Spoločné aktivity mojich detí sú pre mňa citlivá téma. Všade čítam, aký skvelý je trojročný rozdiel medzi súrodencami, ako ich treba všetkých zapájať do spoločných aktivít a tak ich učiť spolupráci a prispôsobeniu. Pekné, múdre, vzletné a úplne nepoužiteľné. Aspoň pre mňa. A fakt nemôžem povedať, že by som sa nesnažila.

Napríklad, také kreslenie. Mišela sa strašne rozkreslila v poslednej dobe. Jej kresby sa začínajú dosť podobať na veci, ktoré tam, podľa jej slov, sú nakreslené. Doma sa však kreslenie nekoná. Akonáhle vytiahne krabicu s ceruzkami, zbehnú sa zombíci, každý sa na Miš tlačí z jednej strany a paprčami sa snaží dočiahnuť a ukoristiť ceruzky. No dobre, vravím si, to je v pohode. Každému vložím do spomínanej paprče jednu ceruzu, nech je kľud. Ceruzka automaticky putuje do úst. A keďže na ožužlávanie farbičiek každému stačí jedna ruka, druhou kradnú Mišute papier. Hej, aj papier som im už dala a ukázala čo sa s ním robí. Aj ten zjedli. A potom chceli zjesť znova aj ten Mišutin. Chňapali po ňom každý z jednej strany, až kým Miš nepraskli nervy.

„Mami, bábätká ma otravujú!“ Treskla farbičku o zem, papier nechala napospas travičom a šla sa zavrieť do spálne. Na to nemám liek. Hocikam sa snažíme utiecť, šplhajú sa nám po kolenách, vreštia a dožadujú sa spoločnej aktivity.

Keď si čítame knihu, packajú do stránok, snažia sa ich otočiť, čo vedie k ich trhaniu. Pritom stále niečo brblú, pištia, sáču sa, lebo každý chce uchmatnúť knihu pre seba. Ani ja poriadne nepočujem čo čítam, nieto ešte Miš.

Malé lego – no dovidenia. S tým sa Miš môže hrať keď spia. Zatiaľ som, žiaľ, nenašla dosť duševných síl, aby som to s nimi riskla. Ale vrabce čvirikali, že by som ich mala do Vianoc nazbierať. Veľké lego – vyšklbnú mi ho z rúk a podľa nálady buď šmaria o zem, alebo strčia do úst.

Von s nimi síce chodím trénovať poctivo skoro každý deň, avšak na ihrisko vzdialené asi 100 metrov a 30 schodov sme to ešte nedotiahli. Čiže Miš prestupuje z nohy na nohu, šplhá sa po múrikoch a čím krpcov značne provokuje a pokúšajú sa vyšplhať za ňou. Dobré to však bolo na chalupe, na dedine, kde som to všetko vypustila aj s tými ich chodítkami a odrážadlami a každý si už niečo našiel. Tomčiak, napríklad, spadol do pilín. To mala aj maminka zábavku asi na pol hodinu. Mišela pučila tie mačky, ako som spomínala a Ivutiena brázdila cesty svojim hračkárskym dvojkočíkom.