Prešlo niekoľko dní po ich spoločnom bozku a Zuzka sa stále cítila rovnako zvláštne, ako keď tam pri ňom stála. Mala naliehavú chuť ozvať sa mu, aby si to vysvetlili. Najmä vtedy, keď stála opretá o strom, na ich spoločnom mieste a sledovala Haxa, ako veselo pobehuje po tráve. Neurobila to. Jej hanblivosť a zmätenosť jej v tom bránili. Čupla si na zem a hladila posledné kvety, ktoré na lúke ešte vykúkali. Zrazu k nej pribehla Lejla. Na okamih sa jej zastavil dych a zmätene sa pozerala dookola.

"Kde máš pána?" spýtala sa šeptom. Po chvíli k nej podišiel Peter. Keď zdvihla pohľad k nemu, hľadel na ňu naliehavým pohľadom. Postavila sa. Snažila sa o to, aby sa jej srdce upokojilo a ona tak mohla pokojnejšie premýšľať. Zmenilo sa to však, keď zaznel jeho hlas:

"Prepáč, že som sa tak dlho neozval. Premýšľal som." povedal pokojným hlasom. Zuzke sa v hrdle spravila zvláštna hrča.

"O čom?" spýtala sa ticho. Bála sa, že by ho mohla stratiť.

"O tebe. O našom priateľstve. O tom, čo sa stalo." odmlčal sa a chvíľu hľadel na kopce, ktoré sa vypínali nad Zuzkou. "Možno by som mal povedať, že som to nemal urobiť, pretože som tým narušil naše priateľstvo. Ale ja toho neľutujem. Urobil by som to opäť a aj teraz, ak by si mi to dovolila." povedal odhodlane a zahľadel sa do jej nevinných modrých očí. Zuzka na neho nemo hľadela. Čo k tomu mala povedať? Sama premýšľala každý večer, ako správne pochopiť svoje pocity k nemu. Bála sa však. Čo ak sa to všetko pokazí a ona príde o najlepšieho priateľa, ktorého vo svojom živote mala.

"Našiel som z toho východisko." prerušil jej premýšľanie. Zhlboka sa nadýchla a naliehavo mu pozerala do očí. "Nebudem na teba tlačiť. Nemalo by to žiaden zmysel. Nech je to tak, ako chceš ty. Nechcem ťa stratiť." povedal sebaisto. Zuzka si vydýchla. Srdce sa jej uvoľnilo po poslednej vete. Cíti to rovnako, ako ona.

Ďalej to už Zuzka zvládala bez problémov, keď videla na javisku Petra, ako s nadhľadom a úsmevom uvádza program. Občas zazrela jeho veselý pohľad, keď hľadel do jej očí a to ju vždy rozosmialo. Pripomenulo jej to čas, keď spolu sedeli s Haxom a Lejlou na lúke. Keď skončil hlavný program, konečne si k nej Peter prisadol. 

"Ďakujem, že si to tak bez problémov zvládla." pošepol jej s veselým úsmevom. Prikývla a usmiala sa tiež. V mysli sa jej zjavil Tomáš. Ihneď sa ho však snažila vymazať. 

"Išlo ti to skvele. Mal by si pouvažovať nad svojím ďalším smerovaním. Bol by z teba skvelý moderátor večerných správ." povedala pobavene. Peter sa rozosmial. 

"Len to nie. Umrel by som od nudy." zapojil sa s rovnakým tónom hlasu. 

"Och a to by bola škoda." pozrela na neho s veselým úsmevom. Peter očami skúmal celú jej tvár a úsmev mu pomaly mizol z tváre. Pootvoril ústa a chcel niečo povedať. Naklonili sa však k nemu jeho rodičia, aby mu pogratulovali k skvelému výkonu. Prikývol s úsmevom a ticho ešte pozrel nesmelo na Zuzku. Práve sa sústredila na koláč, ktorý si nabrala na tanier. Peter zmĺkol. 

Keď prešli všetky ceremónie a odišli všetci rodičia, Peter mal konečne možnosť pozvať Zuzku do tanca. Práve hrali jemnú zamilovanú pieseň. Zuzka ticho prikývla a nasledovala Petra na parket. Tancovalo tam zopár mladých párov, ktorí si užívali jemné dotyky. Peter vzal nežne Zuzku k sebe a položil jej ruku na chrbát. Jemne zvieral jej prsty vo svojich. Po tomto okamihu túžil už niekoľko dní. Sníval o tom každý večer. Zuzka sa mu nesmelo pozrela do očí a placho sa usmiala. Srdce jej zvieral zvláštny horúci pocit. Náhle k nej naklonil svoju tvár a lícom sa dotkol jej líca. Pocítila jeho vôňu a srdce sa jej rozbúšilo o niečo rýchlejšie. Jeho dych cítila na svojom krku. Pohladil ju po chrbte a potichu sa nadýchol z jej vlasov. 

Pár týždňov pred Petrovou stužkovou poprosila Zuzka mamu, či by s ňou nešla  do mesta. Chcela pomôcť s výberom šiat. Alenka bola nadšená a tešila sa z času, ktorý spolu strávili. Zuzke sa nakoniec podarilo vybrať všetko tak, aby Petra nezahanbila. Spoločne sa ešte zastavili v kaviarni, kde si dopriali sladkú odmenu. 

"Mami a kde zmizol Patrik?" spýtala sa Zuzka zvedavo. Alenka sa usmiala. 

"Nezmizol. Iba býva vo svojom byte, tu v meste. Sľúbil, že nás cez víkend navštívi. Potom odíde na pár týždňov do cudziny. Chce opäť pomáhať v nemocnici." 

"Páčilo by sa mi robiť to, čo robí on. Myslíš, že keď doštudujem, mohla by som niekedy odísť spolu s ním?" spýtala sa Zuzka nadšene. Alenku táto otázka zaskočila. Nevedela si predstaviť, že by svoju dcéru taký dlhý čas nevidela. Na druhej strane však chcela, aby bola šťastná a robila to, čo ju baví a napĺňa. 

"Myslím, že ak by si veľmi chcela, Patrikovi by to nerobilo problém." snažila sa Alenka usmiať. Jej srdce ju však pri tej vete zabolelo. Mala už len ju a zvykla si na to svetlo, ktoré jej prinášala. 

"Skúsim nad tým popremýšľať." povedala Zuzka nadšene. 

Pri všetkom tom strese v škole, niekoľkých testoch a skúšaniach Zuzke týždeň prešiel veľmi rýchlo. Peter sa nevedel dočkať, kedy Zuzku opäť uvidí. A tak sa rozhodol ju prekvapiť a v piatok poobede ju čakal pred domom. Práve sa chystala s Haxom von.

"Peter, čo tu robíš?" spýtala sa prekvapene, keď Haxovi pripínala vodítko. 

"Čakám na teba." veselo sa usmial. Potom si nervózne strčil ruky do vreciek nohavíc a vážne zovrel pery. "Chcel by som sa ťa na niečo spýtať."

"To znie vážne." prekvapene sa otočila k jeho tvári.

"Kamaráti ma zajtra na obed pozvali na opekačku. Nechcela by si ísť tiež?" spýtal sa nadšene. Zuzka premýšľala. Nemala rada veľa ľudí. Už len ten sľub, že pôjde s ním na stužkovú, ju stál veľa zapierania. Peter videl jej zamyslenú tvár. Zabudol v tom nadšení, aká je. Má rada svoj pokoj a teraz ju postavil do nepríjemnej situácie.

"Neviem, Peťo. Chcela som si trošku oddýchnuť od tohto náročného týždňa." povedala priamo.

V nedeľu bol Peter doma. Hoci ho spolužiaci volali do kina, nechcelo sa mu. Čoraz viac premýšľal nad tým, aké by to bolo, keby mu Zuzka dala šancu. Bál sa jej to však opýtať. Poznali sa odmalička a obával sa, že keby sa jej vyznal, stratil by ju, aj jej priateľstvo. Vzal telefón do ruky a zamyslene hľadel na jej meno v kontaktoch. Prešla ním silná túžba napísať jej smsku.

Ahoj, čo robíš?

Odpoveď neprichádzala. Nikdy sa takto necítil. Mal úplne popletenú hlavu a nedokázal sa dokonca sústrediť ani na štúdium.

Práve sa učím. Čo ti chýbam? 🙂

Peter vydýchol a hľadel na displej. Ach, keby vedela, akú pravdu napísala.

Nepôjdeš dnes s Haxom von?

Cez víkend, keď Zuzka sedela na svojom obľúbenom mieste, do mysle sa jej začali vkrádať zvedavé otázky. Kto je vlastne jej biologická matka a prečo ju opustila? A čo jej otec? V diaľke sledovala Haxa ako veselo naháňa motýľa. Vyrušil ju zvedavý ňufák Lejly, ktorý sa obtieral o jej ruku. Vždy to robila, keď sa s ňou chcela pozdraviť. 

"Moja milá a ty tu čo robíš?" poškrabkala ju za uchom. 

"Prišla som ťa pozrieť." ozval sa veselý hlas Petra za stromom, o ktorý bola opretá. Zasmiala sa. 

"Naozaj? A kde máš pána?" pokračovala v jeho načatej hre. 

"Neviem, ušla som mu. Bol strašne pomalý." zasmial sa Peter a prisunul sa k nej. Zuzka sa rozosmiala. "Konečne sa usmievaš." povedal Peter vážne a milo sa na ňu usmial. Veselo sa na neho pozrela a zrak sklopila na Lejlu. Odrazu k nim pribehol Hax a začal do svojej psej susedky dobiedzať. Tá sa postavila a ladným krokom sa začala prechádzať po lúke. Hax jej bol neustále pri zadných labkách a občas do nej hravo skočil. 

"Oni sú skoro ako my dvaja." usmial sa Peter, keď ich sledoval. Zuzka vážne zdvihla obočie. 

Po ceste mlčali. Peter stále premýšľal nad jednou otázkou. O dva mesiace má mať maturitný večierok. Veľmi túžil, aby tam bola s ním. Stále však nevedel, ako by sa jej to mal opýtať. Obával sa jej plachosti, aby ju nevystrašil.

"Nie som zvyknutá na to, že takto mlčíš. Niečo ťa trápi?" spýtala sa Zuzka tesne pri dome. Peter si odkašľal a pozrel do jej pokojných očí.

"Vlastne, tak trošku áno." odpovedal vážne.

"A mohla by som ti nejak pomôcť?" spýtala sa povzbudivo. Peter hľadel do zeme.

"O dva mesiace mám mať maturitný večierok a chcel som sa spýtať, či by si naň nechcela ísť spolu so mnou?" odhodlal sa a skúmavo jej hľadel do očí. Zuzka prekvapene zažmurkala. Pozerala raz na neho a raz do zeme. "Nemusíš mi odpovedať hneď, ak nechceš. Máš na to dva mesiace." usmial sa na ňu veselo. Zasmiala sa.

"Pôjdem s tebou, rada." povedala potichu. Peter sa nadšene usmial. Zuzka sa musela smiať tiež, keď videla jeho rozradostený výraz v tvári.

Znenie článku

"Premýšľal som nad tým, čo si mi hovorila, keď som ťa odprevádzal. Čo by bolo podľa teba dobré, v tejto situácii, urobiť?" spýtal sa Peter vážne. Zuzka na neho uprela svoj nevinný pohľad.

"Ty svojho brata poznáš lepšie ako ja. Nemôžem ti radiť." pokojný hlas, ktorý vyšiel z jej úst ho prekvapil. 

"Ty sa na neho ani trošku nehneváš?" spýtal sa zmätene. Zuzka si vybrala kvietok z bundy a skúmavo si ho prehliadala v prstoch. 

"Pozri na toto." vystrela prsty Petrovi pred tvár oproti slnku. "Nezdá sa ti, že keď cez ne presvitá slnko, tak žiaria? Keby sme mali možnosť vidieť Ježiša ako presvetluje naše nedostatky, bolo by to podobné." povedala zaujato. Stále sledovala ako slnko presvecuje medzierky medzi jej prstami. Peter ju nemo pozoroval. Hoci mala v sebe ešte stále dievčenské črty, to, čo nosila v sebe ju robilo neskutočne príťažlivou a ženskou. Keď sa otočila na Petrovu stranu a uvidela jeho skúmavý pohľad, stiahla prsty a zahľadela sa na Haxa, ktorý si veselo chrúmal Petrovu paličku. Peter sa nadýchol a posadil sa na trávu vedľa Haxa. Začal ho škrabkať za uchom. 

"Prečo si sa rozhodla veriť v Ježiša?" spýtal sa Peter zvedavo. Vždy sa jej to chcel opýtať a práve teraz mu prišlo, že je tá správna chvíľa. Zuzka na neho pozrela. 

"Ja si skôr myslím, že On sa rozhodol pre mňa. Prečo mi tvoj brat povedal, že som kukučka?" rozhodla sa Zuzka otočiť otázku. Stále nad tým premýšľala. Mohla sa opýtať mamy, ale neprišlo jej to správne. Peter na ňu zamračil obočie. 

"Ahoj Zuzi, už si prišla zo školy? Ako bolo?" spýtala sa Alenka od sporáka. Práve dovárala obed na zajtra.

"Dobre, mamička." Zuzka položila tašku na zem a posadila sa chrbtom k Alenke. Skúmavo sledovala šatku, ktorou jej Peter previazal koleno.

Alenka nabrala jedlo a položila tanier pred Zuzku. 

"Čo to máš?" zvedavo nazerala na jej stranu. Zuzka sa otočila k mame a nevinne zažmurkala. Alenka zhíkla. "Čo sa ti stalo?" rýchlo si kľakla k jej kolenu. "Kto ti to takto starostlivo ošetril?" spýtavo ku nej zdvihla pohľad. Zuzka mlčala. Alenka jej opatrne šatku odviazala a prekvapene pozerala na skorocelové listy, ktoré na rane mala. Vzala lekárničku, ranu jej dôkladne vydezinfikovala a prelepila. Zuzka si k sebe vzala šatku, ktorú Alenka položila na stôl. Zovrela ju v dlani.

"Neboj sa, mamička, som v poriadku. Iba som bola trošku neopatrná a spadla som po ceste. Peter bol nablízku a pomohol mi." veselo sa usmiala. Alenke sa rozsvietili oči láskou.

"Všimla som si, že si v poslednej dobe s Petrom dobre rozumiete. Som rada, za vás oboch." povedala milo a na chvíľu si sadla vedľa nej. Zuzka sa usmiala a začala jesť. 

Zuzka mala zrovna šesťnásť rokov, keď sa jej prvýkrát do uší dostali kruté poznámky o tom, kto vlastne je. Práve prechádzala po lúčnej ceste domov zo školy, keď si ju stopli dvaja spolužiaci z vedľajšej triedy. Jeden z nich bol Juraj, Petrov brat. 

"Zuza, vieš o tom, že si kukučka?" šplechli jej do tváre. Zuzka na nich uprela svoj belasý, nevinný pohľad. Nechápala, prečo jej to hovorili. Pridala do kroku a snažila sa nevšímať si ich. Juraj ju však dobehol a nečakane posotil. Zuzka spadla kolenom rovno na ostrý kameň. Potom sa obaja začali smiať a ušli. Všetko to z diaľky sledoval Peter. Bol nahnevaný z toho, čo videl. Práve jeho brat ubližoval dievčaťu, ktoré malo v jeho srdci výnimočné miesto. Zuzka sedela na zemi a so slzami v očiach pozerala na svoje rozrazené koleno. Viac, ako to, ju však bolelo srdce z toho, čo počula. Nechápala, prečo sa terčom posmechu stala práve ona. Peter k nej potichu pristúpil a pomaly sa sklonil k jej kolenu. Vystrašene sa na neho pozrela. Po ceste k nej, uvidel skorocel a natrhal ho. Teraz ho intenzívne zvieral v ruke a skúmavo pozoroval jej ranu.

"Veľmi ťa to bolí?" spýtal sa citlivo.

"Ani nie. Iba to trošku krváca." odhodlala sa na neho pozrieť. Usmial sa na ňu. Bol jej blízky priateľ a vždy sa k nej správal veľmi láskavo a citlivo. Bola rada, že to bol práve on, kto sa tu teraz objavil.

"Ošetrím ti to." povedal Peter vážne a z ruksaku si vytiahol fľašu s čistou vodou. Opláchol listy skorocelu, očistil pomaly ranu, poukladal lístky tam, kde bola rana najviac otvorená a obviazal jej to so šatkou, ktorú nosil zaviazanú o ruksak. Zuzka sa na neho s láskou pozerala. Jeho dotyk bol veľmi profesionálny. Priam akoby to robil samotný doktor.

"Skúsiš sa postaviť?" spýtal sa Peter priateľsky a podal jej ruku. Prijala ju a tak jej pomohol vstať. Noha ju trošku bolela, tak sa Peter rozhodol odprevadiť ju až úplne k domu.

Vilma mala ukážkové tehotenstvo. Silvia ju nechala hospitalizovať v súkromnej nemocnici pár dní pred vypočítaným pôrodom. Ten začal presne tak, ako mal. Odtiekla jej plodová voda a už o tri hodiny sa ozval prvýkrát plač malého dievčatka. Vilma ho nevidela. Silvia sa o to postarala. Alenka už potom nikdy viac Vilmu nevidela. Silvia prišla iba s malým novorodeniatkom vo vajíčku, spolu s papiermi, kde boli ako otec a matka malého dievčatka označení Alenka a Roman. Silvia mlčky vzala Vilmin kufor a nechala dieťa vo vajíčku v rukách Romana. Bez jediného slova. Alenku tento okamih veľmi bolel. Nevedela si predstaviť, čo asi Vilma musela prežívať. Keď však uvidela tváričku malého dievčatka prvýkrát, všetka bolesť sa zmenila v lásku a nehu. Vytiahla bábätko z vajíčka a materinsky si ju privinula k sebe. Privoňala si k jej malému telíčku. Tá vôňa sa jej uložila hlboko do srdca.

"Volá sa Zuzka." prerušil jej premýšľanie Romanov hlas, ktorý v rukách držal rodný list dieťatka. Alenka sa na ňu s láskou usmiala.

"Moja malá Zuzanka, môj vysnívaný poklad, Božie požehnanie, tak teda vitaj u nás." Alenkin hlas bol dojatý. Priblížila sa k jej malej hlavičke, ktorú chránila tenká čiapočka a jemne ju na ňu pobozkala. Bábätko sa anjelsky usmialo so zavretými očkami. Okamžite si tak získala celé Alenkino srdce.

Dievčatko rástlo veľmi rýchlo a Alenka nikdy neoľutovala, že sa pre ňu rozhodla. Mala práve tri roky, keď niekto kúpil pozemok blízko nich a rozhodol sa stavať. Bola to mladá rodina s dvomi synmi. Prvý, Peter, mal šesť a druhý, Juraj, bol tak starý ako Zuzka. O rok sa nasťahovali a stali sa príjemnými susedmi. Alenka bola za nich vďačná, pretože Zuzka tak mohla vyrastať s deťmi v podobnom veku.

Zuzka bola veľmi láskavé dievčatko, nikto nepochyboval, že je Alenkina, pretože mala úplne rovnakú povahu. Hoci, po dedine sa viedli aj rôzne klebety, vždy utíchli, keď kráčala Alenka s Romanom a Zuzkou okolo. Spoločne tvorili nádhernú rodinu, ktorú spájali silné korene. 

Prepaľujúca chvíľa, kedy Alenka najviac trpela bola, niekoľko mesiacov po Zuzkiných šiestich narodeninách. Roman chodieval brigádovať do lesa ako pilčík. V jeden jesenný podvečer, kedy bola obloha zaliata zvláštnou červenou farbou sa do Alenkiných uší dostali kruté slová Romanovho kamaráta. 

Týždne prechádzali rýchlo. Vilma si začala zvykať na nový domov a čoraz viac sa Alenke otvárala. Boli práve spoločne na lúke, kde Alenka rada zbierala bylinky. 

"Teta Alenka? Prečo vlastne nemáte deti?" spýtala sa Vilma počas toho, keď jej Alenka vysvetľovala ako vyzerá materina dúška. Alenka na ňu zdvihla pohľad a chvíľu mlčala. 

"Nebolo nám to dopriate. Ja ale ešte verím v zázrak. Milujem deti." usmiala sa na ňu očami. 

"Budeš skvelá mama. Chcem, aby dieťa, ktoré porodím malo mamu, ako si ty." odhodlala sa Vilma priznať nahlas. Alenka na ňu prekvapene zdvihla obočie. Nevedela, čo jej má na to odpovedať. Vilma ju pohladila po ruke a pokračovala v zbieraní byliniek. Alenku to v srdci hlboko dojalo. Zároveň jej to darovalo pokoj v tom, čo ju už dlhý čas tak veľmi ťažilo. 

"Ďakujem." povedala ticho a pohladila Vilmu po vlasoch. Obe sa na seba ticho usmiali. 

Raz podvečer, keď Alenka niesla večeru Vilme do izby začula jej rozhovor s otcom. 

"Dobre, na budúci mesiac vám ju priveziem. O všetko, ohľadom pôrodu, sa postarám. Potom už sa nemusíme nikdy stretnúť." povedala tónom, akoby vybavovala nejaký obchod. Alenka smutne sklopila pohľad a mlčala. Všetky slová už boli vypovedané. Nemala viac silu niečo hovoriť. 

Silvia sa zdvihla a tak nečakane, ako prišla, aj odišla. Ostala po nej len vôňa po parféme. Alenka si rezignovane sadla za stôl a zvesila hlavu. Roman k nej pristúpil a pohladil ju po zvesených ramenách. Nehovorila nič. Svojmu manželovi sa nikdy nepriečila. A vlastne sama nevedela, čo je v tejto situácii správne. 

Na ďalší mesiac ku nim Silvia doviezla vysoké dievča so smutnými očami. Spod voľného trička jej vykúkalo malé bruško. Neochotne vošla dnu a pozdravila sa. Alenka k nej s láskou pristúpila a pohladila ju po ruke. Venovala jej priateľský úsmev. Vilma však mlčala a pozerala do zeme. 

"Keď by sa čokoľvek stalo, volajte na toto číslo. Každý mesiac budem chodiť sem, aby som ju vzala ku súkromníkovi do poradne. O nič sa nemusíte starať. Keď sa dieťa narodí, vezmem si Vilmu zase k sebe." podala im vizitku s telefónom na nejakého doktora, potom sa otočila na Vilmu. "Ak by ti volal otec, vieš, čo máš povedať." Silviin hlas bol rázny a vecný. Vilma ticho prikývla. Silvia sa náhle otočila a odišla. Alenka na ňu hľadela s prekvapeným výrazom v tvári. Nechcela veriť vlastným očiam, že sa s dcérou ani len nerozlúčila. Chcela jej niečo povedať, ale Silvia bola taká rýchla, že po nej ostal iba prach na príjazdovej ceste. Keď sa trochu spamätala, podišla k Vilme a nežne sa na ňu zahľadela. 

"Vitaj u nás, Vilmuška, nie si hladná?" snažila sa o rozhovor. Vilma na ňu pozrela uboleným pohľadom a pokývala hlavou, že nie. "Tak ti aspoň ukážem tvoju izbu." povedala Alenka milo, vzala jej kufor a viedla ju po schodoch hore. Keď otvorila dvere, Vilma sa nesmelo poobzerala dookola a posadila sa na posteľ. Zhlboka sa nadýchla a vydýchla. 

"Ďakujem, teta Alenka." povedala Vilma tichým hlasom. 

Milé ženy, doktor Slíž má pre Vás jeden dôležitý odkaz. 🙂 Prajeme usmiaty deň. 

"Ona ma hrozne sklamala." povedala stroho.

"Kto?" spýtala sa Alenka prekvapene.

"Veď Vilma. Moja dcéra. Je tehotná." Silvia si chytila tvár do dlaní a pokrútila hlavou. Alenka sa ju snažila pohladiť. Silvia však okamžite zakryla svoju bolesť a opäť sa narovnala. "Niečo by som od teba chcela." povedala priamo. Alenka mlčala a zahľadela sa na Romana. S prekvapeným výrazom Silviu stále sledoval.

"My si to dieťa nemôžeme nechať. Martin sa pohybuje vo vysokých kruhoch, kde sa od neho očakáva, že bude mať dokonalú rodinu. Vybavila som Vilme individuálny plán výučby, aby kým porodí, sa mohla naďalej venovať štúdiu. Chcem, aby, na ten čas, bývala tu s vami. Potom si to decko môžete osvojiť. Martin sa o tom nesmie dozvedieť." jej plány Alenke úplne vyrazili dych. Nevedela, čo má na to povedať. Musela sa postaviť a napiť vody. Roman sa neveriacky zahľadel do okna. "Ak mi nepomôžete, pošlem ju na potrat." Alenka na ňu zdesene pohliadla. Vedela, že by bola toho schopná. Rozbúšilo sa jej srdce naliehavosťou.

"Silvia, počuješ vôbec, čo rozprávaš a čo od nás žiadaš? Veď to je do nebavolajúce šialenstvo. Čo na to hovorí Vilma?" spýtala sa Alenka zhrozene.

"Ona do toho nemá čo hovoriť. Veď sama je ešte len decko." odfrkla. Alenka pokrútila hlavou.

Kde bolo tam bolo... v jedno krásne sobotné ráno som na tehotenskom teste našla dve jasne ružové čiarky...
Ale nie... preskočme históriu trošičku vpred, nech tu nie si do budúceho týždňa.🙂

Keď sa môj prvorodený syn Viktor naučil v roku chodiť, postupom času automaticky vyvstávala otázka - čo ďalej?
Vozenie v kočíku na dlhé prechádzky bolo síce fajn... no prišla doba covidová, zákazy a príkazy... a voziť dieťa v kočíku okolo bloku začínala byť pekná nuda.
Autíčko? Trojkolka? Motorka?
Priznám sa, že nejaký extra hlboký výskum som si nerobila.
Otvorila som prehliadač, ťukla do Google okienka - "odrážadlo pre deti" a odentrovala.
Niekde v prvej trojke odrážadiel, ktorú mi vtedy Google ponúkol, bolo veľmi vkusné odrážadlo, pre mňa dovtedy len z počutia známej značky Zopa.

Ponuku som rozklikla a vedela som, že inam už klikať nemusím. 🙂

Easy way odrážadlo malo jednoducho šmrnc.

A že to bola naozaj skvelá kúpa, sme sa s manželom presvedčili takmer okamžite.
A to z pár jednoduchých dôvodov.

1. Ľahkosť
Napriek tomu, že pôsobí veľmi robustne, disponuje neuveriteľnou ľahkosťou. Tú som ako matka ocenila hlavne vtedy, keď som sa z prechádzky vracala a unavený Viktor nechcel už ísť ani pešo a ani na odrážadle a musela som ich niesť oboch.
Vďakabohu, že takých situácii bolo málo.

Keď sa dieťa narodí, nikto nevie, aké bude. Ani Anna to nevedela. Mala dve dcéry a hoci sa narodili v rovnaký deň, každá v sebe niesla iné posolstvo. Alenka bola krehká a útla. Jej duša bola zahalená jemnosťou a nežnosťou. Milovala prírodu, Boha a svojich rodičov. Silvia bola živelná a cieľavedomá. Presne vedela, čo od života chce. Túžila po tom, čo jej rodičia nevedeli poskytnúť. Jej srdce sa vždy radovalo, keď mohla byť stredobodom pozornosti. Aj keď to bolo na úkor vlastnej sestry. Alenka bola tichá, nikdy svoju sestru neohriakla za jej správanie. Za to otec, ten jediný jej vedel dohovoriť tak, že sa zakaždým hanbila. Žiaľ miesto toho, aby sa poučila, prekypovala čoraz väčšou žiarlivosťou k Alenke.

Keď sa Alenka zoznámila s Romanom, nezniesla sa pozerať na ich čistú lásku. Na určitú chvíľu na Silviine správanie zmenilo, keď sa zoznámila s Martinom. Dokázal jej dať všetko, po čom tak odjakživa túžila. Po svadbe však opustila rodný dom a dlho o nej nikto nič nepočul. Obe mali vtedy iba devätnásť rokov. 

Roman miloval Alenku celým svojím srdcom. Keď jej ochoreli rodičia a túžila sa o nich postarať, bez reptania súhlasil a presťahovali sa ku nim. Nemali deti. Hoci veľmi po nich túžili. Alenkina túžba po deťoch však ešte viac vzrástla, keď obaja rodičia zomreli. Roman dlho premýšľal, modlil sa, ich túžba však nebola vypočutá. Až raz k nim nečakane pricestovala jej sestra.

"Ach Alena. Nechápem, ako si sa tu takto mohla zakopať." zaznel Silviin pohŕdavý hlas. Roman mal čo robiť, aby ju okamžite nevyhodil. Poznal však Alenkine srdce. Dokázala odpustiť svojej sestre každú uštipačnú poznámku. Alenka si totiž v srdci niesla všetko, čo ju mama s láskou naučila. V takejto situácii jej vždy zaznel jej láskavý hlas: "Alenka, odpúšťaj. Vždy, keď budeš cítiť tlak výčitiek od svojej sestry. Lebo v Biblii je skvelý návod na to, ako si uchovať svoje srdce čisté: Vtedy pristúpil k nemu Peter a povedal: „Pane, keď sa brat prehreší proti mne, koľkokrát mu mám odpustiť? Či až sedem ráz?“  Ježiš mu odpovedal: „Hovorím ti, nie sedem ráz, ale až sedemdesiatkrát sedem. (Biblia, Matúš 18:21-22)

"Silvia, som rada, že si prišla. Hoci ma mrzí, že si ani raz nenavštívila mamu a otca. Chýbala si im." povedala Alenka pokorne.

"Nič mi nevyčítaj. Ty nevieš, aké náročné je starať sa o dieťa." Silvia sa na ňu povýšenecky pozrela a posadila sa na stoličku. Alenku táto poznámka v srdci veľmi zabolela. Roman k nej pristúpil a s láskou ju objal. Usmiala sa na neho. Akokoľvek ju bolela nenaplnená túžba, jej láska k manželovi ju vždy dokázala potešiť. Bola vďačná Bohu, že ho má.

A je to tu! Zdravotní klauni pre vás pripravili novú reláciu P. R. D. - Praktické Rady Doktorské. Odborníci s červeným nosom vám odhalia taje z oblasti medicíny, ľudského tela a zdravovedy. V prvom diely so sestričkou Endorfínou Skúmavou uvidíte, čo ste ešte nevideli. Téma je kurie oko.

Relácia P. R. D. je pre všetky deti, ale aj ich rodičov, ktorí si chcú zlepšiť náladu. Na ďalší diel za môžete tešiť o týždeň v piatok.