Najdi hada 🤣😍🥰 neviem sa ho nabazit ❤️🤭🫣 uz mam nove svetla a ta jeho farba je dokonala 😍
baby prosim vas poradte nejaky stan pre deti do interieru ... su to uz take vacsie deti 10 a 5 ročne.
toto mi pride moc detske
Niekedy sa všetko nezačína tragédiou, ale žartom. Hlúpou stávkou, v ktorej nik nechce ustúpiť. Mladosť predsa žije zo sporov: kto je rýchlejší, kto odvážnejší, kto riskne viac. Cítime sa neporaziteľní, akoby sa nám nemohlo nič stať. Veď to sa netýka nás — to je príbeh niekoho iného, tých, ktorým sa jednoducho „nepošťastilo“.
No jediná sekunda namyslenosti sa dokáže pretiahnuť na roky bolesti a zápasu. Presne to sa stalo Samovi Ballardovi.
V ten večer sa Sydney kúpal v mäkkom, takmer zamatovom vzduchu začínajúcej austrálskej jari. Na zadnom dvore domu, medzi vínovými pohármi a banálnymi vtipmi, sedelo sedem priateľov. Mali devätnásť — vek, keď sa zdá, že život sa ešte len rozbieha a každý risk pôsobí ako hra.
Nazývali to „večerom milovníkov červeného vína“. V skutočnosti to bola domácka napodobenina sveta dospelých: lacné cabernet v pohároch, hrané múdre debaty, smiech o čosi hlasnejší, než bolo treba. Niekto sa hádal o futbale, iný o dievčatách, ďalší sa len snažil pôsobiť staršie.
Sam Ballard bol jedným z nich. Mladý, pokojný, sebavedomý športovec. Ragbista, o ktorom tréneri už vtedy hovorili ako o nádeji tímu. Otvorený úsmev, sebaistý a mierne drzý. Typ chlapca, ktorý skáče do vody ako prvý, neuhýba pohľadom a nepozná strach.
Keď sa na betónových dlaždiciach terasy objavil záhradný slimák, niekto zo žartu poznamenal:
„Stavím sa, že ho nezješ.“
Všetci sa rozosmiali. Aj Sam.
— A čo ak ho zjem? — odvetil.
— No tak, nehraj sa na decko, — vložil sa do toho ďalší. — Veď je to len slimák. Nezomrieš, nie?
Sam bezstarostne pokrčil plecami. Skutočne si nemyslel, že by to mohlo znamenať viac než hlúpu epizódu. Len vtip.
Zodvihol slimáka z okraja terasy a prehltol ho. Smial sa, zapíjal vínom. Nik tomu nevenoval pozornosť. O chvíľu sa rozhovor opäť vrátil k rovnakým témam: šport, dievčatá, skúšky.
Najprv prišla únava. Potom bolesť nôh. Prisúdil to tréningom — ragby ho vždy stálo veľa síl. Lenže bolesť neustupovala. Nohy sa mu podlamovali, akoby telo prestávalo poslúchať známe povely. Snažil sa to nebrať vážne. Len včera sa cítil neporaziteľný a dnes nedokázal vyjsť po schodoch. Strach neprišiel hneď. Najskôr podráždenie, potom nepokoj a až napokon vedomie, že sa deje niečo, čo nemožno vysvetliť obyčajnou únavou.
Jeho matka, Katie Ballardová, si neskôr spomínala:
„Prišiel ku mne a spýtal sa: ,Mami, nemôže to byť zo slimáka?‘ Zasmiala som sa. Povedala som, že z niečoho takého sa predsa neochorie. Ako veľmi som sa mýlila…“
O niekoľko hodín už Sam nedokázal vstať. Odviezli ho do nemocnice. Diagnóza, ktorá zaznela na izbe, znela takmer fantasticky: angiostrongylóza — infekcia spôsobená parazitom známym ako rat lungworm, „pľúcny červ potkanov“. V Austrálii bola táto choroba takmer exotická, no práve ona začala neúprosne ničiť Samovo telo.
V prírode je všetko jednoduché. Potkany nosia parazita v pľúcach. Ich výkaly infikujú slimáky a ulitníky. Parazit v tele slimáka čaká, kým ho niekto prehltne. Zvyčajne je to opäť potkan a cyklus sa uzavrie. No niekedy sa mu do cesty náhodne postaví človek. Človek však nie je súčasťou tohto kruhu. Pre parazita je slepou uličkou. No skôr než zahynie, larva stihne to najhoršie: preniknúť do mozgu.
Tam sa rozvíja zápal mozgových blán — eozinofilná meningoencefalitída. Zriedkavá, desivá a takmer nepredvídateľná choroba. Príznaky sa neobjavia okamžite. Od mierneho nepohodlia až po úplné ochrnutie. Niekedy sa všetko odohrá v priebehu týždňa, inokedy až po mesiaci.
Parazit sa v ľudskom tele nemnoží. No škody už sú napáchané. A neexistuje liek, ktorý by dokázal vrátiť čas späť. Nik nevie vopred, ako to skončí: či len ľahkými závratmi, alebo hlbokou kómou.
Sam upadol do kómy. Previezli ho na jednotku intenzívnej starostlivosti a lekári hneď upozornili, že šance na prežitie sú mizivé — jeden k miliónom.
Svaly postupne chradli. Po niekoľkých mesiacoch prišiel takmer o štyridsaťpäť kilogramov. Jeho telo udržiavali pri živote už len hadičky a prístroje. Lekár povedal Katie bez obalu: aj keby sa stal zázrak, svojho pôvodného syna už nikdy neuvidí.
„Držala som ho za ruku. Šepkala som mu, že som pri ňom. Uisťovala som ho, že všetko prejde. No niekde hlboko vo vnútri som cítila, že Sam, ktorého som poznala, je preč,“ spomínala neskôr.
Na štyristý dvadsiaty deň otvoril oči.
Telo mu však už nepatrilo. Nedokázal sa hýbať. Nedokázal hovoriť. Nedokázal dýchať bez prístroja.
Sam žil. No bol to život podľa pravidiel, ktoré by si nik nikdy nevybral. Ochrnutý, pripútaný k vozíku, začínal každý deň procedúrami. Výživa cez sondu. Fyzioterapia. Nekonečné injekcie.
Jeho matka Katie ho neopustila ani na okamih. Naučila sa o neho starať tak, ako sa stará o novorodenca — len tento „dieťa“ bol mladý muž, kedysi silný športovec so širokým chrbtom a snami o šampionátoch.
Účty za liečbu presiahli stovky tisíc dolárov. Rodina len s námahou vládala situáciu zvládať. Vtedy sa jeho priatelia rozhodli konať. Organizovali zbierky, predávali lístky na zápasy, usporadúvali charitatívne večery, nahrávali videá s jeho príbehom.
„Bol naším bratom,“ povedal jeden z nich. „Cítili sme, že pri ňom musíme stáť. Veď všetko sa to začalo obyčajným žartom.“
Pre jeho priateľov sa ten večer stal bodom, z ktorého niet návratu. Už nežartovali ako kedysi, neuzatvárali hlúpe stávky, nedokazovali odvahu na úkor druhých. Ich kedysi hlučná a nespútaná partia sa rozpadla na tiché pohľady a zriedkavé stretnutia.
Každý sa s tým vyrovnával po svojom. Jeden prestal piť — nechcel už nikdy cítiť tú bezstarostnú smelosť, ktorá Sama stála život. Ďalší opustil šport, neunesiac neustále pripomienky miest, kde kedysi behávali bok po boku. Tretí sa jednoducho vyhýbal rozhovorom o tej noci, pretože slová boleli ako črepy.
Často sa schádzali u Katie — pomáhali, vozili veci, opravovali, čo bolo treba. A zakaždým, keď uvideli Sama na vozíku, pristihli sa pri tej istej myšlienke: ako málo stačí, aby sa všetko zmenilo.
„Nikdy si nemyslíš, že jedna sekunda môže rozhodnúť o celom tvojom živote,“ povedal jeden z jeho priateľov. „V tú noc sme dospeli.“
Katie sa dlho snažila nehľadať vinníkov. No keď sa občas zahľadela na fotografie spred choroby, zdalo sa jej, že vinní sú všetci: náhoda, bezstarostnosť, s akou žijú devätnásťroční, ba dokonca aj ona sama. Vinila sa za to, že nevycítila nebezpečenstvo, že nezapochybovala o jednoduchej odpovedi. Za to, že uverila v ľahkovážne „nič sa nestane“.
„Spýtal sa ma, či to môže byť zo slimáka. A ja som povedala — nie. Veď som jeho matka. Mala som vedieť. Aspoň si overiť...“
Nevyslovovala to nahlas. No táto myšlienka ju prenasledovala celé roky. Niekedy mala pocit, že vina sa stala jej tieňom — žila s ňou, zaspávala s ňou, vstávala spolu s prvými lúčmi slnka. A nech už uplynulo akokoľvek veľa času, vedomie, že si vtedy mohla jednoducho vyhľadať odpoveď, že mohla aspoň zapochybovať, jej stále nedávalo pokoja.
Prešlo osem rokov. Jeho príbeh sa rozšíril po celej Austrálii.
Hovorilo sa o ňom na školských besedách o bezpečnosti aj v večerných spravodajských reláciách, lekári sa na jeho prípad odvolávali na konferenciách a tréneri rozprávali tínedžerom už nie o „odvahe za každú cenu“, ale o zodpovednosti. Pre mnohých rodičov sa Samovo meno stalo stručným spôsobom, ako deťom vysvetliť, prečo si treba umývať zeleninu a prečo „stávky“ nikdy nie sú dobrým radcom.
Učil sa znovu hovoriť — najprv zvukmi, potom slabikami a napokon krátkymi slovami prostredníctvom počítača. Prsty ho niekedy poslúchli, akoby si spomenuli na dávno zabudnutý pohyb. Fyzioterapeuti zachytávali tieto sekundy víťazstiev a premieňali ich na cvičenia. Boli dni, keď sa podarilo o trochu viac než včera, a boli týždne, keď akoby telo cúvalo späť.
No organizmus sa postupne vzdával: k oslabenému telu sa pridávali komplikácie a sily ubúdali rýchlejšie, než sa dokázali obnoviť.
V novembri 2018, osem rokov po tej noci, Sam zomrel obklopený rodinou.
Po jeho prípade spustili austrálski lekári osvetovú kampaň: nejedzte surové slimáky ani ulitníky, umývajte si zeleninu, buďte pozorní voči deťom.
Sam Ballard zomrel, no jeho príbeh žije ďalej ako tiché pripomenutie krehkosti ľudského tela a prchkosti mladosti.
A keby sa niekto mohol vrátiť do toho večera, k tým smejúcim sa chlapcom s pohármi v rukách, možno by niekto jednoducho položil dlaň na plece a povedal: „Dosť. Dnes netreba nič dokazovať.“ Niekedy je skutočná odvaha v schopnosti odmietnuť.
Nech tento príbeh slúži ako jednoduché pravidlo: neprijímať výzvy „na stávku“, byť opatrnejší, chrániť seba aj druhých. Pretože dnes už vieme, že aj tá najnevinnejšia žartovná chvíľa môže stáť život.
Na základe skutočných udalostí.
Ahojte čo si vaše 11 , 12 ročné želali pod stromček???
Ahojte, kupila som si tento rok sklenene gule na stromček a uz teraz rozmyslam, ako ich bezpecne uskladniť, nejake napady? Nasla som na internete take boxy, umele alebo z takej pevnejsej latky a papierovymi predelmi. Ako ich mate uskladnene?Pojdu do povnice.Dakujem
Klobúk dolu....
Prosím niekto kontakt na opravára chladničiek,okres Snina alebo Humenné🙏🏼surne
Ak zháňate internistu alebo potrebujete ECHO vyšetrenie srdca v KE,tak v Ergomede máme voľné celkom skoré termíny 💜
https://www.ergomed.sk/
Takéto niečo je blbosť? Ktoré je lepšie, či ani jedno?Manžel si už necíti prsty a nevládze masírovať😄
Učiteľom by som odkázal, že ak ich práca nebaví, nech idú robiť niečo iné
Slovenské školy sú stále silno zamerané na výkon a vedomosti miesto zručností. Budúcnosť ale bude skôr vyžadovať rôzne mäkké zručnosti ako je komunikatívnosť či schopnosť spolupracovať. Čo budú od detí v budúcnosti očakávať zamestnávatelia a či ich na to vedia slovenské školy pripraviť.
Zaujalo ma
Krásny popis niekoho, kto ho poznal..
..... Ako vyzeral Ježiš ?......
Tento článok bol zverejnený v denníku El Comercio de Lima v apríli 1941;
Krátko pred vypuknutím vojny v roku 1914 bol v Ríme objavený starobylý zvitok, ktorého obsah by prekvapil svet, keby nezabránil vypuknutiu Veľkej svetovej vojny.
Do dnešného dňa ostala historická autorita tohto dokumentu nedotknutá. V ňom má svet autentické svedectvo nesmiernej historickej hodnoty o Ježišovi, jeho vonkajšej postave a osobnosti.
Toto je list, ktorý napísal Publius Lentutius, predchodca Piláta Pontského, ako guvernéra Judska, list adresovaný rímskemu cisárovi a o Ježišovi Kristovi.
Dokument je napísaný v latinčine a pochádza z čias, keď sa Ježiš Kristus zjavil ako kazateľ ľudu
Nižšie je preklad tohto dokumentu do španielčiny:
Judejský guvernér, Publius Lentutius rímskemu cisárovi.
Sup,! Oh, Caesar! Že túžite vedieť niečo o cnostnom človeku zvanom Ježiš Kristus a ktorého ľudia považujú za proroka a Boha a o ktorom hovoria jeho učeníci, že je Syn Boží, Stvoriteľ neba i zeme.
Vlastne, ó Cézar! Každý deň sa ozývajú úžasné veci. Stručne povedané, oživuje mŕtvych a uzdravuje chorých je človek stredného vzrastu, neškodného vzhľadu, veľkej dôstojnosti, ktorá sa prejavuje v jeho tvári, tak, že pri jeho uvažovaní človek neomylne cíti potrebu milovať ho a báť sa ho.
Jeho dlhé vlasy až po uši sú farbou zrelých vlašských orechov a odtiaľ padajúce na chrbát sú jasné a zlatej farby. Polovica hlavy je rozdelená podľa použitia Nazarejca. Hladké čelo a tvár bez vrások, bez škvŕn. Brada, rovnako ako vlasy na hlave, farba, je krepatá a je rozdelená v strede. Vážny vzhľad má cnosť slnečného svetla. Nikto sa mu nemôže pozrieť priamo do očí.
Keď hovorí napomína, vzbudzuje strach, ale tento len nakáral . Napriek tomu, že je prísny, je veľmi prívetivý a láskavý. Hovorí sa, že ho nikto nevidel smiať sa, alebo plakať. Každému sa jeho rozhovor považuje za príjemný. Zriedka sa objavuje na verejnosti a keď sa objaví, vyzerá veľmi skromne. Má veľmi vznešený výzor Je taký krásny. Mimochodom, jeho matka je najkrajšia žena, aká kedy v týchto regiónoch bola.
Oh, Caesar! Ak si to praješ vidieť tak ako si mi raz písal daj vedieť a hneď ti ho pošlem. Nikdy neštudoval, ale pozná všetky vedy. Chodí bosý a s odkrytou hlavou. Mnohí sa smejú, keď ho vidia z diaľky; ale keď sa priblížia, trasú sa a obdivujú ho. Hovorí sa, že muž ako on nebol nikdy v tejto krajine videný.
Hebrejovia tvrdia, že ešte nikdy nebola vypočutá žiadna doktrína ako ich. Mnohí hovoria, že je Boh; iní hovoria, že je cisárov nepriateľ
Zlí Hebrejovia ho naozaj štvú. Ale o Ježišovi sa hovorí, že nikdy nikoho nenechal nešťastným; skôr jeho snahou je urobiť každého šťastným.
V každom prípade, Och, Caesar! Urobím všetko, čo mi prikážeš o ňom.
V Jeruzaleme podpíšte (sic) 7 z jedenásteho mesiaca.
Publius Lentutios.
guvernér Judeje
Ako sa vraví — špinavé dieťa, šťastné dieťa 😂 A na moju obhajobu: ten nanuk sa v tomto teple topí rýchlosťou svetla,ale zas ak není poruke nanuk tak nám na zašpinenie stačí aj piesok. 🙈
Tak si mi zapáčil, že aj ja som ⛄ vytvorila 😀
...Aj tento rok sme spolu vyrábali pohľadnicu do škôlky, ktorá poputuje seniorom v domovoch. Také naše malé spoločné tvorenie 🖍️🖌️🎨
Ahojte, viete mi poradiť zubnú pastu pre 9 ročnú? Umýva si zuby pravidelne 2x denne, no má ich aj tak žlté. Ďakujem
🪞 Čo vidíte, keď sa pozriete na seba? Čo skrýva vaše odrazy?
👉 Navonok pôsobíme pokojne, milo, výkonne… Ale vo vnútri? Zrkadlo ukazuje niečo iné. Unavené časti. Obavy. Nepovedané príbehy. Až ťažko uveriť, koľko energie stojí predstierať, že je všetko v poriadku.
🧪 Až 80% ľudí podceňuje, ako veľmi ich nevedomé vzorce ovplyvňujú rozhodnutia.
🧪 Krátka každodenná sebareflexia znižuje úzkosť až o 27%.
🧪 Keď človek prizná „nechcem už utekať pred sebou“, jeho motivácia k zmene stúpne až o 65%.
🧭 Otázky pre vás, ktoré môžete použiť dnes:
Čo by povedal váš„vnútorný odraz“, keby mal minútu úplnej úprimnosti?
Ahojte, dcera ma v ramci triedy vianocnu akciu Balickovo
Vylosoval si kazdy niekoho
Dcera triedneho a sumu si urcili 6 eur
Co by ste Vy kupili triednemu.
Ahojte čo stoja momentálne sklíčka do dioptr.okuliarov take lacnejšie nedávali ste si niektorá robit, rámy mam
Baby zhanam tuto toaletnu vodu pre maminu.nevideli ste ju niekde dostupnu?dakujem
Len oci kukaju 😀 ♥
Zienky tento stromček nemáte, alebo uz ste objednávali z tejto stránky?
Ahojte, viem ze nie je sezona, ale skusim predsa len... na co pozerat pri kupe zahradneho grilu - chceli by sme kupit plynovy gril do cca 300-350E.
Vyber je obrovsky od cca 200E az po tisice... tolko ale investovat nechceme...
Na ake parametre mame pozerat aby sme kupu nelutovali? Pozerame vahu, neplanujeme kupit najtazsi ale aby bol stabilny, myslim ze musi mat aspon 40 kg. Co este? Planujem na nom aj varit (aspon rezne piect vonku nech nesmradim vovnutri), takze jednu platnu urcite. Neplanujeme obrovske garden party ale teda nech je to dosst velke... co ocenujete a co by ste inak vybrali? Dakujem velmi pekne za pomoc.
