🌀 Ráno vstanete, vybavíte, čo treba. Postaráte sa. Zvládnete porady, deti, vzťahy, povinnosti. A nikto by nepovedal, koľko úsilia stojí udržať tento „normál“. A vy si hovoríte, že takto to má asi byť. Že ste len unavení. Že preháňate. 

🧍‍♀️ Postupne sa z fungovania stane identita. Byť ten, čo zvláda.

Byť ten, kto sa prispôsobí. Byť ten, kto ide ďalej, aj keď telo potichu brzdí. Možno ste si už dávno prestali klásť otázku, ako sa naozaj máte. Nie preto, že by vás to nezaujímalo. Ale preto, že ste sa naučili, že na to aj tak nie je priestor. 

💭 Premýšľate. Analyzujete. Hľadáte chybu v sebe. A pritom platíte cenu, o ktorej sa nehovorí: napäté telo, vnútorný nepokoj, tiché sebaobviňovanie, pocit osamelosti, aj keď nie ste sami. Rozdiel medzi tým, ako pôsobíte navonok, a tým, ako sa cítite vnútri, sa zväčšuje. A čím viac sa snažíte „to dať“, tým menej v sebe cítite pokoj. 

💡 Nejde o to, že by ste sa nesnažili dosť. Ide o to, že váš vnútorný systém robí presne to, čo sa kedysi naučil, aby vás ochránil. 

Mozog si vytvára stabilné vzorce prežitia v situáciách, kde kedysi nebolo bezpečne cítiť.