Keď som bola malá, myslela som si, že chrániť životné prostredie znamená neodhadzovať na zem papieriky z cukríkov a netýrať zvieratá. Ako som rástla, začala som mať pocit, že pre životné prostredie treba urobiť viac – priviazať sa ku stromu, ktorý chcú vyrúbať alebo protestovať na šírom mori proti výlovu veľrýb. Keďže som sa na takúto formu neodhodlala, vlastne som kašľala na životné prostredie.

A potom som sa v roku 2006 na modrom koníkovi dočítala o menštruačnom kalíšku. Hneď som si ho objednala a začala používať, aj keď z iných ako ekologických dôvodov. Tie boli len príjemným bočným efektom. Tu v podstate začala moja ekocesta. Pokračovala používaním látkových plienok pre syna a výrobou domácich prostriedkov a kozmetiky z domácich zásob. (Pri písaní tohto článku mi napadlo, že sa mi v roku 2012 podarilo zatiahnuť do projektu Hodina Zeme aj jednu veľkú nemenovanú firmu, keď som navrhla vypnúť reklamný znak a znížiť intenzitu osvetlenia celého podniku).

Ak chceš používať eko veci, máš v podstate 2 možnosti – buď si ich  vyrobíš sám / sama doma (navaríš, ušiješ, vymiešaš ...) alebo si ich kúpiš (ak napr. nevieš šiť ako ja). Ja sa snažím hľadať lacné a efektívne metódy, občas niečo kúpim, občas niečo nahradím, nebojím sa experimentovať. Mojim cieľom nie je byť ekologická za každú cenu, ale dopriať môjmu telu a domu to najlepšie, pokiaľ možno z prírody.

Neviem, kde táto cesta skončí, ešte by som chcela veľa zmeniť (snívam o pasívnom dome), no nechávam tomu voľný priebeh a mením veci postupne. Možno nezmením všetko, na niektoré veci som fakt lenivá, na niektoré mám skvelé výhovorky, ale ak sa chceš inšpirovať tým, čo som už u seba zmenila, nech sa páči. Recepty nemusia byť dodržané úplne presne, naopak sa vyžaduje určitý stupeň experimentovania, prispôsobenia si vecí pre seba. Prajem ti skvelú vlastnú ekocestu. Do it yourself.

DOMÁCNOSŤ

Podľa mňa je super začať s experimentovaním v rámci domácnosti, nakoľko tu hrozia zhrozené pohľady len od jej členov – ktorí si, mimochodom, čoskoro zvyknú 🙂 (na rozdiel od kozmetiky, kde experimenty nemusia vždy vyjsť a môže to byť vidno na kilometre, alebo jedla, ktoré zvyčajne nekonzumujeme len doma v súkromí).

Všetko sa začalo, ako inak, článkom na internete. Článok sľuboval, že ak si nebudem umývať vlasy bežnými šampónmi, ale sódou bikarbónou a octom, a ak to vydržím dostatočne dlho, budem mať krásne vlasy. Bez lupín. Nebudú sa mastiť. Wau. No nekúp to.

Tak som začala. Po pol roku nopooingu („no poo“ čiže bez šampónu) môžem zodpovedne prehlásiť, že experiment sa vydaril. No nebolo to ľahké.

Začala som týždeň pred letnou dovolenkou. V robote bol kľud a teda som si mohla dovoliť prísť aj s trošku inakšími vlasmi. Lebo prvé dni sú naozaj o výdrži. Nakúpila som sódu bikarbónu (ktorá sa dá použiť aj namiesto prášku do pečiva, prípadne proti páleniu žáhy, keby experiment nevyšiel). Lyžička sódy, rozmiešať s vodou na kašičku, dať do vlasov ku korienkom a dobre premasírovať. Masírovaním sa prekrví pokožka a vlasy budú rýchlejšie rásť. Sóda nepení, takže inak ako vmasírovať ju do hlavy to ani nejde. Na záver opláchnutie octovou vodou. Jednoduché.

Vlasy sú na pocit iné, akoby potiahnuté voskom, na dotyk mastné. Vydržím. Na dovolenke budem aj tak každý deň v vode, ono to vypláva. Ale ocot so sebou nepovlečiem, aj tak mi nesedí.

V článku písali, že treba vydržať 3-6 týždňov, kým bude zmena badateľná. Po 5 týždňoch to takmer vzdám, lebo vlasy sú stále voskové. Nevzdám. Doteraz som neobjavila šampón, po ktorom by som nemala:

• 2 hodiny po umytí rozlietané
• pol dňa po umytí – wau, to je ono
• deň po umytí – ešte netreba umývať, ešte to vydrží
• deň a pol po umytí – ty krava, mala si si ich včera večer predsa len umyť
• dva dni po umytí – rýchlo, rýchlo umyť