Nasledovala druhá dávka oxytocínu, už som bola mierne "omámená", čo bolo vtedy možno aj dobre, lebo som už začínala cítiť, že to také ľahké nebude. Premáhal ma akýsi smútok, nevládala som. Nechápala som, ako ja, silná žena, zrazu môžem byť taká slabá. Zrazu začal monitor opäť vydávať tie hrozné zvuky, ktoré nechceme nikdy počuť, ale tentokrát neprestávali. Všetci okolo sa začali pohybovať ako pomocou zrýchlenia - "rewind" na páske a ja som počula len "ukončíme pôrod sekciou". Bola som zlomená. Lekár sa ku mne naklonil a hovorí mi: "Lenka, vy ste nezlyhali, nie je to vaša chyba."..To mi veľmi pomohlo. Potom si pamatám len veľký šum, okamžite sa musela uvoľniť operačná sála, na ktorú ma sprevádzal pohľad skupinky medikov na chodbe. Posledné slová,ktoré si pamätám, boli od milej anesteziologičky: "Ako sa bude volať synček?"  "Tobias."

Nikdy predtým som v plnej narkóze nebola, a dúfam, že už ani nebudem. To prázdno a ničota, ktoré si uvedomíte až spätne... Paradoxne, prvé som počula opäť meno - svoje. Lenka, vstávajte...videla som setričky, lekárov, chodbu, izbu...kde je moje bábätko? Pýtala som sa uslintaná nejakého zdravotného brata,  ktorý vyplašene na mňa pozeral. Po príchode na izbu som si  necítila polovicu tela, ale cítila som, že som mama. A bola som. Od 9:48. Chvíľu trvalo, kým mi moje kozliatko prinesli. (Taký mal plač - niečo medzi kozliatkom a mačiatkom.)

Poobede sa manželovi nejak podario prísť až ku mne. Viem, že ma miluje, ale toľko lásky som v jeho očiach ešte nevidela. Ako neskôr vyšlo najavo, náš drobec dostal skóre 10 z 10. Skvelé. A? Lekár vraj povedal, že zásadne nepije, ale že dnes si dá. Za to, že sa rozhodol pre sekciu. Keď štupla vytiahli, zistili, že má asi 20 cm pupočnú šnúru.  Viete, aká je priemerná dĺžka. Viete, čo by sa stalo, keby ma veľmi trendovo, tlačil do prirodzeného pôrodu? Nevieme, lebo to mi nepovie intuícia, takto ex post. Podľa lekára by sa roztrhla buď šnúra, alebo čast maternice... Buď - alebo. Vykrvácali by sme obaja, alebo jeden z nás, alebo by ortoéd bábätko vybral otvorením lonovej kosti, ale to by sa zrejme nestihlo. Srdiečko reagovalo zle teda práve na oxytocín, ktorý sa ho snažil "vypudiť", ale on nemohol - šnúra už bola napnutá na maximum.

Pozerám na môjho zdravého synčeka a ďakujem za šťastné konce.

Ďakujem môjmu anjelovi strážnemu, ktorý mi dal život a nemôže si popestovať prvé vnúča, ale mohol byť pri mne tých pár minút "medzi nebom a zemou".

Ženská intuícia je prastará a silná zbraň. Ak jej vieme načúvať, všeličo sa dozvieme. Alebo aj nie. Tak som aj ja vedela, že som tehotná ešte prv, ako som to vobec mohla vedieť, idúc hore schodmi k môjmu openspacu sa mi tak rozbúchalo srdce, že to by počul aj hluchý... rovnako, 80 percentné dievčatko, podľa môjho prvého gynekológa a okolia, som v sne videla jasne ako chlapčeka. A tak aj bolo. Moje tehotenstvo prebiehalo ukážkovo. Srdiečko bilo, žiadna cukrovka, pribrala som dovedna 10 kg. Snáď krvných doštičiek by mohlo byť viac, ale ber to čert, dopĺňala som vitamínmi. 

Potom som z praktických dôvodov musela gynekológa vymeniť, a hneď po svadobnej ceste na 3D videl nášho Tobiaska. Poznáte to, mamičky, keď čakáte na výsledky tripple, keď čakáte na to, čo vám povie lekár pri ultrazvuku. Nepovedal nič, usmieval sa, bol spokojný. Čas bežal, rástli sme, priberali, pripravovali sa na den "p". Zvládli sme tehotní svadbu, kúpu bytu, sťahovanie, tak toto snáď dáme,nie? Zvažovali sme zazmluvnenie a epidurál, otecko mal byť pri pôrode tak ako tak. Nakoniec sme sa rozhodli pre všetky tri z možností, napriek rôznym radám a názorom. 

Bol utorok 23. októbra, týždeň pred termínom pôrodu. Bolela ma chrblica, tak som sa trošku natiahla do vane. Asi o tretej popoludní mi začala odtekať voda, či to s tým nejak súviselo, neviem. O piatej ma prijali v pôrodnici a ja som nečakane šla na čakačku. Samozrejme, že sa ešte na poslednú chvíľu doťahovali papiere, lebo sme nerátali s tým, že to príde takto skoro. Na tú noc na čakačke nezabudnem. Najprv kontrakcie, ale nič sa nedialo, ani o 8, ani o 1, ani o 4.... Nekonečné čakanie, sprevádzané neskutočným revom, výkrikmi a vulgarizmami mladej budúcej mamičky istej etnickej skupiny. Bože, hovorím si, len nech ma to takto nebolí, len nech nemusím ísť až na dno...Pochopiteľne, nespala som. Azda hodinku nadránom. A od tej noci som sa už nevyspala...

O pol šiestej prišiel môj lekár, zobral si ma do svojej vyšetrovne, vraj otvorená na 1cm. Hm. Vyšetrenie spustilo kontrakcie. Už pri ňom som cítila bolesť, čo lekár absolútne nechápal, čo ma môže bolieť.  O hodinu už som bola na boxe a môj manžel na ceste ku mne. Keďže sa stále nič nedialo, a bábätko bolo už pridlho bez ochrannej plodovej vody, šli sme na oxytocín. Kontrakcie silneli a boleli viac a viac, ale žiadne otváranie. Všimla som si, že po dávke oxytocínu vydával na chvílu monitor iný zvuk a všetci spozorneli, ale čakalo sa ďalej. Medzitým som dostala epidurál a mne sa neskutočne uľavilo. Tlak bol, ale bolesť nie. Už som začala byť dosť vyčerpaná, ale príchod manžela mi veľmi pomohol. Bolo niečo okolo ôsmej ráno.

Mám ich už dlho. Už tak dlho, že si pomaly ani nevybavím ako a kde som k nim prišla. Samozrejme preháňam, len som chcela zdôrazniť, že je to už naozaj celkom pekná znôška rokov (5? 6? Či dokonca 7?) A aby som nezabudla - milujem ich. Za tie dlhé roky som si k nim vytvorila veľmi vrúcny vzťah. Obyčajne sa mi to pri veciach nestáva, ale tieto letné sandále skutočne milujem. Nikdy som ich nenosila ako vôl kožu (nie ku všetkému sa totiž hodia), možno aj preto po tých rokoch vyzerajú stále úžasne zachovalo. Ale posledné tri letné sezóny som s nimi zažila doslova infarktové stavy.

Vykračujem si v nich a zrazu... puk - puk. Odlepí sa na nich podrážka takým spôsobom, že musím zvyšok cesty absolvovať chtiac - nechtiac na boso, so sandálkami v ruke. Ľudia po mne skúmavo pozerajú a najskôr rozmýšľajú, či mi nešibe, keď kráčam na boso. No ale čo, keď sa inak nedá? Tak ale sú mi tí ľudkovia v podstate ukradnutí aj so svojimi pohľadmi a myšlienkami, lebo sa maximálne sústredím na terén pod chodidlami, aby som nestúpila na čosi, čo by veľmi zabolelo. A takto sa to celkom na vlas, opakovalo posledné tri letá po sebe. Raz s jednou, potom druhou sandálou. Hovorím si - „Nechcem sa vás v žiadnom prípade vzdať, ideme do opravy obuvi, však odborníci pomôžu, zalepia“. Áno, po každý raz zalepili, ale asi slabo lepili. Po nejakých troch noseniach sa celý cirkus so známym puk - puk, na vlas opakuje. Nesiem teda sandále znova a znova do opravy, nezabudnem upozorniť, že už boli u nich lepené, ale opätovne sa rozlepili. Samozrejme, bločik som zvykla odhodiť a tak pani, čo ich preberá je vlastne rada, že si neuplatňujem reklamáciu a cálujem ďalšiu a ďalšiu službu. Celkovo za tri sezóny som ich takto dala lepiť šesť krát, posledné dva razy, však už poučená, si odkladám pokladničný blok a službu reklamujem, takže za ňu neplatím, ale oprava tým pádom trvá dlhšie a mne sa za ten čas cnie po mojich sandálkoch, ktoré si nemôžem užiť. Samozrejme si pri prebratí reklamovanej opravy vypočujem, že odborníci lepeniu venovali maximálnu pozornosť, posledný krát, dokonca, že sandále sú trvalo nezlepiteľné a mám očakávať ďalšiu „nehodu“. Alibisti! Keď sa staré známe puk - puk zopakuje siedmy raz, už vážne nahnevaná, si zadovážim lepidlo na obuv nesmrteľnej značky Chemoprén a odhodlám sa sandále na kompletku rozobrať, vyčistiť a svojpomocne zlepiť. Trvalo mi to (nepreháňam) dva dni. Opatrné, kompletné odlepenie podrážky a kožených remienkov, vydrhnutie vo vode, odmastenie, vysušenie, potom zlepenie, zaschnutie zlepenýchh častí a konečné ošetrenie. Najdlhšie zo všetkého mi trvalo začistenie od niekoľkonásobných, brutálnych nánosov obuvníckeho lepidla. Sandále teraz vyzerajú k svetu a v konečnom dôsledku som so sebou maximálne spokojná, lebo stále bezchybne držia pokope. A tentokrát ich naozaj nosím ako vôl kožu, aby som sa ich používaním utvrdila, že som ich zlepila dobre. No a čo z toho všetkého vlastne vyplýva?

Za prvé: Keď máme niečo radi, oplatí sa investovať do záchrany prípadných „nehôd a škrabancov“ všetky svoje sily a možnosti.

Za druhé: Nespoliehajme sa pri tom na druhých (teda pokiaľ je aj iná možnosť), lebo nikomu nezáleží na záchrane tak, ako nám samotným, hoci si tí druhí, dajú za to zaplatiť.

Za tretie: Nikdy nie je neskoro objaviť v sebe vôľu a schopnosti, o ktorých sme doposiaľ ani len netušili. V mojom prípade, že keď chcem, viem byť aj veľmi dobrá opravárka obuvi.

Od začiatku leta nás zasypávajú najrôznejšie trendy, pásiky, bodky, kvietky, mentolová farba, emeraldová, žltá, zelená  a tak ďalej. Zdá sa že sa nosí úplne všetko. 

Ale poznáte top 3 vychytávky, ktoré nesmú chýbať v žiadnom šatníku?

1. Takže na prvej priečke sa umiestnila maxisukňa. Tento rok sú doslova maxihitom, tie ktoré ich už majú vedia prečo. Sú pohodlnné, vzdušné, dobre sa kombinujú a zakrijú všetky problematické partie.

2. Na druhom mieste máme riflovú bundičku. Určite neuniklo ani Vašej pozornosti, že riflové budničky sú doslova všade naokolo. Vyzerajú úplne skvelé k farebným topom, maxisukniam, minisukním, riflom, šatám, skrátka ku všetkému. Ak ešte žiadnu nemáte, odporúčame bundičku Esprit z outlet24 ponuky: http://www.outlet24.sk/bundy/damske/esprit.sik.riflova.bundicka

3. A na treťom mieste sa umiestnila čierno-biela elegancia. Táto kombinácia snaď nikdy nevýjde z módy. Je to nesmrteľný hit.  Trendy vychytávka a klasika v jednom. 

Skúste skombinovať aj všetky 3 dokopy, budete prekvapená top outfitom.