👧 „Mami, prosím, nehovor o ockovi zle...“ Povedala to 8-ročná dcéra, keď počula rodičov hádať sa o tom, kto „môže“ za rozchod. Nie preto, že by nechápala, čo sa deje. Ale preto, že deti nechcú byť vo vojne, ktorú neviedli. Každý rozchod bolí. No keď v ňom zabúdame na deti, bolesť sa prenáša ďalej. A z drobných sĺz sa stávajú tiché rany, ktoré si nesú do dospelosti. Možno si to neuvedomujeme, no práve vtedy sa deti stávajú najcitlivejšími „snímačmi“ energie. A ublíži im viac to, čo nevidno — tón hlasu, unavené ticho, alebo to, že sa z nich stane „most“ medzi dvoma svetmi. 

💡 Detský mozog reaguje na konflikt rodičov podobne ako na fyzickú bolesť. 

💡 Deti rodičov, ktorí sa rozchádzali s rešpektom, majú o 42% nižšie riziko úzkostí a problémov vo vzťahoch. Deti nezraňuje samotný rozchod, ale spôsob, AKO sa rodičia k sebe správajú. 

💡 Otvorená, úprimná, ale citlivá komunikácia počas rozchodu znižuje detskú úzkosť o 50%. Deti, ktoré nie sú „ťahané“ na jednu stranu, majú o 40 – 60% menšiu pravdepodobnosť úzkostných porúch v dospelosti. Emocionálna stabilita rodiča je silnejší ochranný faktor než finančné zázemie. 

❓ Otázky, ktoré môžu zachrániť vzťah rodič – dieťa: 

Čo je v tejto situácii pre vaše dieťa najviac potrebné? 

💔 „Už sa s ním ani nechcem rozprávať…“ Známa veta, ktorú denne počúvame v pároch, ktoré sa kedysi milovali. A teraz?

Mlčia. Alebo kričia. 

📊 Kritika, opovrhnutie, obrana a ignorovanie (tzv. „4 jazdci apokalypsy“) sú najsilnejšími prediktormi rozchodu. 

👂 Páry, ktoré sa naučia aktívne počúvať a používať „ja“ výroky („ja sa cítim, …“) namiesto obviňovania, majú o 80% vyššiu šancu na zotrvanie vo vzťahu. Jedna konštruktívna spätná väzba denne zvyšuje partnerskú spokojnosť o 34%. 

🧪Nekonfliktná tichosť býva podľa výskumov toxickejšia ako hádky. 

❓ Skúste si dnes odpovedať na tieto otázky: 

Stalo sa. Ste sama a s dieťaťom. Po rozvode, alebo ako slobodná mamička. Skôr, či neskôr, určite pocítite túžbu opäť sa s niekým zoznámiť. Potrebujete nielen partnera, ale aj otca rodiny. Zádrheľ?

Počas dňa asi ani nemyslíte na seba a svoje pocity, či to, čo vám chýba. Večer, keď dieťa zaspí, vám to dôjde. Možno je vám smutno, že ste sama a možno máte v sebe nevyriešený hnev, že vás samu nechal. Každá z vás prežíva rozchod, alebo rozvod inak. Niektorá hľadá hneď a iná na rande nepomyslí ani niekoľko rokov. A tak univerzálny návod na zoznámenie neexistuje. Bude stačiť malá inšpirácia? Možno vás Modrý koník správne nakopne.

Poupratujte si

Nechceme vás zaťažovať domácimi prácami… Pre nový vzťah je dôležité, aby bol doriešený ten predchádzajúci. Ani pre deti nie je problém nový partner, skôr však vaše konflikty s ex. Ťahanice o dieťa, alebo majetok, citové výlevy z rozchodu, to všetko dokáže narobiť poriadnu galibu. O to viac, keď sa črtá niečo nové.

Skôr, ako vpustíte do vášho života niekoho ďalšieho, uzavrite nezrovnalosti s bývalým. Snažte sa, aj napriek možnému dlhému trvaniu, prísť k riešeniam. Budú zrejme za cenu kompromisov, ale budete mať čistý stôl. Spíšte si na papier, čo vás trápi, čo predstavuje pre vás problém a z akých dôvodov myslíte na bývalého. Čo vás k nemu púta. Navrhnite svoje alternatívy, možnosti. Navrhnite vlastné podmienky, za akých ste ochotná akceptovať to, či ono. Ak máte staršie deti, diskutujte aj s nimi. Za celým týmto zoznamom urobte hrubú čiaru. Ak raz veci doriešite, neotvárajte ich znova.

Najčastejšie novému vzťahu stojí v ceste:

Keď som bola malá, veľa veciam som nerozumela. Často som sa stretávala s dokonale zaužívanou frázou "pochopíš to, keď budeš veľká". Nevedela som sa dočkať chvíle, ked už budem "veľká", aby som všetkému chápala, aby mi moja mama vysvetlila veci, ktorým som nerozumela a na ktoré som sa jej zo zvedavou iskričkou v očkách pýtala. Je pravda, že pán "život" to má proste vymyslené skvele a veľa vecí som pochopila sama, len na to proste musel prísť ten správny čas.

Mám dve nevlastné sestry. Vlastne ich nevlastnými ani nemôžem nazvať, lebo to v našej rodine nikdy nebolo cítiť. Len som nikdy nerozumela tomu, prečo vždy cez víkend prišiel nejaký cudzí ujo, zazvonil pri bráne, sestry nasadli k nemu do auta a už ich nebolo. Keď sa vrátili, priniesli si kopu nových vecí, kopec sladkostí a ja som spoza záclony nenápadne sledovala, čo za "dobrého" uja ich to vždy niekam berie a nedokázala som pochopiť, prečo ja musím ostať doma. Závidela som im. Na otázku, čo je to za uja a prečo s nimi nemôžem ísť aj ja, som dostala odpoveď "pochopíš to, keď budeš veľká". Čakala som a čakala, až raz zrazu, ani neviem prečo a ako, mi to zrazu došlo. Ten ujo už k nám dávno nechodil a ja som sa až postupne dozvedela všetku tú nepeknú dospelácku pravdu. Toľko toho o svojich rodičoch nevieme.

Keď som už prišla do veku, že sa so mnou dalo normáne porozprávať, zvykla som sa v kontexte iných vecí mojej maminy opýtať na niektoré veci zo života a jej minulosti, ktoré mi nejak utkveli v pamäti a postupne sa mi vynárali v hlave ako ucelené otázky, ktorým však chýbali odpovede. Trvalo dlhý čas, kým som mala pokope všetky časti skladačky. Teraz viem, prečo mi to moja mama dávkovala postupne a prečo ma od niektorých nepekných odpovedí chcela v detstve uchrániť. Detstvo je predsa také bezstarostné, prečo ho kaziť "dospeláckymi" problémami. 

To, že moje sestry majú iného otca, som vedela už dávno. Už dávno mi došlo, že práve to bol ten ujo, ktorý ich vždy na víkend zobral preč a pochopila som aj to, prečo som s nimi nikdy nemohla ísť aj ja. V hlave som však stále mala veľa otázok. Prečo ste sa rozviedli? Prečo zrazu prestal chodiť? Prečo, keď sme raz boli v meste len my dve, sme sa s ním stretli a ja som dostala zákaz povedať o tom môjmu otcovi? Prečo ho sestra nepozvala na svoju svadbu?Prečo, prečo, prečo?

Preto...skladačku mám kompletnú a poslednú odpoveď som dostala v čase, ked mala mama podozrenie, že sa niečo podobné stalo aj mne. Samozrejme, že som jej klamala. Viem však, že aj tak vie aká je pravda. Je to predsa moja mama a tá vie všetko. Nemusím nič povedať, stačí, že sa na mňa pozrie, stačí, že počuje môj hlas v telefóne. Aká naivná som bola, keď som si myslela, že pred ňou niečo utajím. Tak isto ako platí veta "pochopíš to, keď budeš veľká", platí aj veta "pochopíš to, keď budeš aj ty mama". V prvej sekunde ako som sa stala matkou som pochopila.

Pred dvadsiatimi rokmi bola iná "móda". Dievčatá sa vydávali mladé, po svadbe nasledovali deti. Tomuto "módnemu trendu" sa nevyhla ani moja mama a vydávala sa ako 20-ročná. Po svadbe prišla na svet moja najstaršia sestra, o 4,5 roka neskôr moja druhá sestra. O dva roky na to sa mama rozvádzala. Mala šťastie, že mala na tú dobu dobrú robotu, dobrý plat, dokázala sa o svoje dcéry plnohodnotne postarať. Nehádzala flintu do žita, žila si svoj život, nikoho nehľadala a predsa niekoho našla. U spoločných známych sa náhodne zoznámila s mojim otcom. Ona mala 30, on 26. V dnešnej dobe si 26-ročný "chalan" hľadí to svoje, býva u rodičov, chodí na diskotéky a na rodinu ani nepomyslí (česť výnimkám samozrejme). ON si ju však zobral za ženu aj keď mala dve deti. ON sa rozhodol založiť si s ňou rodinu aj napriek tomu, ze jeho mama bola zásadne proti. Kde to videl zakvačiť si na krk staršiu rozvedenú ženu s dvomi deľmi. ON je s ňou aj napriek problémom 25 rokov. ON je môj otec a vždy bol otcom aj pre moje dve sestry, ktoré boli v tom čase už veľké, aby všetkému rozumeli a aj napriek tomu ho považujú za svojho otca a nikdy mu inak ako otec nepovedali.