Super, ani neviem, kedy to tak rýchlo zbehlo a za dverami už pomaličky klopú Vianoce. Už len dva dni, veľmi sa teším, no asi najviac samozrejme moje nedočkavé deti. Tento vianočný čas má svoje čaro.

Bilancujem:

Koláče tretina zjedená, ďalšia várka dnes dopečená.

Vianočných sklenených ozdôb na stromčeku polovica rozbitá. Stromček stojí, to je základ.

Okná stále neumyté, ale aspoň povysávané a popratané.

Darčeky kúpené a aj pobalené. Nakupovala som už od októbra, aby som sa vyhla zhonom tesne pred Vianocami.

„U nás začali problémy po rozvode svokrovcov. On ju ľutuje, že zostala sama, doma vyvolá hádku ako zámienku, aby mohol za ňou utekať...“ začína svoj príbeh s mamičkiným maznáčikom na krku Soňa. 

„Pravdepodobne si svoju potrebu lásky kompenzovala na svojom synovi. Muselo byť vždy po jej. Usporiadanie bytu, ako sa upratuje, ako a čo sa robí na záhrade, čo sa bude jesť, čo sa bude robiť. Do istej miery je to normálne, ale od určitej hranice som začala vidieť, že to nie je celkom v poriadku. Obaja s priateľom sme zarábali, chodili do práce a cez víkend sme teda mávali občas aj svoje plány. Bohužiaľ, mamička povedala, že treba ísť vybrať novú podlahu do kuchyne. Bodka,“ píše, s oidipákom dnes už šťastne rozídená, Lucia.

„Priateľ dostal dom od svojich nebohých starých rodičov, skôr ako sme sa spoznali. Presťahoval sa doňho po nezhodách s otcom a krátko po rozvode rodičov sa k nemu prisťahovala aj mama. V dome sa cítila ako doma, veď nečudo, vyrástla v ňom.

O svojho syna sa starala ako o malého boha, on platil účty za energie, ona varila, prala, žehlila. Takto si nažívali v mieri, až kým nespoznal mňa a nechceli sme začať spolu žiť...“ spomína Alica na prvé strasti so svojou budúcou svokrou.

Tri príbehy troch rôznych žien z rôznych kútov Slovenska. A všetky majú spoločného menovateľa – svokru, chorobne nafixovanú na svojho syna, alebo ak chcete syna chorobne nafixovaného na svoju matku – odipáka, maminkinho maznáčika.

Čo je to Odipovský komplex?

Perinka či zavinovačka? Túto otázku si kladie nejedna mamička, ktorá si chystá pre svoje bábätko výbavičku. Ako sa vyznať v tej širokej ponuke a čo je dieťatko najlešie? A prečo treba vlastne dieťatko po narodení zavinovať?

No zavinovanie je činnosť známa už od pradávna. Ak nakukneme trošku do historického okienka dozvieme sa niekoľko faktov:

• Najstaršou zmienku o zavinovaní poznáme z archeologických vykopávok na dnešnom území Grécka, kde našli skameneliny a sošky ešte z doby bronzovej z pred 2600-2000 rokov p.n.l  
• Najznámejšie zavinované dieťa na svete bol Ježiš Kristus. (Pravdepodobne najslávnejší záznam  je nájdený v novom zákone o narodení Ježiša Lukáš 2: 6-2: 7:
• „Aj porodila svojho prvorodeného syna, a zabalil ho do plienok a uložila do jasieľ;)

Zavinovanie ako spoľahlivú formu upokojovania novorodencov poznali a využívali mamičky po mnohé a mnohé stáročia o čom svedčia obrazy, sochy či kroniky.

Zavinovanie tiež prešlo za tie roky vývojom. Kedysi sa zavinovali deti až do 2rokov, napevno sa obväzmi uťahovali ich ruky i nohy , vraj „aby nebolo dieťa pokrivené“ čo samozrejme viedlo k nesprávnemu vývinu bedrových kĺbov a tiež chrbtice.

Dnes už nezavinujeme do tuhých obväzov a tiež vieme, že zavinovanie prospieva dojčatám hlavne prvé tri mesiace života, poprípade len na spánok do 6mesiacov.

     Narodila sa čistá Slovenka MIMI, moderná perinka.

Narodila sa, aby pomohla všetkým starostlivým rodičom. To, že je unikátna nielen na Slovensku ale aj vo svete už skúmajú  odborníci na patentovom úrade.

Jej tesnejšie zavinutie dáva dieťatku pocit istoty a bezpečia, presne ako to poznalo v brušku.  Nikde netlačí, pretože je dostatočne pružná. Dieťatko nevystrčí z nej rúčky, preto nedochádza k vrodenému úľakovému reflexu (Morrov refex), ale má ich na svojom telíčku, čo mu pripomenie tých nádherný 9mesiacov. Aj ono potrebuje čas, aby si zvykol na náš "veľký" svet.

Je precízne navrhnutá a anatomicky tvarovaná. Spĺňa tie najvyšie komforty v starostlivosti o novorodenca:

- obojsmerný zips pomáha mamičke pri prebaľovaní i keď dieťatko spí

- mäkulinká príklopka chráni kožu bábätka od kovového zipsu

Na rolu rodičov ste sa svedomito pripravovali. Tých 9 mesiacov ubehlo ako voda a bábätko je konečne tu! Sú lepšie dni a horšie. Poznáme to všetci. No mamička to musí zvládnuť. Mnohé z nás prekvapilo, že bábätká toľko plačú... Veď čo im chýba? Sú prebalené, nadojčené, spokojne by mali spinkať, povie si nejedna ustarostená mamička.

No nie je to tak. Pár krátkych 10-20-minútových spánkov počas dňa. Ale čo robiť, aby sa dieťatko počas spánku nebudilo?

Na „chybe“ je vrodený Moorov reflex - nazývaný úľakový, ktorý bábätko zo sna strháva a budí. Americký pediater Harvey Karp študuje bábätká už 30 rokov a prišiel s revolučnou myšlienkou o existencii VYPÍNAČA PLAČU – to znamená navodiť dieťatku podmienky, aké malo v maternici.

Na začiatku bol nápad a odhodlanie      

Na základe tejto myšlienky a filozofie o tesnejšom zavinovaní bábätiek vznikol nápad.

„Keď môj syn plakával bez zjavnej príčiny, rozhodla som sa, že musím zistiť ako utíšiť dieťatko ako „vypnúť plač".  A tak som začala čítať mnohé zahraničné štúdie, publikácie až som natrafila na učenie o navodení podmienok, aké malo dieťatko v brušku,“ začínam rozprávať príbeh na jednom stretnutí mamičiek v materskom centre.

Som  MAMA, presne ako mnohé z vás. Nie dokonalá, nie neomylná. Proste mama.

Na prvé dieťatko som sa neskutočne tešila, tešila sa ako si vychutnám rolu mamičky. No nebolo to ako v mojich predstavách….budenie sa aj 6x za noc, spanie cez deň, tak to bol úplny sviatok….vraj zdravé, ale náročné bábätko, ktoré si stále vyžadovalo moju prítomnosť. Áno, zatnete zuby a idete….nevyspatá celá rodina, podráždenosť, beznádej…..je vám to tiež známe?

Po dvoch rokoch kolotoča okolo dieťatka, prišla skvelá správa: „ Opäť čakáme chlapčeka“.  No radosť aj obavy…ale povedala som si, že tentokrát to už bude iné….že musí existovať spôsob, ako upokojiť nekľudné dieťa, ako predlžiť spánok, aby sme si aj my s manželom trochu vydýchli a začali si užívať rolu RODIČOV.

A našla som skvelého pediatra H. Karpa. Celé noci som študovala jeho knihy, učenia, semináre….úplne ma to uchvátilo. Jeho filozofia a 25ročné štúdie bábätiek vychádzajú z toho, že dieťaťu chýba štvrtý trimester. Deti sa rodia v 9mesiaci, pretože neskôr by ho už žena nedokázala kôli veľkosti hlavičky porodiť. No organizmus dieťatka ešte nie je tak úplne dovyvíjaný- nedozretý tráviaci systém (čo je príčinou koliky, refluxu), nervový systém, zmyslové vnímenie…. Vymyslel „vypínač plaču“.

Že také niečo neexistuje?

Čo je vypínač plaču?

Milé mamičky,

spoločnosť Moderní rodičia- Mgr.Michaela Kalaninová, 

vyhlasuje konkurz:  Hľadáme bábätko vo veku 2-4mesiace, ktoré sa stane tvárou našej novej značky. Od júna 2016 zavádzame na trh modernú exkluzívnu detskú perinku a hľadáme na spoluprácu maminku s bábätkom, s ktorými by profesionálny fotograf nafotil fotky dieťatka v perinke. 

Okrem krásnych profesionálnych fotografií, ktoré mamičke darujeme a budú celoživotnou spomienkou pre celú rodinu, oceníme spoluprácu darčekovým košom v hodnote 50eur a tiež v prípade výbornej ďalšej spolupráce dostane mamička s dieťatkom aj jeden kus exkluzívnej perinky podľa vlastného výberu.

Miesto fotenia: Košice

Dátum fotenia: v týždni cca 25-31.máj (upresním telefonicky)

Keď som mala 19rokov myslela som si, že mi patrí celý svet, že všetko zvládnem a všade na mňa čakajú. Keď som mala 25rokov, zistila som, že mi nič nechýba a môžem dokázať všetko na čo si spomeniem....

   Dnes mám 35rokov a zistila som čo je to pokora. Obdiv pre všetky ženy, ktoré dokážu robiť viac vecí naraz, ako bravúrne dokážu zvládať prácu aj rodinu. Rodina je vlastne firma, ktorá musí fungovať za každých okolností, kde musí každý článok do seba zapadať a každý má v nej svoju úlohu. Klobúk dolu aj pred mužmi- manželmi, ktorí namiesto pivka s kamarátmi, vezmú futbalovú loptu a idú na ihrisko so synom, obdiv pre mužov, ktorí pochopili, že mužnosť nie je v dvíhaní činiek ale najsexi je muž s dieťaťom na hrudi a pri zapletaní dcérkiných vláskoch.

   Veľa ma naučila moja babka. Hoci má 77rokov  a trištvrte storočia za sebou, stále sa od nej niečo učím. Keď idem po obede umývať riad, opýta sa ma či „hafká“ (trnavský výraz, či to šteká 🙂 , že najdôležitejšia je pohodička a vychutnanie si spoločných chvíľ za stolom s kávičkou. Aj na manželské spolužitie mala moderný pohľad. Vraví: „ Aby bol muž spokojný, musí mať pravidelnú teplú stravu a pravidelný sex. Vraj keď už bola aj polievka presolená a mäso tvrdé, už vedela hneď čo je vo veci....a na ďalší deň, už ani polievka nemusela byť 🙂 

Hovorila mi príhodu, ako dedo neustále meškával na stretnutia, keď išli na nutné rodinné nákupy čo ju strašne iritovalo. A tak vymyslela, že ho už nebude čakávať na námestí ako sa dohodli ale za barom v kaviarni. Dedo bol z toho taký nervózny, že by jej náhodou mal niekto v tom bare kurizovať, že nikdy viac na stretnutie nemeškal.

    Obdivujem na nej ľahkosť žitia. Namiesto šetrenia si peňazí na truhlu ako to robia jej „kamošky“, kúpila si letenku do Monte Carla, aby si splnila sen, ktorý mala ešte ako mladá a to zahrať si v kasíne. No a na toto leto už má tiež plán - cestuje na majstrovstá Európy vo futbale do Francúzka.

   Mne povedala: „Nikdy si neodkladaj najkrajšie a najvzácnejšie poháre a šálky do vitrínky. Uži si ich a vychutnaj pohár kvalitného vínka z toho najkrajšieho pohára. Lebo teraz je život, práve v tejto chvíli!“ 

Ahojte MODERNÍ RODIČIA!!!!

Poďte so mnou pozrieť, čo je nové v obchodoch, dám Vám pár skvelých tipov na darček pre vašich blízkych alebo len tak pre svoje vlastné potešenie...

Tentokrát sa nebudem venovať móde ako takej, ale skôr tým najkrajším módnym doplnkom ako je vôňa. V marci som myslela aj na vašich partnerov, manželov alebo dospievajúcich synov - mám pripravené skvelé tipy na darček, len pre mesiac MAREC.

A keďže sa blíži Veľká Noc, tak aj tipy pre moderné mamy, ktoré majú rady vychytávky v domácnosti. Ale poďme pekne po poriadku....

1. Limitovaná jarná kolekcia od Pupy - PUPA DOTS Shock 

Opäť Pupa nesklamala a prišla s úžasnou jarnou limitkou. Úplnou novinkou je guličkový rozjasňovať na líčka, ktorý doteraz v ponuke ešte nebol. Prekvapila aj ružová očná linka, ktorá ma tiež oslovila, no nebyť skvelého  talianskeho vizážistu, ani by ma nanapadlo na oči použiť takúto farbu- a v kombinácii s krásnou paletou očných tieňov vyzerá fresh a veľmi rozjasňujúco. Výhodou týchto limitiek je, že máte všetko "pod jednou strechou" a tým pádom všetko dokonale zladené. Vy už nemusíte nič vymýšľať- laky, linky, rúže, lesky, tiene...odborníci to pripravili za nás 🙂

Lívia treskla vchodovými dverami tak, že mahagónový krížik, ktorý dostali jej rodičia pri svadbe od farára, nadskočil a kýval sa na panelovom klinci tam a späť. Anna sedela v kuchyni za rokmi ošúchanom stole, s tvárou v dlaniach a cítila zúfalstvo, hnev, strach, zlyhanie. Bola bezradná. Keď jej niekto povedal - malé deti, malé problémy; veľké deti, veľké problémy- vo vrecku sa jej otváral nožík. Aké problémy?! Dieťa sa naje samo, oblečie sa samo, žiadne nočné vstávanie, dlhé uspávanie a podobne. Aj tentokrát však platilo, že mali pravdu.

Lívia bola vždy veľmi šikovné dieťa. Chodila ako 12 mesačná, keď mala jeden a pol roka, hovorila celé vety a všetky tetky zo susedstva uveličene zalamovali rukami, aká je len múdra. Anna sa pri tej spomienke usmiala pomedzi slzy. Tá krištáľovo čistá špina jej duše sa drala na povrch a po hrubej vrstve make-upu si kreslila mokré kľukaté chodníčky. Zastala až na perách a nevládala ďalej. Rovnako už nevládala ani Anna.

Ich jediná dcéra mala v živote všetko čo potrebovala. Nie všetko čo chcela. Snažili sa ju vychovávať k úcte, k dobromyseľnosti. Všetky mravy však zmizli s prvým vyrašeným chĺpkom pod pazuchou. Puberta. Babka Florentínka by povedala, že oni ani nevedeli čo je puberta, pradedo vytiahol vojenský remeň a bolo po nej. No medzivojnové obdobie je už dávno minulé a výchovné postupy sa od tých čias zmenili.

Čím viac jej hovorila ako ju ľúbi a ako chce pre ňu len a len to najlepšie, tým sa jej viac vzďaľovala. Potrebovala zo seba dostať všetko to, čo jej chcela povedať, no nikdy nepočúvala. A vždy to skončilo hádkou. Premýšľala nad tým všetkým, čarbala perom všakovaké ornamenty na leták položený pred ňou. Zastala. Pritiahla obďaleč odhodený notes a začala písať. Písala a písala.

„Milá Lívia. Viem, že ma máš plné zuby. Že som len tá mama, ktorá ti veci zakazuje, či prikazuje. Ktorá ťa nepustí von po polnoci a za cigarety ti dala mesačného zaracha. To ťa stálo frajera a nevieš mi to odpustiť. Ale vedz, že keby ťa naozaj miloval, mesiac by počkal.

Predstav si, že máš kamarátku. Máš ju najradšej na svete. Nevieš si predstaviť život bez nej. Keď máš radosť utekáš za ňou, keď máš starosť utiekaš sa k nej. Ste spolu stále. Také kamarátky sme boli my dve. Čas je pán záľudný a ty si to nepamätáš. Bola si ešte malinká. No dnes si už skoro žena, aj keď pre mňa budeš vždy to malé dievčatko. Raz keď budeš mamou, tak tieto slová pochopíš. Asi nastal ten čas, aby som s tebou, už aj ako so ženou aj jednala.

Nechcem aby tento krátky príbeh vyznel ako vianočné klišé, no je to príbeh každodenný, príbeh z ulice...

    Sedím na obede v nákupnom centre. Okolo mňa tašky s darčekmi pre mojich blízkych. Rozhliadam sa okolo seba, premýšlam či už mám pre všetých členov rodiny balíčky, kde mali čo zlacnené, kde je výpredaj a či tých vianočných ozdôb na stromčeku bude dosť...

V tom som spozornela a nechtiac si vypočula rozhovor staršieho manželského páru, ktorý obedoval pri vedlajšom stole. Rozprávali sa o Vianočných sviatkoch o tom ako ich strávia a hlavne s kým...staršia pani asi tak vo veku 65rokov, chytila svojho zamysleného manžela za ruku a milo sa mu prihovárala: " Zavolaj mu, zavolaj...nebuď už taký tvrdohlavý...už si sa natrápil dosť. Pozvi ho na Vianoce k nám, že sa budeme nesmierne tešiť...." Starček váhal. S malou dušičkou a neistou rukou po chvíli zdvihol zo stola telefon, druhou si podoprel svoje ustarostené a zvráskavené čelo. Volal synovi, s ktorým sa roky nerozprával. Po chvíli zložil telefon. Po líci mu stekali velké slzy...slzy šťastia, lásky, dojatia...S hrčou v hrdle povedal babke: "Príde! On naozaj príde....! Držali sa za ruku po lícach im stekali slzy.... 

Mňa táto krátka chvíla dojala tak velmi, že celou cestou domov som neprehovorila ani slovo.

Toto sú tie chvíle, ktoré stoja za to, chvíle, keď sa musíme zastaviť a obzrieť...chvíle keď necheš vidieť seba ale druhých...Veď to najcennejšie a najkrajšie čo stojí za to, je čas strávený s našími blízkymi...s tými, na ktorých nám najviac záleží...

S prianím prianím KRÁSNYCH VIANOC,

Čo to za čudné značky hádžu priatelia do statusov? Kopec modrých mriežok a akýchsi hesiel, ale na čo je to vlastne dobré?

Aj vy to používate? A cielene, alebo "len-tak"? Šup #mriezka kamkoľvek, nech nie ste úplne "out"? Ozaj a tiež ju  ("#") musíte zakaždým okopírovať v príspevku niekoho iného, lebo nepoznáte klávesovú skratku?  Aspoňže to nik netuší, že? 😀 Dobrá správa! Už nemusíte. Stačí ak na tento "manuál" včas natrafíte 😉  

Takže poďme na to... jednoducho a  krátko. Nie, ja nie som IT-macher 😀 Toto bude úplne pohodové čítanie 😉

Čo je to ten HASHTAG?

"Wiki" vraví, že sú to všetky frázy označená predponou „#“ (mriežka).

V praxi to znamená, že ku symbolu # (mriežka) pridáme kľúčové slovo a máme hashtag 🙂

Dala som si záväzok. Od minulého týždňa si vediem "Denník sťažností". Je to skvelý tip pre osobnú psychohygienu, preto sa chcem oň s vami podeliť.

Počas dňa si doňho zapisujem všetko, čo ma za celý deň naštvalo. Neverili by ste ako to pomáha. Večer, keď si ľahnem, všetky tie veci si prečítam a uvedomím si, nad akými hlúposťami som sa rozčulovala. Večer, ked je už myseľ kľudná, človek inak premýšla a niektoré veci dokáže lepšie prehodnotiť. A verte či nie, každým dňom je v zápisníčku tých vecí menej a menej. Vlastnou zásluhou som získala ako taký nadhľad a trénujem sa v sebaovládaní (poznámka: No pri niektorých mamičkách a článkoch čo tu čítam, to chce hodne tréningu 🙂 🙂 )

                                          HÁDKA

Aj hádky napr.s manželom som sa naučila riešiť viac s humorom. Mám na mysli ten typ hádok, keď obaja vybuchnete kôli nejakej úplne nepodstatnej veci.

Napr: Dnes ráno sme sa pohádali. Buchla som dverami a odišla "svojou" cestou. Dvere sa síce zatvoriť dajú, ale hlava nie - a myšlienky lietajú po rozume, že to tak vôbec nemuselo byť. Tak som vytiahla po troch hodinách mobil a píšem mu sms: 

INZERÁT: " Modrooká blondínka so zmyslom pre humor,

Blížia sa prádzniny a tie prinášajú množstvo nových zážitkov aj pre tých najmenších. Tábory, výlety, škola v prírode. Patrím medzi tie "opičie" matky, čo majú najradšej deti pri sebe a chvíle odlúčenia nesiem veľmi ťažko. Poznáte to aj vy? Tešíte sa, že na chvíľu je v dome ticho ale po hodinke už vykukujete z okna, pozeráte na hodinky, kde už deti asi sú?  🙂

  Čakala ma skúška. Zámerne píšem, že mňa, pretože syn je od malička dosť samostatný, priebojný, no i citlivý. Deti odlúčenie znášajú lepšie ako mi starostlivé mamičky...ale musíme im dať priestor na nové zážitky, naučiť sa riešiť situácie samostatne a učiť sa i na vlastných chybách. Na preklenutie prvého odlúčenia počas Školy v prírode (alebo prvého tábora pre najmenších prváčikov) som si vymyslela riešenie.

Pobalila som kufor s vecami za 5dní. Učiteľka prísne zakázala deťom mobily a rodičom neodporúča volať, len skutočne v najnutnejšom prípade. Návštevy tiež z predošlých skúseností radšej vylúčila, lebo deti po odchode rodičov boli velmi rozrušené a narušilo to celkový pobyt.

Hľadala som akési spojítko, puto, aby sa synovi necnelo. Vymysleli sme to spolu: LISTY! 

Na každý deň som mu napísala jeden list. Do neho som na každý deň pridala nejaký bonus- v pondelok balíček futbalových nálepok a pár milých riadkov. V utorok fotku celej rodinky a popis vtipného spoločného zážitku. V stredu okrem milých slov som pridala maličkú kinder čokoládku.... 5obálok som vložila do kufra pod oblečenie a vyslala syna do sveta 🙂 

PRAVIDLO: píšem vtipne, stručne, nie viac ako 10viet. Zásadne nepíšem: "chýbaš nám, je mi smutno atď...nejde predsa o to, aby sa dieťa zbytočne rozlútostilo, ale skor mu vyčarovať len dobrú náladu, len nech má pocit, že sme tu stále- jeho RODINA.

Ahojte maminky, chcem vás poprosiť o pomoc. Nabrala som odvahu, pozbierala všetky úspory  a vrhla som sa do bažín podnikania. Inšpirovaná a tiež odradená niektorými "natur" mamičkami som sa rozhodla vzdelávať mladé rodiny, ale moderným spôsobom.

Každý nám vraví aké je rodičovstvo dôležité, ako sa máme naň pripraviť...ale kto nás to učí? Naozaj sa stačí správať len intuitívne, dáko bolo , dáko bude? Sme v 21storočí...pripravujeme sa na vodičák, pripravujeme sa na skúšky i do zamestnania. A čo rodičovstvo? Načo sa učiť na vlastných chybách, keď sa im dá vyhnúť a dajú sa robiť lepšie, efektívnejšie?

V Košicich vznikol Kurz pre MODERNÝCH RODIČOV. Chcem vám prezradiť informácie, ktoré nepovie lekár, mama robila inak a kamarátka nemá čas vám ich vysvetľovať.

Chcem vám povedať o možnostiach napr. aké môžete dostať príspevky od štátu, ako nájsť spôsob aby bola materská vyššia než je minimum, ako ušetriť na kúpe výbavičky. Prakticky si môže mamička vyskúšať akoby sa správala pri horúčke (nácvik zvládnutia horúčky, koliky, keď je mamička pod tlakom a dieťatko neustále plače). Za pomoci moderných pomôcok si prakticky vyskúšate techniku dojčenia či správneho nosenia detí. 

Hlavnou vychytávkou je učenie podľa H.Karpa, amerického pediatra celebrít - Ako mať pokojné a šťastné bábätko. Naučím vás ako predlžiť spánok dieťatka a utíšiť plač za 10sekund.

Neviem či som urobila správne, ale nazbierala som odvahu urobiť aj so svojím životom zmenu a za pomoci dalších skvelých ľudí, ktorí majú chuť robiť veci moderne a posúvať hranice tradičnej rodiny, vznikol v Košicich kurz Moderní rodičia. 

Keď som bola malá, veľa veciam som nerozumela. Často som sa stretávala s dokonale zaužívanou frázou "pochopíš to, keď budeš veľká". Nevedela som sa dočkať chvíle, ked už budem "veľká", aby som všetkému chápala, aby mi moja mama vysvetlila veci, ktorým som nerozumela a na ktoré som sa jej zo zvedavou iskričkou v očkách pýtala. Je pravda, že pán "život" to má proste vymyslené skvele a veľa vecí som pochopila sama, len na to proste musel prísť ten správny čas.

Mám dve nevlastné sestry. Vlastne ich nevlastnými ani nemôžem nazvať, lebo to v našej rodine nikdy nebolo cítiť. Len som nikdy nerozumela tomu, prečo vždy cez víkend prišiel nejaký cudzí ujo, zazvonil pri bráne, sestry nasadli k nemu do auta a už ich nebolo. Keď sa vrátili, priniesli si kopu nových vecí, kopec sladkostí a ja som spoza záclony nenápadne sledovala, čo za "dobrého" uja ich to vždy niekam berie a nedokázala som pochopiť, prečo ja musím ostať doma. Závidela som im. Na otázku, čo je to za uja a prečo s nimi nemôžem ísť aj ja, som dostala odpoveď "pochopíš to, keď budeš veľká". Čakala som a čakala, až raz zrazu, ani neviem prečo a ako, mi to zrazu došlo. Ten ujo už k nám dávno nechodil a ja som sa až postupne dozvedela všetku tú nepeknú dospelácku pravdu. Toľko toho o svojich rodičoch nevieme.

Keď som už prišla do veku, že sa so mnou dalo normáne porozprávať, zvykla som sa v kontexte iných vecí mojej maminy opýtať na niektoré veci zo života a jej minulosti, ktoré mi nejak utkveli v pamäti a postupne sa mi vynárali v hlave ako ucelené otázky, ktorým však chýbali odpovede. Trvalo dlhý čas, kým som mala pokope všetky časti skladačky. Teraz viem, prečo mi to moja mama dávkovala postupne a prečo ma od niektorých nepekných odpovedí chcela v detstve uchrániť. Detstvo je predsa také bezstarostné, prečo ho kaziť "dospeláckymi" problémami. 

To, že moje sestry majú iného otca, som vedela už dávno. Už dávno mi došlo, že práve to bol ten ujo, ktorý ich vždy na víkend zobral preč a pochopila som aj to, prečo som s nimi nikdy nemohla ísť aj ja. V hlave som však stále mala veľa otázok. Prečo ste sa rozviedli? Prečo zrazu prestal chodiť? Prečo, keď sme raz boli v meste len my dve, sme sa s ním stretli a ja som dostala zákaz povedať o tom môjmu otcovi? Prečo ho sestra nepozvala na svoju svadbu?Prečo, prečo, prečo?

Preto...skladačku mám kompletnú a poslednú odpoveď som dostala v čase, ked mala mama podozrenie, že sa niečo podobné stalo aj mne. Samozrejme, že som jej klamala. Viem však, že aj tak vie aká je pravda. Je to predsa moja mama a tá vie všetko. Nemusím nič povedať, stačí, že sa na mňa pozrie, stačí, že počuje môj hlas v telefóne. Aká naivná som bola, keď som si myslela, že pred ňou niečo utajím. Tak isto ako platí veta "pochopíš to, keď budeš veľká", platí aj veta "pochopíš to, keď budeš aj ty mama". V prvej sekunde ako som sa stala matkou som pochopila.

Pred dvadsiatimi rokmi bola iná "móda". Dievčatá sa vydávali mladé, po svadbe nasledovali deti. Tomuto "módnemu trendu" sa nevyhla ani moja mama a vydávala sa ako 20-ročná. Po svadbe prišla na svet moja najstaršia sestra, o 4,5 roka neskôr moja druhá sestra. O dva roky na to sa mama rozvádzala. Mala šťastie, že mala na tú dobu dobrú robotu, dobrý plat, dokázala sa o svoje dcéry plnohodnotne postarať. Nehádzala flintu do žita, žila si svoj život, nikoho nehľadala a predsa niekoho našla. U spoločných známych sa náhodne zoznámila s mojim otcom. Ona mala 30, on 26. V dnešnej dobe si 26-ročný "chalan" hľadí to svoje, býva u rodičov, chodí na diskotéky a na rodinu ani nepomyslí (česť výnimkám samozrejme). ON si ju však zobral za ženu aj keď mala dve deti. ON sa rozhodol založiť si s ňou rodinu aj napriek tomu, ze jeho mama bola zásadne proti. Kde to videl zakvačiť si na krk staršiu rozvedenú ženu s dvomi deľmi. ON je s ňou aj napriek problémom 25 rokov. ON je môj otec a vždy bol otcom aj pre moje dve sestry, ktoré boli v tom čase už veľké, aby všetkému rozumeli a aj napriek tomu ho považujú za svojho otca a nikdy mu inak ako otec nepovedali.