Otvorím časopis, zapnem televízor, surfujem po internete... Kamkoľvek pozriem, vidím samé dokonalé tváre. Muži, ženy v produktívnom či dokonca zrelom veku, s pleťou jemnou ako čerstvo narodené bábätko, bez jedinej vrásky, dokonca ani tej mimickej, s hustými riasami siahajúcimi po koniec čerstvo vytetovaného obočia, s perami veľkými ako po včelom uštipnutí a oslnivým holywoodskym úsmevom... Dokonalá fotka podčiarknutá strohými vetami o tom, ako je prirodzené starnúť do krásy. Vlastne, lepšie vôbec nestarnúť a v najlepšom prípade toto slovo v spojení s ľuďmi ani nepoužívať.

Áno, toto je trend dnešnej doby. Prirodzenosť sa už nenosí... Už nám nestačia len kozmetické prípravky, protivráskové krémy, predlžujúce špirály, ceruzky na obočie a iné vychytávky, ktoré tu i tam zakryli nejakú drobnú nedokonalosť a naopak podčiarkli a vyzdvihli prednosti, ktoré nám nadelila sama príroda. Teraz tu máme lasery, skalpely, injekcie... Tie vyriešia každý nedostatok. Vadí vám vráska uprostred čela? Tenké pery? Alebo máte pocit, že vaša brada by mohla byť štíhlejšia? Nech sa páči, ľahnite si, tuto kúsok ukrojíme, tam natiahneme, doplníme, zašijeme... Bude z vás nový človek, celkom iný, tzv. človek umelý. A nech sa akokoľvek snažíte samého seba presvedčiť o tom, že ste to stále vy, vo vnútri viete, že je to len sebaklam. Že stále máte po štyridsiatke či päťdesiatke, že zvyšok vášho tela už mladší nebude, že vaša kondička už nie je rovnaká, ako ked ste mali dvadsať a ten sused, čo vám zakaždým pošliape čerstvo umytú chodbu, vás neznáša stále rovnako.

Prečo si teda skrývame tváre za dokonalé masky, keď na živote je krásna práve tá jeho rozmanitosť? Tónovi sa páčia Anetine pehy a Renáte zas imponuje Jožov krivý nos. Diana si Fera vybrala kvôli rozkošným jamkám v lícach a Tibor sa zamiloval do Jany s veľkým zadkom a malými prsiami. Krása jej totiž natoľko subjektívna, že aj tak sa nikdy nebudete páčiť všetkým rovnako. Nech sa akokoľvek budete snažiť oklamať čas, vaše biologické hodiny budú ukrajovať minúty, hodiny i dni z vášho života naďalej.

Prečo vlastne vynakladáme toľko úsilia na to, aby sme sa podobali na niekoho iného, napr. na celkom cudzieho človeka z titulky časopisu? Prečo si myslíme, že len tak môžeme dosiahnuť šťastie, úspech a ľudia nás budú mať radšej? Prečo by sme sa mali za svoj vek hanbiť?

Veď tie desiatky vrások či vačky pod očami, ktoré zdobia tváre našich starých rodičov, z módy aj tak nikdy nevyjdú. Sú spomienkami na ich dlhý, prácou a starosťami poznačený život. A takých ja budem vždy obdivovať. Toto sú pre mňa ľudia, ktorí starnú s gráciou, pretože sa nehanbia za to, kým sú.  

Charakter sa totiž aj tak preoperovať nedá....

Foto zdroj: freepik.com

V poslednej dobe som si prečítala veľa rôznych článkov, v ktorých sa ženy - matky porovnávajú s inými v spôsobe výchovy svojich detí.

Jedny sa vyvyšujú nad druhé pre spôsob stravovania, iné si skáču do vlasov pre štýl obliekania a obúvania, ďaľšie vás preklínajú, lebo nedojčíte, alebo preto, že dojčíte dlho. Sú také, ktorých nezbedné deti už utŕžili aj nejakú tú "výchovnú" po zadku a na strane druhej tie, ktoré to považujú už za vrchol fyzického týrania.

Jedno však máme všetky spoločné - sme MAMY. Mamy jedinečných bytostí, ktoré každá vychovávame najlepšie ako vieme. To, čo považujeme za správne my, môže pre iného znamenať čosi nepredstaviteľné. Návod na výchovu však nikde nenájdete. Ani keď prečítate 20 kníh o rodičovstve a presedíte pol dňa čítaním poradní na internete. Väčšina z nich sa v názoroch aj tak rozchádza.

Nestrácajte čas osočovaním a presviedčaním svojich virtuálnych kolegýň o svojej dokonalosti. Venujte radšej túto energiu svojim deťom. Riadte sa svojim materinským inštinktom, ten väčinou nesklame.  Robte to, čo považujete za správne vy a neriešte, či "jezibaba4567" dnes obula dieťaťu topánky s neohybnou podrážkou. Možno sa akurát popoludní chystá kúpiť barefoot 🙂 A keď užívateľka "mamvsetkychnahaku_šaaalala" dala svojmu uplakanému, čerstvo ozubenému dieťaťu cumeľ, zrejme tiež mala na to dôvod. Nie, ona nie je povinná ho s vami zdieľať, nemusí preto napísať obhajobu, či dizertačnú prácu 😀 Koná podľa svojho najlepšieho vedomia, svedomia a rozumu. A ten naštastie nemáme spoločný, preto nemôžeme uvažovať všetci rovnako.

Keď vás opäť raz začnú svrbieť prsty aby ste napísali ďaľší štipľavý a "dobre mienený" komentár, rada by som vám pripomenula, že my tu nie sme posudková komisia ani Najvyšší súd 🙂

Jediný kto má právo nás súdiť sú naše deti. A verte, že pre ne budete tie najdokonalejšie svorenia po celý váš život ♥