Je taký tupý vtip, ktorý si ani nepamätám celý, ale pointa je, že lietaj nízko a v záktrutách pribrzdi. Platí to na mňa keď lietam po rôznych pochôdzkach.

Keď musím ísť niečo vybaviť, napríklad nakúpiť, mám vždy pocit, nielen, že lietam, ale tiež že je to rozsiahla akcia celospoločenského rozsahu a dopadu. Skrátka, vyžaduje to plánovanie a organizáciu a vždy som v neskutočnom strese a náhlení.

Jasné, že môžem ťahať so sebou celú svorku (nie svokru. Ale aj tú občas vláčim kade tade), ale je to dosť náročný šport. Vychystať sa, naložiť do dvojkočíka, odtiaľ do auta, zložiť kočík, pricestovať, vyložiť kočík, vyložiť deti, vybaviť, naložiť deti do auta, zložiť kočík, odcestovať... keď máme pochôdzok viac, tak si to zopakujeme viackrát. Pravda je, že zostava lekár – potraviny – pošta je to skoro taká účinná ako 4 série zostavy vo fitku. Trpia však pri tom aj nevinné deti.

Väčšinou mám to šťastie, že sa mi to podarí dobre naplánovať, deti vhodne rozmiestniť po rodine a tak idem sama.

Odložené deti sa nerovná žiadny stres. Šoférovanie je jediný pohodový moment v celej adventúre. Nikto neruší, nežobre, nereve, neotravuje... a k tomu fajn hudba.

Minule som takto behala po meste. Začala som garančkou bábätiek u lekárky (rozumej povinná lekárska prehliadka v 11. mesiacoch). Témy sa to síce netýka, ale Ivuša šla prvá, strašne hystericky revala po celý čas prehliadky (aj Tomášovej) a kvôli tomu som nič poriadne nepočula a tak neviem, čo už môžu jesť. Zachytila som, že tvaroh už áno a že mám vyrábať pomazánky ako robia v škôlkach, aby si deti zvykli, lebo potom to vraj nechcú jesť. Niečo ako rozmixovaný tvaroh s maslom a nastrúhanou mrkvou je len pre silné povahy či už kuchára alebo stravníka... Uvažujem ešte, čo by vyrábanie škôlkarskych pomazánok vypovedalo o mojom kuchárskom umení.