Keby mi niekto povedal pred 5 rokmi, že sa budem vytešovať z testovačky detských kapsičiek a chrumiek, asi by som sa zasmiala. 🤷🏽‍♀️ Ale čo spraví matke dvoch malých detí, s ktorými je väčšinou sama doma väčšiu radosť ako kuriér s balíčkom? Och. Už asi iba sedenie na záchode bez doprovodu syna. 🤪 

Balíček si syn užil samozrejme viac ako ja, veď ešte aby nie. Bol samozrejme pre neho, 😒😏 no kapsičkám som podľahla aj ja, priznám sa, že ich milujem. 😌

A ako vidíte, chrumky boli jeho jasná voľba.

HRÁŠKOVE LUSKY

Úprimne, tieto sa zjedli hneď, ako som stihla odfotiť túto fotku.  Ani som ich neochutnala, 😱 ale keďže padli do 10 minút, tak zjavne boli dobré.

MRKVOVÉ KOLEČKA

    Áno, naozaj. My si počas korony, v snahe vyhnúť sa ľuďom a zároveň sa vyhnúť aj psychickým poruchám spôsobených dlhodobým pobytom v uzavretom priestore, robíme výlety kade-tade po okolí. Dnes to bola krásna, urastená a tajuplná Kobyla. Ale neerdžala nám.

    Hovorím o Dúbravskej Kobyle. Na jej vrchole len toto leto vyrástla vyhliadková veža. Niekomu nepríde moc vysoká, má zhruba 20 metrov a 112 schodov náskok pred pevnou zemou, no mne táto výška úplne postačovala. Nahnala mi strach a zároveň aj vyrazila dych výhľadom, ktorý návštevníkovi ochotne ponúkne. Je to majestátna stavba s tromi výhľadovými plošinami. Mne sa veľmi páčilo, že boli na zábradlí naznačené smery a vzdialenosti od rôznych záchytných bodov. To mi dalo možnosť pomachrovať pred deťmi, že mamina je ešte stále aspoň trochu inteligentná. Takže aj vy máte možnosť ohúriť malých vzrastom, negramotných alebo nečítajúcich.

    Na moje prekvapenie na vrchole Kobyly mal pánko stánok s občerstvením. A že tam tá káva a klobásky voňali jedna báseň. No odolali sme a vypili si čaj, poctivo vynesený na chrbte. S dobrým pocitom, že sme ušetrili 2,5€ za čaj sme sa ešte pokochali prírodou a výhľadmi. Čo sa cien v stánku tíka, neskúmala som to nejak zvlášť dopodrobna, no čo som počula od súturistov tak pánko má približne jednotnú cenotvorbu, asi aby sa to ľahko počítalo. Skrátka 2,5€ skoro za všetko.

    Cestou späť, ale je to úplne na vás kedy, sme preskúmali staré vojenské bunkre, budovy a raketové základne. Tu zas pre zmenu pomachrili deti a ukázali mi ako sa vedia nebáť a tým mňa, priposratú, bezkonkurenčne odpísali. Našťastie to obehli s tatinom.

    Tento výlet hodnotím ako krásnu prechádzku, dramaticky môžeme povedať aj ľahkú turistiku, ale moc by som nepoužívala toto slovíčko, príde mi prisilné. Je to síce mierne do kopca, no stále po krásnej asfaltke. My sme to vybehli bez problémov s kočíkom. Bez problémov, až na jedno nesprávne,  zároveň aj jediné možné, odbočenie. To ale znamenalo iba cca 10 metrov do prudšieho kopca po teréne. Zvládli sme to úplne bez problémov, ale pre nabudúce, pre vás a moje budúce ja, ODBOČ NA RÁZCESTÍ VĽAVO! VĽAVOOOO, POČUJEŠ? :D

    A ako sa k tejto majestátnej Kobyle dostať? Je hneď niekoľko možností. Táto vyhliadková veža je na delte turistických chodníkov smer Devínska Nová Ves, Devín a Dúbravka – inak aj 3D (konečne viem čo to znamená). Hľadať by ste mali na stromoch červenú turistickú značku. Tá vás bude sprevádzať z Karlovej Vsi – Kútiky, Jezuitské lesy, Švábsky vrch, až na rázcestie Dúbravskej hlavice. Z Devínskej Novej Vsi pre zmenu sledujete zelenú značku a pôjdete po trase okolo Istra Centra, Kostola Ducha Svätého, Výhliadky Rovnica a ukončíte to červenou značkou až po Devínsku Kobylu – rázcestie. Z Dúbravky ideme tento krát po žltej značke, okolo Domu kultúry, Kostola Ducha Svätého na Dúbravskú hlavicu.
Z Dúbravskej hlavice – rázcestia idete po červenej trase, nám tak dobre známej, na Dúbravskú Kobylu – rázcestie. Z Dúbravskej Kobyly je krásne trasa značená až na výhliadkovú vežu, prakticky idete stále rovno za nosom. Autom sa tam ísť, samozrejme, nedá, no parkovať sa dá pri ceste až po rampu pri Dúbravskej hlavici.

"Som stratený a opäť nájdený samotným Stvoriteľom. Zachránený a očistený od blata úžasným Božím Synom. Všetko okolo mňa tvorí On. Všetko nové. Vstávam, padám, hľadám, strácam, nachádzam. A v neposlednom rade učím sa, čo je láska. Tá skutočná bez podmienok, bez sebectva, od Toho, kto je." 

Sledovala som každý jeho pohyb na tvári. Počúvala ušami a srdcom zároveň. Mala som pocit, že úplne nechápem, čo tým chcel povedať. Hoci som túžila po inej odpovedi, toto bol on. Nebál sa vysloviť nič, v čo veril. Nehanbil sa za to. V jeho tvári sa zračilo odhodlanie a istota. A ja som ho obdivovala. Všetko na ňom. 

"Ďakujem za úprimnosť. Neviem však či úplne chápem, o čom rozprávaš. Nie som ten typ, ktorý by chodil do kostola. Hoci verím, že Boh existuje."

Zahľadel sa na mňa tak uprene, že som musela sklopiť zrak. Cítila som však jeho skúmavý pohľad neustále. Zaskočil ma jeho hlboký hlas.

"Lívia. Ja som nehovoril nič o kostole."

Znervóznela som a pohla sa na mieste. Po chvíľke som sa opäť pozrela do jeho očí a prekvapene zdvihla obočie. Jeho oči ma skúmali a zároveň boli plné pochopenia. Strácala som sa v ňom.