Veľakrát som sa zamýšľala nad touto otázkou. Vážne existuje isté predurčenie ako bude plynúť život, alebo je to iba jedna veľká náhoda? Zamyslela som sa práve vtedy, keď ma zrazilo auto.

Zvoní budík. Je päť hodín. Vstávam so zvláštnym pocitom, akoby sa malo niečo stať.

Zlé, pochmúrne myšlienky hádžem rýchlo za hlavu. Chladné októbrové počasie mi na nálade nepridáva. Obliekam sa najprv pomaly, potom rýchlo.

Ťahám bicykel z komory a pripravujem sa na cestu do práce. Pocity sa u mňa stupňujú a cítim sa zvláštne.

Nasadám a vyrážam.

Prechádzam cez most.

V diaľke vidím auto. Je mi veľmi povedomé. To auto som už videla. Práve dnes v mojom sne. Rýchlo sa snažím si na to spomenúť. Nejde to. Pamäť prázdna. Všetky spomienky ostali doma v mojej teplej posteli.

Blížim sa po hlavnej ceste smerom k nemu.

Stojí. Vidí, že idem. Aspoň si to myslím.

Zrazu dostanem záblesk ako hrom. Už si spomínam na sen. Presne táto situácia. Farba i značka auta, dokonca dáva smerovku na tú stranu ako vo sne. Len v sne ma zrazí.

Strasiem sa. Hádam to tak nemôže byť!? 

Na bicykli mám svetlo vpredu aj vzadu, hlavu mi "zdobí" prilba.

Musí ma vidieť, preto stojí a čaká, kedy prejdem. Myslím si to.

Prechádzam popri aute. 

Som na zemi a všade tma. Šok sa dostavil.

Auto do mňa narazilo zboku.

Pád stlmila prilba. Preletela som cez bicykel smerom dopredu. 
Z bočnej uličky zastavuje auto a jeho vodič ma dvíha zo zeme.

Poskytuje mi prvú pomoc a volá políciu a záchranku. Ostáva so mnou až do príchodu policajtov. Muž, ktorý toto všetko spôsobil, vychádza z auta a obzerá si škody na ňom. Mňa si nevšíma. Žiadna prvá pomoc. Karoséria je prednejšia.

Bolí ma hlava i celé telo, ale dokážem sa hýbať. 

Policajti vypočúvajú nás oboch.

"Pán šofér, ako ste ju nemohli vidieť? Veď svieti ako vianočný stromček. Prichádzala po hlavnej ceste, už z diaľky ste ju museli vidieť."

"Mal som zahmlenú bočnú stranu, nevidel som ju, až keď už bola úplne predo mnou."

"Máte narazený pravý blatník, takže ona už stihla aj popred vás prejsť, to ste ju ako nevideli? Šťastie, že ste sa rozbiehali pomaly."

Fúkali sme obaja. Negatívne.

Prichádza sanitka. 

Nasadám a vezú ma na traumatológiu. Udreté miesta menia farbu na fialovú. 

"Pacientka pri vedomí, v šoku, bez otrasu mozgu. Sťažuje sa na bolesť pravého stehna."

Rontgen nezistil žiadne zlomeniny.

Na druhý deň s hlavou nedokážem ani pohnúť. Priateľ ma vezie opäť do nemocnice. Mám natiahnuté svaly na krku, dostávam golier.

Telo bolí, ale noha ešte viac. Megaveľká modrina vo veľkosti dospelej päste. 

Aj trinásť rokov od nehody mám stále na vnútornom stehne pamiatku. Zdeformované prepadnuté svaly vo veľkosti slepačieho vajca. 

Bicykel bol na tom horšie. Potreboval kompletnú opravu. 

Žijem.

To je hlavné.

Ten sen bola predzvesť, ktorú som videla skôr ako nastala, alebo ma mala pred týmto varovať?