Intro - psychická príprava

Zmierenie

Nie som vôbec pripravená na pôrod. Nie som vôbec pripravená byť tehotná, nie to ešte na pôrod. Nie som vôbec pripravená na ďalšie dieťa, prišlo tak nečakane. Nebudem hovoriť, že “našou vinou”. Ten akt bol krásny, bol z Lásky, bolo to o nás, a aj keď som netušila, že počneme, vinou by som to nenazvala. Robíme všetko s plným vedomím, takže takýto záver sme mohli očakávať. Zatiaľ sme sa prírastkom nebránili, no napriek tomuto uvedomeniu, som veru tentokrát na tehotenstvo pripravená nebola. Akurát mi bežal masérsky kurz, chystala som sa na polmaratón, už som aj začala trénovať. Všetky plány môžem zahodiť.

Prvý bod programu - zmierenie. Musím sa zmieriť s tým, že je tu, je náš, a bude s nami celý život. Bilo sa mi srdce s hlavou. Zmierenie neprišlo na prvý krát, pracovala som na ňom úplne pravidelne. Až do pôrodu. Niekedy som si ani len neuvedomovala, že som tehotná. Veď život plynie tak rýchlo. Ale on mi to dal samozrejme patrične pocítiť. Bolo mi často zle od žalúdka. Čo bolo vlastne aj dobre, aby som nejedla hlúposti. Jedlo som dosť vyberala, inými slovami, on si proste z brucha diktoval, čo a ako. A ja som sa úplne automaticky podvolila. Nebojovala som s ním, ani s týmto stavom.

Najťažšie bolo v úvode dostať to zo seba, povedať všetko Paľovi. Už sme riešili financie, kedy pôjdem do práce, a do ktorej, a podobné svetské veci. Videl, že sa trápim. Jeho reakcia však bola oslobodenie: Rozosmial sa, a dal mi pusu. Tešil sa.. Blázon. Ako keby si neuvedomoval dopady. Ale on predsa nie je hlupák! Všetko si plne uvedomuje. A mne neskutočne odľahlo: Už v tom nie som sama. Už sme v tom celá rodina.

Postoje

Ešte dvanásť dní po termíne som bola v pohode. Ale ďalšia návšteva doktorov ma veľmi zneistila. Vedela som, že synček je ok, no tie upozornenia na riziká, mortalitu novorodencov, a pod., mi vôbec nepadli dobre. Začala som byť v strese. Manžel si vytrpel, česť mu za to.

Deň pred očakávaným vyvolávaním si ale dal záležať, pustil nám film, a hoci to pre mňa vôbec nebolo pohodlné, videla som z neho iba prvých desať minút. Navyše mi neskôr urobil "pôrodný koktejl", (tajomstvo šéfkuchára), ktorý bol kupodivu celkom dobrý, tak som si teda dala.

Bola polnoc. Dcérke som dala vodu do postieľky, manžel tiež spal. Ako závislák som ešte pozrela MK, a pobrala sa spať aj ja. Budila som sa asi každú pol hodinu. Medzi treťou a štvrtou ráno som si odišla sadnúť na záchod, a celá spotená som cítila, ako mi koktejl prečisťuje črevá. Nastúpili aj kontrakcie. Najprv si hovorím: "jaka paradzina", ale za ďalších pár minút, chvalabohu po sprche, som sa ledva doplazila do spálne. Bez slova som strhla z manžela plachtu. Vyliezlo zo mňa potichúčky: "Je čas odniesť Božku k našim." Bola hrozne zlatá, akokeby mi dohovárala, aj ma pohladkala (to mala pätnásť mesiacov). Kadečo už zo mňa vytekalo, a triasli sa mi nohy aj v kľaku pred posteľou. Naši, napriek tomu že flámovali, boli zmobilozovaní do desiatich minút, veľká chvála im za to.

O piatej sme boli na ceste do pôrodnice vzdialenej dvadsaťpäť minút autom. Išli sme samozrejme päťnásť, a ešte sme aj dakoho brzdili. Vypudzovacie kontrakcie v aute nie sú nič-moc, veru. Človek nevie ako to ustáť, čoho sa chytiť. Kázala som mu kryť ručnú brzdu. Pre istotu.

V pôrodnici ma chceli odviezť na vozíku. Ale pri každej kontrakcii som im z neho vyskočila a odžila si kontrakciu opierajúc sa o ten vozík postojačky. Ďalšia vo výťahu.. Sanitár sa zľakol, že nech preboha nevytekám tam, nech si radšej sadnem. Čo samozrejme nešlo. Snažil sa aj konverzovať: "To je druhý pôrod?.. Aj moja žena nedávno porodila..", taký nadšený bol, a ja som sa zmohla iba na pusté: "Really? Super..". 

Z výťahu som urobila horko ťažko pár krokov, a už som cítila ďalšiu kontrakciu. Stihla som vojsť do známej chodby s CTG nápisom, a trielila som si to ku stoličke v čakárni, odžiť si ďalšiu. Pomaly sa pri mne začínal množiť nejaký personál - zatiaľ 1ks PA. Poznamela: "aah, contraction..", a chcela citlivo počkať. Manžel bol na ceste, musel bohužiaľ preparkovať z emergency garáže na parkovisko. Iba dve minúty bol preč, ale už z výťahu počul môj prvý krik (rev). Keď vošiel do tej chodby, práve som si sama postojačky držala synčekovu hlavičku, a čakala na ďalšiu kontrakciu-dve, tri, na ktoré celý vyšiel. A už aj som si ho dala na seba. Asistentky si ani nestihli rukavice zašpiniť, a aj tie si obliekli len tak ledabolo. Stihli ho len akože pridržiavať, keď už bol na mne. Jedna dokonca zakričala: "Oh mein got!", čo ma v tej chvíli pobavilo. Manžela som vôbec neregistrovala, len som si voňala dieťa, a opakovala: "moje bábo, moje bábo..". Až neskôr mi povedal, že hoc je to náš druhý pôrod, oprelo ho o stenu. Ja som ho vraj prebrala, keď som s krvavým synom v ruke a mláčkou pod sebou, na neho zvolala: "Foť, foť, na mobil, nech je to autentické!". Na posteľ som si ľahala so smiechom, synom v ruke, šnúrou medzi nohami, a tak sme odišli všetci na pôrodnú sálu. Trebalo ma trošku poupratovať aj napriek nacvičeným 30,5cm s epi-no-m. Asi kvôli tej raketovej rýchlosti môjho syna.