K napísaniu tohto článku ma "vyprovokovalo" viacero skutočností. Jednou z nich bolo aj to, že nedávno som uverejnila status, ktorý bol malým návodom k tomu, ako sa vhodne profesionálne zviditeľniť a aj na základe toho sa možno dostať k perfektnej práci. Tento status mi však bol stiahnutý. Napísala som adminovi, aby mi stiahnutie vysvetlil a zároveň som popísala, prečo som status uverejnila. Odpovedal mi, že mám napísať článok, v ktorom to popíšem tak, ako jemu a tým sa predíde mylným interpretáciam. Takže tak robím. Ale hlavný dôvod je niekde úplne inde. A to v tom, aký život majú súčasné mamičky. 

Keď si občas prechádzate diskusie, tak vám padne do oka, že mnohé zo žienok na tomto fóre, sa naozaj prebíjajú životom. Keď si čítam, že mnohé musia vyžiť z 200 EUR mesačne, tak sa mi ani nechce veriť, že to sa dá. Mnoho z týchto mamičiek porodilo svoje deti veľmi mladé, mnohé sa možno nestihli adekvátne kvalifikovať, resp. žijú v regiónoch, kde sa proste ťažšie hľadá práca. A to nielen pre nich, ale aj pre ich partnerov, ktorí živia celú rodinu, pokiaľ je mamička na materskej dovolenke. Ale možno v mnohých mamičkách drieme ambiciózna "duša" a rady by sa presadili, no jednoducho nevedia ako na to. A pokiaľ ste to práve vy, možno môj príbeh je jeden z tých, ktoré hovoria o tom, že život ponúka veľa šancí a je len na nás, ako sa ich chopíme. 

Ja síce pochádzam Bratislavy, ale celé moje detstvo a takmer celú vysokú školu som prežila v "socíku". V tom čase sa nedalo hovoriť o nejakých výrazných regionálnych rozdieloch, i keď Bratislava vždy trochu vytŕčala.

Ja som však nemala ambíciu zostať v Bratislave. Dôvodom toho bola moja mama, ktorej prísna a direktívna výchova ma tak ubíjala, že som začala rebelovať a takmer prvý chlap, ktorého som stretla a nebol z Bratislavy, ma zbalil a ja som s ním asi po 2 mesiacoch otehotnela. Mala som 21 rokov, bola som na výške (vtedajšej CHTF, dnešnej Fakulte Chemickej a Potravinárskej technológie), nevedela som o živote nič, lebo moja mama ma pred ním statočne "izolovala", lebo jediné, čo mi "dovolila", bolo učiť sa. Nevedela som variť, starať sa o domácnosť, proste nič - nepraktické dievča z mesta.

Zostala som tehotná a keďže sa vtedy patrilo vydať sa, tak som si toho človeka zobrala a odsťahovala sa na východ Slovenska, do malého mesta pod Tatrami, do regiónu, ktorý bol pre mňa vtedy doslova "kultúrnym šokom" (ospravedlňujem sa za toto, ale takto to vtedy moja nezrelá duša proste vnímala).

Vtedy som nevedela vôbec nič. Nemala som nikoho blízkeho na mieste, vydala som sa v podstate z "trucu" a nie zo skutočnej lásky. V čase, keď neexistoval poriadny spôsob komunikácie s "iným" svetom - na telefón sme nemali, internet nebol a výplata môjho manžela bola taká, že nielenže sme z nej nevyžili, ale museli sme si požičiavať, aby sme na konci mesiaca mali aspoň na základné potraviny.