nádej na to, že bude zo mňa školáčka na základnej škole. Prečo? Pretože na základe môjho rázštepu sa rozhodli, že nepatrím medzi „normálne“ deti a že nastúpim na osobitnú školu.

Keby nebolo nádeje, naše srdce by puklo...

Lucinka sa nám narodila ako krásne a zdravé dievčatko.

Keď mala 5 rôčkov, náš pokojný a radostný rodinný život sa obrátil naruby.

Lucka začala mať veľké bolesti v oblasti bruška. Všetko začalo hospitalizáciou v blízkom meste Trstená a po desiatich dňoch bola Lucka prevezená do Martina.

Za týchto pár dní došlo k mnou spomínanému obráteniu života naruby. Pýtate sa prečo? Pretože mojej dcérke bola zistená príčina tých neskutočných bolestí.

Príčinou bol nádor na pečeni.

Milé mamičky, tento krátky príbeh nebude o utrpení ako boli predošlé, ale naopak - bude o šťastí – dokonca šťastí ŠTVORITOM! Príbeh poskytol @otino

S manželkou Jankou máme dve deti, staršiu dcéru Janku a syna Petra. Obaja už žijú svoje životy so svojimi partnermi.

Bola krásna aprílová sobota, ktorú sme trávili ako rodina pokope. Pri debate syn oznámil radostnú správu – že naša nevesta je tehotná a budú mať dvojičky.

Dcéra Janka sa v tej chvíli zatvárila inak ako prekvapene a zahlásila: „Aj vy budete mať dvojičky?“ Syn sa na ňu nechápavo pozrel a opýtal sa: „akože aj my?“ A dcéra Janka opäť na to: „Lebo aj my čakáme dvojičky.“

A takto nenápadne vyšli obe naše deti s pravdou von a my s manželkou sme sa dozvedeli radostnú správu o tom, že z „nulových“ starkých sa stanú štvornásobní starí rodičia.

Dňa 18.10. prišli na svet synove dve dievčatká a opäť sa v našej rodine zopakovalo čosi duplicitné a nezvyčajné, pretože o 4 dni neskôr porodila dcéra Janka ďalšie dve dievčatká.

„Nechcela som, aby moje dieťa prežilo také detstvo ako ja, preto som si ho chcela dať vziať. Dnes však viem, že by to bola moja najväčšia chyba života.“

Chcem sa Vám zveriť s mojou životnou cestou. Cestou, ktorá je poznačená spleťou neskutočného trápenia na nemocničných lôžkach; cestou, ktorej chýbalo rodinné zázemie a pomoc blízkych; ale aj cestou, počas ktorej som zažila skutočné šťastie zvané materstvo.

Môj štart do života nebol práve najľahší, pretože som sa narodila s rázštepom pery a podnebia. Mamička ma namiesto vytúženého kojenia musela kŕmiť striekačkou. V mojom štvrtom mesiaci života som musela absolvovať prvú operáciu, počas ktorej mi lekári upravili podnebie a pery. Neskôr, v mojich šiestich rokoch života som podstúpila ešte jednu plastickú operáciu.

Potom nastal čas, kedy som sa mala začať tak, ako iní moji rovesníci pripravovať do školy. Čas, kedy som sa mala vytešovať zo svojej prvej školskej tašky, pera, či z nových kamarátstiev. Avšak, čas nástupu do školy sa nekonal. Vlastne konal, no nie do takej školy, akú som si s rodičmi vysnívala.

Bývali sme na dedine, kde najdôležitejšími autoritami boli miestny farár a učiteľ, a práve títo dvaja ľudia mne a mojej rodine zobrali vtedajšiu nádej na to, že bude zo mňa školáčka na základnej škole. Prečo? Pretože na základe môjho rázštepu sa rozhodli, že nepatrím medzi „normálne“ deti a že nastúpim na osobitnú školu.

Viem, krútite hlavami a verte tomu, že aj moja rodina bola z toho šokovaná. Vtedy sa mamka rozhodla, že sa pobije za moje práva a vybavila mi školu vo vedľajšej dedine, do ktorej ma „záhadne“ zobrali bez akýchkoľvek predsudkov, či obmedzení. Vďaka týmto ľuďom, ktorí vo mňa verili a nepovažovali ma za „chorú“ som ukončila základnú školu a aj strednú školu s maturitou.

„Bežte za svojim šťastím a vesmír vám otvorí dvere tam, kde boli predtým len steny.“

Tento príbeh je venovaný všetkým ženám, ktoré túžia zažiť tú najúprimnejšiu a najnežnejšiu lásku života, a to lásku k svojmu dieťaťu.

Môj príbeh sa nezačína ako iné príbehy, ktoré sú popisované šťastným obdobím života, ale začína sa písať v spojení s veľkým utrpením spôsobeným pliagou zvanou leukémia.

Po dovŕšení 15. roku môjho života som si od lekárov vypočula diagnózu, o ktorej som len sporadicky počula z televízie a z kníh. Nevedela som, čo všetko ma čaká a čím si budem musieť prejsť. Nevedela som, že sa mi život otočí naruby a netušila som, že sa mi problémy prvých lások, či kamarátskych nezhôd budú zrazu zdať také malicherné.

V nemocnici som strávila takmer celý rok, ktorý bol spojený s náročnou liečbou, chemoterapiami, zvracaním, slabosťou a s mnohým iným na čo z ťažkosťou spomínam.

Čas plynul a ja som po rokoch našla spriaznenú dušu v mužovi, ktorého som si neskôr aj napriek môjmu komplikovanému zdravotnému stavu zobrala za manžela.