Nasledovala druhá dávka oxytocínu, už som bola mierne "omámená", čo bolo vtedy možno aj dobre, lebo som už začínala cítiť, že to také ľahké nebude. Premáhal ma akýsi smútok, nevládala som. Nechápala som, ako ja, silná žena, zrazu môžem byť taká slabá. Zrazu začal monitor opäť vydávať tie hrozné zvuky, ktoré nechceme nikdy počuť, ale tentokrát neprestávali. Všetci okolo sa začali pohybovať ako pomocou zrýchlenia - "rewind" na páske a ja som počula len "ukončíme pôrod sekciou". Bola som zlomená. Lekár sa ku mne naklonil a hovorí mi: "Lenka, vy ste nezlyhali, nie je to vaša chyba."..To mi veľmi pomohlo. Potom si pamatám len veľký šum, okamžite sa musela uvoľniť operačná sála, na ktorú ma sprevádzal pohľad skupinky medikov na chodbe. Posledné slová,ktoré si pamätám, boli od milej anesteziologičky: "Ako sa bude volať synček?" "Tobias."
Nikdy predtým som v plnej narkóze nebola, a dúfam, že už ani nebudem. To prázdno a ničota, ktoré si uvedomíte až spätne... Paradoxne, prvé som počula opäť meno - svoje. Lenka, vstávajte...videla som setričky, lekárov, chodbu, izbu...kde je moje bábätko? Pýtala som sa uslintaná nejakého zdravotného brata, ktorý vyplašene na mňa pozeral. Po príchode na izbu som si necítila polovicu tela, ale cítila som, že som mama. A bola som. Od 9:48. Chvíľu trvalo, kým mi moje kozliatko prinesli. (Taký mal plač - niečo medzi kozliatkom a mačiatkom.)
Poobede sa manželovi nejak podario prísť až ku mne. Viem, že ma miluje, ale toľko lásky som v jeho očiach ešte nevidela. Ako neskôr vyšlo najavo, náš drobec dostal skóre 10 z 10. Skvelé. A? Lekár vraj povedal, že zásadne nepije, ale že dnes si dá. Za to, že sa rozhodol pre sekciu. Keď štupla vytiahli, zistili, že má asi 20 cm pupočnú šnúru. Viete, aká je priemerná dĺžka. Viete, čo by sa stalo, keby ma veľmi trendovo, tlačil do prirodzeného pôrodu? Nevieme, lebo to mi nepovie intuícia, takto ex post. Podľa lekára by sa roztrhla buď šnúra, alebo čast maternice... Buď - alebo. Vykrvácali by sme obaja, alebo jeden z nás, alebo by ortoéd bábätko vybral otvorením lonovej kosti, ale to by sa zrejme nestihlo. Srdiečko reagovalo zle teda práve na oxytocín, ktorý sa ho snažil "vypudiť", ale on nemohol - šnúra už bola napnutá na maximum.
Pozerám na môjho zdravého synčeka a ďakujem za šťastné konce.
Ďakujem môjmu anjelovi strážnemu, ktorý mi dal život a nemôže si popestovať prvé vnúča, ale mohol byť pri mne tých pár minút "medzi nebom a zemou".
a to si predstav, ze by si sa nechala oblafnut recami nejakej Hebamme v Nemecku a rozhodla sa pre porod doma len s nou...