Spomenula som si na slová starej mamy, ktorá zažila druhú svetovú vojnu. „Bieda, hlad, strach o deti, o manžela. Dve mi v dôsledku vojny zomreli na zápal pľúc.“ To bolo všetko, čo mi povedala, keď som sa v čase dospievania snažila vydrankať od nej viac informácií. Radšej mlčala.  Vraj načo oživovať tie hrôzy. Aj tak mnohému ľudia neuveria. Pohladila ma  po vlasoch a povedala: „Len aby ste to, dieťa moje nemuseli zažiť.“

Dnes to síce na vlastnej koži nezažívam ja, no vo svete prebieha mnoho  vojenských konfliktov. Niektoré sú medializované viac, niektoré menej. Nechcem ísť však do politiky. To je len hra pre publikum. Aj tak to najdôležitejšie sa deje za oponou. Prekvapuje ma, že my, ako ľudstvo, súhlasíme s vojnou, súhlasíme s tým, že posielať zbrane tej či onej strane je absolútne oukej. 

Akoby v zabíjaní človeka bola cesta, ako dosiahnuť mier.

Veď je to absurdné! Nejde mi to do hlavy. Keď sa nevedia dohodnúť vlády a ich predstavitelia, nech sa mlátia navzájom. Vari im tak rýchlejšie vychladnú horúce hlavy. Ale aby na ich hlúposť a nenažratosť doplatili obyčajní ľudia... Toto naozaj ukazuje, že s naším svetom nie je všetko v poriadku.

 Nestihli žiť...

Prezrela som si historické fotografie. Na záberoch z I. svetovej vojny som videla chlapcov, mladších ako 18 rokov. Nestihli skončiť školu, mnohí zažiť prvé lásky a už umierali v zákopoch po tisícoch. Sama som mama a pevne presvedčená o tom, že žiadna matka nerodila dieťa, aby jej umieralo vo vojnách.