Úcta, pokora, rešpekt, uznanie, prijatie sú prejavy, ktoré obohacujú život každého človeka. V súčasnej spoločnosti sa stávajú skôr okrajovou témou a postupne akoby sa vytrácali.

Spomínam si na pohreb známeho umelca, ktorý celý svoj život s pokorou a úctou dával to najkrajšie – lásku, umenie, krásu. Tisíce ľudí prišlo na Žofín vzdať mu úctu. Koľko ľudí mu ale skutočne vzdalo úctu? Mnohí pred ním pokľakli, mnohí sa poklonili, mnohí sklonili hlavu a položili ruku na srdce. Mnohí ale iba fotili mobilmi. Je v tom rozdiel? Čo odrážajú gestá pokľaknutia a poklonenia? Čoho sú symbolmi? Čo z nás robia mobily?

Zamyslime sa, čo sa stratí z našich životov ak zabudneme na pokľaknutie a poklonu?

Koľkí si ešte pamätáme starú výchovnú metódu – ako sme kľačali v kúte, ako niektorí kľačali aj na polienkach? Kľačali sme aj pred rodičmi, sklonili sa pred nimi aby sme podvedome uznali ich veľkosť a autoritu. Svadobný obrad začínal pokľaknutím budúcich manželov pred rodičmi. Kľačalo sa pred hrobom rodičov. Ani neviem koľkokrát sme kľačali v kostole. Vynorila sa mi spomienka na starú mamu, ale aj maminku ako sa pred spaním modlili a kľačali pri posteli.

Gesto – pokľaknutia, zníženia, poklony, má svoju archetypálnu hĺbku a nepotrebuje slová, vyžaruje niečo, čo sa slovami nedá vyjadriť.

Aké miesto má toto gesto v súčasnosti, a to aj vo výchove detí? Nahraďte vo výchove niektoré slová týmito gestami, či už ako prejav úcty alebo aj ako symbol trestu daný s láskou, aby deti nezabudli, čo je to úcta a s ňou spojená pokora, a aby ste  v starobe nemuseli bedákať nad tým, prečo vaše deti, vaše vnúčatá neprídu, nemajú ku vám úctu, nespomenú si na vás….. 

Zrazu ju Sebastian stiahol k sebe a pomalým krokom, opierajúc sa o jednu palicu ju vyviedol von. Vilma si neprítomne sadla na stoličku a sledovala stenu oproti. Jej matka je mŕtva? 

"Vilma, počuješ ma?" snažil sa ju vrátiť do reality Sebastian. Zrazu sa strhla a nechápavo na neho pozrela. "Tvoja matka bude v poriadku, neboj sa." povedal s pokojným pohľadom. Vilma zvesila plecia a bez ďalšieho premýšľania sa k nemu privinula. Sebastian ju vtiahol do objatia a utišujúco jej hladil vlasy. Po niekoľkých minútach von vyšiel lekár s vážnym pohľadom. Vilma sa ihneď postavila a čakala na jeho slová. 

"Vašu matku sa nám podarilo opäť stabilizovať. Už však neodporúčam, aby bola vystavená takej návšteve, aká tu bola. Urobil som výnimku len preto, že ona naliehala a vy ste s tým ako riaditeľka nemocnice a jej dcéra, súhlasili." vyslovil profesionálne, letmo pozrel na Sebastiana a bez ďalšieho slova sa otočil na odchod. 

"Ďakujem veľmi pekne, pán doktor." stihla ešte dodať Vilma. Doktor zastal, otočil sa k Vilme a ticho povedal:

"Je to moje poslanie. Tak mi ho prosím nesťažujte, ak chcete, aby vaša matka žila." Vilma ticho prikývla a posadila sa naspäť k Sebastianovi, ktorý zamyslene pozeral na svoje dlane. Vilma si ticho vzdychla. 

"Ako to všetko vnímaš?" spýtala sa citlivo. Sebastian otočil pohľad k nej. Modrá farba jeho očí ju úplne zaplavila.