Malá Zuzka celú noc konečne prespala bez jediného zobudenia. Paráda, hádam jej to už vydrží a ja sa konečne vyspím "doružova". Vytešujem sa, len nech mi to vydrží aspoň do večera. Medzitým dcérka je pripravená na cestu. "Idete do škôlky na sánkach?" pýtam sa svojho. "Nie, veď sa nedá sánkovať. Chodníky miestami odhrabané. Ideme autom." Po odchode pripravím pre nás raňajky, nech máme sily. Raňajky, základ života predsa.

Nakuknem cez okno, vidím ženu tmavšej pleti, ako pri kontajneroch vykonáva hygienu a následne inventúru obsahu smetiaka. Začína odlepovať plienky. Nie su hnedé ale iba žlté, tak si ich berie domov. Zajtra príde po druhé. Super začiatok dňa. Rýchlo sa snažím túto udalosť vymazať z hlavy... Nadobro...!

Uvarím čaj, očistím jablko a zapínam Spievankovo. Zuzanka trochu popozerá a ja si v pohode navarím. Spev počujem až do kuchyne. Po piatich minútach si uvedomujem, že nejako ticho v obývačke je, spev nepočuť. Odkladám veci z rúk a idem pozrieť. "Zuzanka, kde si?" Malá natešená kričí :"Tu som, kesím!" Otvorím dvere do izbičky a malá kreslí po stene fixami. Krásne, len nedávno sme tam maľovali. V duchu rozmýšľam, ako to zamaskovať, aby si to nik     nevšimol. Dá sa to? Maľba na jeden meter. Zuzka sa teší, aký výtvor nakreslila. Ja sa "teším" tiež. Moje nadané dvojročné dieťa.

Obed navarený, môžeme sadať k stolu.

"Necem toto", ukazuje na mrkvu a hrášok v polievke. Po pár lyžičkách to vzdáva: "Mama, kmiť!" Neposlušné rezance padajú naspäť do taniera. "Tači," a odchádza od stola. Nestíham za ňou dojesť, už má ťahá za ruku: "Spinkať, didu." Na hodinách práve 12 hodín a vraj deti nevedia určiť čas na hodinkách. Každý deň v rovnaký čas. Po kojení malá zaspáva na posteli, hodinku mám na upratanie. Alebo radšej vlasy umyť? Dilema.

"Mamí!" ozýva sa z izby. Úsmev od ucha k uchu. Nieje nič krajšie, ako keď sa dieťa vyspí doružova. Trošku sa zahráme a pôjdeme do škôlky po staršiu dcérku. 

Prešli sme 3 metre, malá sa dožaduje mojich rúk. Takto my veru ďaleko nedôjdeme! Pokým by sme prišli k škôlke, ruky by som mala po kolená. Otáčame sa naspäť a berieme sánky. Niektoré miesta po chodníku sú bez snehu, ale potiahnem tých pár kíl. Bianku vyzdvihneme zo škôlky a ideme domov.

Prejdeme na iný chodník, kde je sneh. Je stvrdnutý, tuhý, nepoddajný, zapieram sa a ťahám. Kľučkujeme pomedzi psie výkaly na chodníku. Také pokuty by som narezala tomu, kto po vlastnom psovi nepozbiera, že až! Ťahám a už nevládzem. Sánky sa zasekli v snehu, poriadne sa do toho opriem a potiahnem oboma rukami. Čo som nečakala, padám ako svieca priamo pred seba. Zapichnem sa nosom do snehu. Kontrolujem nos i počet zubov, či všetko sedí. Moje "airbagy" trochu stlmili pád, mohlo to byť aj horšie. Počet zlomenín: 0, počet modrín: 1 maximálne 2. Otočím hlavu na stranu a tam ďalšia značkovacia stopa. Mala som veľké šťastie. 15 centimetrov bokom a schytám to rovno pod nos. Šťastie ma neopustilo.

Nedávno, keď sme išli zo škôlky domov, ťahala som sánky s dcérkami a jedna babka sa mi prihovorila: " To sú vaše? " Ja odpovedám hrdo, že áno. Babka dodá: "Krásne vnúčatká." Otočím sa na nohe: "Vnúčatká? To sú moje deti!" Babka nesklame: "Neverím!" Super. Hneď ma tým "potešila".
Dnes opäť tá babka zametá chodník pred domom. Pozdravím sa ako stále. "Veziete sa?" a nakloní sa k deťom. Staršia sa ozve: "Áno." Babka opäť nesklame: "Ty by si nemala byť ešte v škole? Čo to máš v ruke... Hračku? Taká veľká sa ešte hrá s hračkami?" Malá zahanbene púšťa oči k zemi. (Áno babka, má hračku, ja som sa ešte v 12 rokoch hrala s bábikami, čo v dnešnej dobe už v tomto veku majú frajerov - pomyslela som si svoje). Rozlúčime sa a odchádzame. Dnes toho bolo na mňa už priveľa.