Ahojte milé maminky a budúce maminky.
Určite mi dáte za pravdu, že výber pôrodnice vie byť celkom veda. Pri rozhodovaní sa nám môžu pomôcť najmä reálne skúsenosti od žien, ktoré už v danej nemocnici rodili. A tak Vám chcem priblížiť moju skúsenosť s pôrodnicou v Dolnom Kubíne, kde som takmer pred dvomi rokmi priviedla na svet svojho syna.
Počas tehotenstva som mala možnosť byť hospitalizovaná na gynekologickom oddelení hneď 3 krát. Prvý dôvod bol ten, že sa mojej gynekologičke zdala hmotnosť bábätka vzhľadom na TT nízka. Na oddelenie ma prijal pán primár spolu s jeho sestričkou, ktorí boli veľmi milí a príjemne ma prekvapili. Všetky sestričky a lekári, ktorých som za tie 4 dni stretla boli ústretoví a pozitívne naladení. Izby boli čisté, priestranné a slnečné. Dokonca som v nemocnici pozerala Majstrovstvá sveta v hokeji. 🙂

Dôvodom môjho druhého pobytu bolo podozrenie na unikanie plodovej vody. V nemocnici som strávila 5 dní, počas ktorých sme boli ja i bábätko dôkladne vyšetrovaní s pozorovaní. Opäť boli všetci milí a ja som s úžasom sledovala vysmiate tváre zdravotných sestier i napriek vyčerpaniu a nie vždy prívetivým pacientkam. Jedlo bolo dobré. Typické nemocničné, ale nič, čo by sa nedalo zjesť. Dokonca sme raz mali na večeru moje obľúbené "čivapčiči".🙂 Bolo také výborné, že som si ho ani nestihla odfotiť. Tak prikladám foto inej večere. 🙂

No a tretí krát ma na oddelenie prijali už v 42. TT. Počas prvých dní som bola dôsledne pozorovaná. Pán primár ma spolu s ostatnými lekármi o všetkom informoval. Bez problémov odpovedali na otázky, ktoré som sa ich pýtala. A vysvetlili mi všetko, čomu som nerozumela.

Na tretí deň po hospitalizácií sa rozhodli, že mi začnú pôrod pomaličky vyvolávať. Bola to streda ráno, keď mi na pôrodnej sále tiekol do žily oxytocín, ktorý mal vyvolať pôrod. Nič sa však neudialo a ja som sa opäť vrátila na gyn. oddelenie.

Večer v ten istý deň mi začali pôrodné bolesti. Sestra ihneď volala lekára, po kontrole mi pomohla zbaliť veci a výťahom sa so mnou odviezla na pôrodné sály. Tam ma čakali dve úžasné, vysmiate sestričky, ktoré ma nabili pozitívnou energiou. Odporúčili mi horúcu sprchu, ktorú som s radosťou prijala.
Počas toho, ako som si miernila pôrodné bolesti v sprche. sa mi podarilo vytopiť celú kúpeľňu a chodbu pôrodných sál.  I napriek tomu boli sestričky veselé, dokonca sa nahlas smiali a hovorili, že toto sa im ešte nestalo. Zatiaľ, čo ony dávali do poriadku chodbu a kúpeľňu, ja som už ležala na pôrodnom boxe. Môj pôrod bol dlhý , trval 12 hodín. Vôbec však nebol tak strašne bolestivý ako mi všetci hovorili. A to som rodila bez epidurálky. I napriek únave, ktorá ma zmáhala to bol jednoznačne najkrajší zážitok môjho života. Som si istá, že tento zážitok upevnil i celý personál Dolnooravskej nemocnice v Dolnom Kubíne.

Pobyt na šestonedelí bol veľmi príjemný. Jedlo pre novopečené maminky bolo podľa mňa výborné. Na oddelení boli milé sestry, ktoré nám so všetkým pomohli. Ukázali nám ako máme bábätká kúpať, prebaľovať, prezliekať. Taktiež tu bolo sestričky, ktoré nám pomáhali s dojčením. Denne prišli aj 100 krát, ak sme to potrebovali.Prikladali nám bábätko, ak to bolo potrebné, zapožičali nám klobúčiky na bradavky. 

Kráti sa mi čas... no tak každému sa kráti čas, ale teraz myslím na deň D...ok, nie na maturitu, štátnice ani svadbu, ale na cestu do pôrodnice. 🙂 článkov na tému: ,,Čo si zo sebou vziať do pôrodnice?" je miliardatristošesdesiatsedemtisícpäťstodvadsaťdva + tento môj. (pozn. autora: číslo je vymyslené). ALE, pred nedávnom som sa pri balení pristihla, že možno som na niečo zabudla a keďže nie je nad aktuálne skúsenosti, požiadala som o radu tu na MK. 

Otázka:

#balenie #kufor ja viem, že každá #pôrodnica je iná, ale čo ŠPECIÁLNE by ste si isto nechceli zabudnúť, keby idete rodiť? pre inšpiráciu...

Odpovedí som dostala niekoľko, ako na hlavnom profile, tak aj v skupinách, čo ma inšpirovalo podeliť sa o ,,ZOZNAM ŠPECIALITIEK,, do pôrodnice.

Ako prvá bude RADA pre každú ,,baličku,, v sekci VEĽMI DôLEŽITÉ

Veci si rozdeľte na 2 tašky. Ja mám napríklad k pôrodu ruksak a na oddelenie kufor.

    Po podaní druhého čípku mi povedal doktor, že mi "urobí zle", čo znamenalo, že ma zjavne, podľa môjho názoru asi "ručne" otváral, lebo sa to bez krútenia a pišťania na kresle nedalo.

    Medzitým mi už volal manžel, že je pri nemocnici, tak som ho hneď nasmerovala do pôrodnice s tým, že dnes už budeme mať drobčeka pri sebe, takže som tie hrubé nohavice od pyžama ani nepotrebovala.

    Pokiaľ prišiel manžel z parkoviska na sálu, dali ma opäť na pásy a prepichli mi plodovú vodu, čo bola neskutočná bolesť. Kamarátky mi hovorili, že ich to vôbec nebolelo, no ja som od bolesti až kričala. Bolo to asi tým, že predsa len mne sa pôrod vyvolával a asi moje pôrodné cesty neboli také mäkké ako ich, ale to je len môj názor. 

Keďže ma už len tento zákrok neskutočne bolel a dovtedy som stále váhala nad epidurálkou, po tomto som sa rozhodla si ju dať pichnúť s tými myšlienkami, že "keď ma prepichnutie vody takto bolelo, aká bolesť musí byť pôrod".

    Keď prišiel manžel, hneď som ho vyhnala epidurálku zaplatiť. Medzitým sa mi začali kontrakcie, no hneď v 2-3 minútových intervaloch. Chcela som sa poprechádzať alebo osprchovať, no bolo mi povedané, že na pásoch a teda pripútaná k lôžku budem až do konca pôrodu, čo ma dosť sklamalo, lebo na teplú sprchu som sa veľmi tešila... Nakoniec som pôrodnú asistentku prehovorila, aby som si aspoň na fitlopte poskákala, no len čo som si na ňu sadla a začala kontrakcia, prišla som na to, že na pôrodnom kresle mi bolo lepšie. :D

    Za pár minút prišla doktorka pichnúť mi epidurálku, ktorá pôsobila tak maximálne 30 minút a potom som si mohla v plnej kráse užívať kontrakcie. Dosť motivačne na mňa pôsobil monitor, kde sme mohli s manželom sledovať silu kontrakcie. Keď som videla, že číslo začína stúpať, tak som bola psychicky pripravená na bolesť, zatiaľ čo pri klesaní som sa tešila, že to konečne prechádza. No keď som sa spýtala pôrodnej asistentky, či naozaj tie čísla ukazujú silu kontrakcie, tak povedala, že sa nemám na to pozerať a nakoniec nám náš "ukazovateľ kontrakcií" vypla...

    Bola nedeľa 10. apríla a my sme sa s manželom rozhodli si spraviť malý výlet do Šenkvíc za priateľmi. Predpokladali sme, že sa s nimi tak skoro nestretneme, lebo sa blížil termín môjho pôrodu, ktorý bol vypočítaný na 18. apríla. Cesta prebiehala v poriadku, predsa len šlo o krátku cestu z Bratislavy. Avšak po príchode k priateľom som začalo pociťovať, že na mňa niečo lezie a je mi stále zima. Keď sme prišli domov, už som cítila, že mám istotne zvýšenú teplotu, čo nám nakoniec aj potvrdil teplomer - 38,5 °C... Tak som vytiahla výhrevnú deku, užila jeden paralen na rady starších a začala sa nalievať čajom. Tá noc bola veľmi krušná, lebo som bola na záchode asi 6 krát, keďže som do seba dostala asi 2-3 litre čaju. No najhoršie bolo to, že od 5. rána ma začalo neskutočne preháňať. Ráno som bola strašne vyčerpaná a hovorím si, že dnes ešte nemôžem rodiť, lebo sa musím ešte poriadne vyspať. Opäť na rady ostatných som zavolala do nemocnice, že mám zvýšenú teplotu a vlastne od večera som aj menej cítila pohyby bábätka. V skratke a slušnej verzii povedané - doktor povedal, aby som prišla do pôrodnice a tam ma vyšetria. Obliekla som sa teda a vyrazila spolu s manželom do pôrodnice v nemocnici na Antolskej ulici v Bratislave. Manžel ma len vysadil a išiel do práce.

    Po príchode do nemocnice som najprv musela zistiť, kde sa vôbec pôrodnica nachádza, lebo som to stále akosi neriešila, čo mi nakoniec dala pocítiť aj jedna sestrička, lebo som najprv zazvonila na zlom oddelení. "Ako to, že v 39. tt neviem, kde sa rodí..." :D Brala som to s humorom.

    Už na správnom oddelení ma hneď napojili na pásy, kde sledovali srdiečko bábätka, ktoré našťastie pekne pracovalo, tak som si trochu vydýchla, lebo som aj bábätko od večera slabšie cítila. Ďalej nasledoval ultrazvuk a ďalšie vyšetrenia, kde zistili, že bábätko má menej plodovej vody. Po vzájomnej konzultácii doktorov som dostala odporúčanie vyvolať pôrod, čo ma úplne zamrazilo a vtedy som si uvedomila, že na pôrod nie som vôbec pripravená. Čítala som síce veľa článkov, kníh a radila sa s mamou či kamoškami, ktoré mali pôrod za sebou, ale to vôbec neznamenalo, že som sa vnútorne na pôrod pripravila. Nakoniec som sa pýtala o radu aj ošetrujúcej mladej doktorky, čo by mi poradila ako žena a ona povedala, že by asi ešte počkala na nejaké vyšetrenia... Po porade s manželom, ktorý mi jediný zdvíhal telefón, som sa rozhodla, že s odporúčaním nesúhlasím a tak ma hospitalizovali na oddelení rizikovej gravidity. Tam som si sotva sadla na posteľ a hneď za mnou prišla ďalšia mladá doktorka, že ako to, že nesúhlasím s pôrodom, keď je tam toľko rizikových faktorov od zvýšenej teploty, nižšieho množstva plodovej vody, slabých pohybov bábätka a navyše som mala aj prítomného streptokoka v pôrodných cestách... Poradila mi, aby som sa dobre rozmyslela a že sa príde opýtať čo a ako, keď mi dojde infúzia na zníženie teploty. Medzitým som opäť volala s manželom, ktorý volal s kolegovou manželkou - doktorkou a tá nám radila, aby sme vyvolali pôrod. Predsa len bábätko už bolo vyvinuté a pobyt v brušku by mu koniec koncov mohol len ublížiť ako prospieť, tak sme nakoniec na indukovaný pôrod privolili. Zatiaľ som vyslala manžela pre moje veci, čo som mala do pôrodnice nachystané. Kým mi ich priniesol, mala som v sebe ďalšie asi dve - tri infúzie na zníženie teploty a pichnutý čípok na vyvolanie pôrodu. Ten sa zavádzal do krčka maternice, takže to nebolo nič príjemné. Od tohto momentu keď sa ma niekto chytil v ten deň, vždy som cítila len bolesť.

    Po približne 1,5 hodine prišiel manžel aj s mojimi vecami, ktorých som sa už nevedela dočkať, keďže som ležala v posteli len v tričku a nohavičkách. Bohužiaľ, kufor som balila s tým, že však mi hádam bude teplo, resp. som istotne nepočítala s tým, že ma bude klepať od zimy, takže som mala zbalené len nočné košele s krátkym rukávom a dĺžkou nad kolená a župan, ktorý vyzeral ako dlhší kardigán a rukávy mal tiež sotva po lakeť (bolo to požičané od kamošky, ktorá rodila v 40°C horúčavách)... Preto som povedala manželovi, aby mi večer priniesol môj hrubý župan a nohavice od hrubého pyžama.

    V tej dobe som už začínala mať bolesti, ktoré pripomínali silnejšie menštruačné bolesti a zároveň ma dosť boleli kĺby. Spýtala som sa sestričiek, že kedy ma vyšetrí doktorka, ale ževraj tá povedala, že pokiaľ nemám kontrakcie, tak to netreba a že teda sa vyskúša vyvolať pôrod zajtra, tak to ma trošku nahnevalo, ale čo už. Bolesti by mali prejsť, tak to bolo hlavné. Našťastie asi po 2 hodinách a slabšom spánku, ktorý som si mohla za daných bolestí dopriať, prišla za mnou sestrička, že by ma chcela vyšetriť doktorka, čo práve nastúpila. Tá našťastie prišla na to, že som z 1 cm otvorená na 4cm a že sa môže ísť do pôrodnice. Tam ma uvítal mladý neskutočné milý doktor s tým, že sa mi za naše rozhodnutie vyvolať pôrod poďakoval - bolo to veľmi milé 🙂. Ten mi podal ďalší čípok s tým, že dnes sa istotne rodí.... (pokračovanie v 2. časti 🙂 )