Akosi sa v poslednom čase stretávam s ľuďmi, ktorí nerobia nič iné, len zásobujú človeka “dobrými radami“. A rady o výchove sú top jedna... Mamičky sú rôzne, detičky ešte rôznejšie... čo platí na jedno, to nebude nikdy platiť na iné... takže mnoho rád sa míňa účinkom...

   Viem, že robím chyby... mnohé si uvedomím vzápätí a mnohé neskôr... mnohé možno vyplávajú na povrch v puberte... a teraz čo? Mám sa obesiť alebo zastreliť? A áno, hľadala som “zaručené návody“, radila som sa s priateľkami, čítala som knihy a diskusie... Ako hovorí moja priateľka, celkovo je problém tejto doby v tom, že OČAKÁVAME... ak ja urobím to, ten druhý musí urobiť ono, lebo ja na jeho mieste by som to tak urobila... lenže ten druhý má svoju hlavu a svoj rozum a urobí to, čo uzná za vhodné... potom je problém... toto funguje nielen medzi dospelými navzájom, ale aj medzi dospelými a deťmi... a prečo reagujeme tak, ako reagujeme? Na tom sa podieľa celý rad faktorov... tak som trochu skúmala aj v tejto oblasti... a na jednom pobyte s adoptovanými deťmi, kde sme preberali problémy s pripútaním dieťaťa k novým rodičom, som dostala tip na knižku...

http://www.navrat.sk/?lang=SK&cat=611b19c6dc7fb196b39d4fed68020170

   V tej knižke sa opisujú problémy detí, ktoré zažili v útlom detstve nejakú traumu, čo spôsobilo následný problém. Pri čítaní som zistila, že tieto veci sa netýkajú iba opustených, zanedbávaných, či týraných detí. Týka sa to každého. Dnes sa už vie, že dieťa potrebuje vzťah s matkou budovať už v brušku, neskôr kojením, nosením a pod... kedysi to bolo inak, dieťa v šiestich mesiacoch šlo do jaslí, matka do práce a také “pripútanie“ bolo neznámy pojem... niektoré deti sa prispôsobili lepšie, niektoré horšie... a čo je dôležité, našla som sa v tej knihe aj ja... moje pripútanie k mojej matke nebolo správne a preto mám teraz problém s “pripútaním sa k dieťaťu“ ...  zdá sa vám to divné? Aj mne to pripadalo také moc vedecké, ale sú na toto všetko štúdie... takže by som povedala, že mamičky, ktoré tu majú podľa iných supermamičiek nejaký problém, nemusia ani vedieť, že nejaký problém majú a všetko môžu cítiť inak (preto tu vzniká toľko sporov v debatách)... mne tá kniha veľmi pomohla v chápaní, prečo som taká mama, aká som... po ďalšej debate s odborníkmi v tejto oblasti som sa dozvedela nasledovné:

1.   nie je dôležité, čo sa stane (to zlé), ale to, čo sa stane POTOM... moja reakcia na činnosť dieťaťa môže byť neadekvátna (tým nemyslím mlátenie, ale napríklad nakričať, capnúť – pretože to inak neviem, lebo môj vzťah s mojou matkou bol taký, aký bol), ale následne je treba, aby dieťa vedelo, že som to urobila pod vplyvom zlej emócie, že mi je to ľúto, veľmi ho ľúbim a treba sa OSPRAVEDLNIŤ.

2.   v dnešnej dobe by nemala byť DOBRÁ MATKA... dnes stačí iba byť DOSŤ DOBRÁ MATKA... má to svoje dôvody, deti sú samostatnejšie a vyspelejšie, ako sme boli my v ich veku... to, čo bolo treba nám pomáhať a za nás robiť, to oni zvládnu jak sa povie ľavou zadnou... inteligencia populácie podľa výskumov klesá, pretože máme takú vyspelú techniku, že všetko robí za nás... tým sme sa “pokazili“, pretože už nie sme nútení toľko premýšľať, experimentovať, učiť sa a tým si zvyšovať IQ... preto by aj mamy, (alebo teda celkovo rodičia) ako tá “vyspelá technika“ rodiny, mali trochu to materstvo flákať... tým samozrejme nemyslím deti zanedbávať, ale nechať im voľnú ruku v objavovaní a skúmaní, hlavne robiť s nimi to, čo ich baví a nie to, k čomu ich my tlačíme...