Jedného dňa som išla ku kaderníčke, hovorí pani Zuzana. Posťažovala sa, že má adoptovanú dcéru, je už v puberte a že nemajú sa dobre, lebo jej to tajila a dcéra sa to dozvedela nevhodne. Dcéra sa cíti byť podvedená, na rodičov sa hnevá a zároveň je nešťastná, že nevie, kto vlastne je. Aj o tom je adopcia…

Veľmi ma zaujala samotná idea adopcie, nakoľko sme nemohli mať deti. Začala som „krížový“ výsluch, ako to prebieha. Po príchode domov som mala potrebu sa okamžite podeliť s týmto s manželom. Jeho odpoveď na nezodpovedanú otázku, ktorá visela vo vzduchu znela: „Ideme do toho zlato… veď na toto sme čakali“, spomína s úsmevom pani Zuzana. 

Adopcia je výzvou

Podali si žiadosti, absolvovali prípravu a o štyri mesiace im zvonil telefón z úradu. Zdvihla som a pani sa nás milo pýta, čo robíme, lebo má pre nás trojročného chlapčeka. Manžel jej kričí „berieme“. Na druhý deň ráno sme mali stretnutie. V miestnosti sme stáli s pani riaditeľkou, keď vošiel s profi rodičmi a zoznámili nás, že: „Toto je tvoja mamina a tatino, ak budeš chcieť.“ Dali mi ho rovno do náručia, on sa okamžite privinul a ja som začala v tichosti plakať, aby ma nik nevidel a nepočul… Manžel sa ako magnet ovinul okolo nás do spoločného objatia a stáli sme tam a nehýbali sa, aby sme nezničili túto chvíľu… 

Ja som z neho nemohla spustiť oči a ovoniavala som ho, och bože, dodnes si pamätám, ako voňal, aký bol maličký a mäkučký. Manžel úplne onemel a užíval si túto chvíľu rovnako detailne. Povedal zrazu: „Treba cikať!“ vzal ma za ruku a viedol ma na wc… spravili sme, čo bolo treba. A ja som vedela, že takto má byť. Oslovoval nás hneď mamina a tatino. Bolo to naučené od profi rodiny, ale myslím, že aj to bolo podnetom na spustenie veľkého silného pocitu, opisuje pani Zuzana. 

Dnes má už ich synček Tobiasko štyri roky, užívajú si vzájomnú lásku a majú pred sebou aj nové výzvy. Zuzana mu nechce tajiť, že bol adoptovaný, nerada by bola aby to dopadlo tak ako u jej kaderníčky.