V súčasnej situácii sme viac doma, máme veľa času na rôzne záujmové činnosti, na ktoré sme medzičasom pozabudli, a môžeme ich v pohodlí svojho domova vykonávať. Aby sme si tieto dni spestrili a oživili, vítané sú práve aj kreatívne aktivity.

Každá žena to dôverne pozná, odličovacích tampónikov nie je nikdy dosť. Koľko tých jednorazových ste už vyhodili? Priložme spoločne ruku k dielu, urobme radosť sebe aj planéte a pomocou tradičného remesla si vlastnoručne vyrobme znovupoužiteľné tampóniky. Stačí chuť a odhodlanie, trochu zručnosti a môžeme si vytvoriť krásny originálny kúsok, ktorý sa stane súčasťou, napríklad, aj dennej beauty rutiny. Ako bonus, je ekologický a ohľaduplný k prírode, pretože vyprodukujeme menej odpadu. 

Takéto tampóniky si vieme vyrobiť pomocou štrikovania, tradičného remesla našich mám. Sú netradične viacnásobne použiteľné a šetriace životné prostredie. Uštrikovaním tampónika plynulo nadviažeme na tradíciu a zároveň si spríjemníme dlhý pobyt doma. Do tvorenia môžeme zapojiť deti či naše polovičky a spoločne si vychutnať rodinnú pohodu.

História štrikovania siaha až do 4. storočia pred n.l.. Túto techniku pletenia používali aj kočovní pastieri a postupne sa šírila ďalej. Ľudia si zhotovovali odevné textílie a pletenú obuv. V druhej polovici 20. storočia sa na Slovensku začali štrikovať svetre, vesty, čiapky aj šály.

Kedysi veľmi obľúbené štrikovanie nevychádza z módy ani dnes. Pozitívne vplýva na myslenie, odbúrava stres, rozvíja trpezlivosť a vytrvalosť, má meditačné účinky. Dve slovíčka, hladko – obratko, v nás už na prvé počutie evokujú pocit pokoja a mieru. Upokojujúce na štrikovaní je to, že robíme stále dookola tie isté jednoduché vzory. Jogurt RAJO Hustý Tradičný, ktorý sa tiež vyrába tradičnou metódou, prináša ďalší tutoriál zo série Tradične Netradičné, ktorý nám ukáže, že toto remeslo nie je vôbec komplikované a zvládne to naozaj každý.

Preštrikujte sa spolu so mnou, ako si vyrobiť vlastnoručný, opakovane použiteľný, odličovací tampón.

Leto 2019 utieklo ako voda, keď sú doma všetky deti, človek ani nevie ako to letí. Neustále vyváranie, vypekanie, zaváranie, záhradka,... aspoň sme si krátili dni cyklovýletíkmi na blízke jazerá. Sofinka už konečne vedela sedieť, a tak sa mohla viezť v cyklosedačke. Voda ju príliš neoslovila a ani kamenistá pláž. Asi ju kamene tlačili na nôžky. Nosili sme k vode so sebou veľký kruh-koleso, kde si sadla a nohami sa mohla odrážať od dna. Takto sa sama motkala popri brehu. Uvedomila som si aké by bolo pre ňu prospešné plávanie, spevnilo by jej celý trup, a tak som začala uvažovať nad jesenným kurzom plávania. Zatiaľ nám stačilo jazero, len škoda, že letná idylka trvá tak krátko. 

Začiatok školského roka priniesol so sebou aj ďalší, nateraz posledný, pobyt v Adeli. Zároveň to bol Sofinkin prvý pobyt v obleku. Nasekané terapie za sebou boli veľkou výzvou. Cez obednú prestávku stihla krátko pospať a čosi zjesť. Ak sme končili pred obedom, nakŕmila sa v aute a hajde domov. Spánok bol zaručený. Posledné dni sme tam pár krát prespali, bolo to naozaj náročné obdobie. 

Zároveň si opäť skúsila cvičenie bez mamy, čo som využila na nákupy alebo čítanie knihy. Áno, knihy, hurááá 😁 

Nemohla som zostať v dosahu. Raz som bola zvedavá ako jej to v obleku ide, tak som zostala blízko telocvične, nech ju vidím chodiť s terapeutkami po chodbe, ale bola to chyba. Keď ma zbadala, odmietala ďalej pokračovať a chcela už len mamu. Potom som ju videla až na konci, keď mi terapeutky ukazovali ako ju rozcvičovať, ako ju nútiť dvíhať nožičky, chodiť po schodoch a ďalšie cviky. 

Všetci terapeuti sú tam profíci a som naozaj rada, že sme tam mohli byť. Sofinka posilnila bruško, určite tomu dopomohol aj ich oblek. Po návrate z Piešťan začala chodiť! Áno, skúšala to už niekoľko mesiacov predtým, ale po pár krôčikoch. Viac tomu nedala. Zakaždým sa zosunula na zem a pokračovala ďalej štvornožky. 

Teraz, vo veku 2,5 roka Sofinka oficiálne začala chodiť!

Kapitola tridsaťtri

Lujza

Kráčala som chodbou k svojmu stolu, keď som to zbadala. Presnejšie ich. Dominika a jednu našu kolegyňu, ktorá na chvíľu robila aj moju robotu, kým som bola v Taliansku. Milé dievča Soňa, tuším a zrejme čerstvá absolventka, lebo som ju ešte neregistrovala a bola mladučká. Domino sa k nej síce nepriblížil, ale spacifikoval ju pohľadom. A ona? Bolo zjavné, že ju má v hrsti. Milo sa usmievala, trochu silene, ale bolo na nej vidieť, že je z neho celá preč. 

V hlave sa mi točili kolieska a do hrdla mi stúpal žalúdočný obsah. Otočila som sa na päte a bežala na záchod, kým ma nezbadajú. Sklopila som záchodovú dosku a sadla si na ňu. Zišlo by sa mi papierové vrecko, do ktorého by som fúkala svoj teplý dych a znova ho vdychovala, ako to robia herci vo filme na upokojenie. Neviem koľko žien stihol Dominik poblázniť, kým som tu nebola, ale hrá to v môj prospech.

Nie len, že mi dá pokoj (aký-taký), ale možno získam spojenca, aby ho odtiaľto vyhodili, ak teda tá dievčina v tom nelieta až po uši a nebude ho chcieť za každú cenu brániť. Fakty, fakty, fakty... najdôležitejšie je všetko si dopredu premyslieť a naplánovať.

Vypadla som zo záchoda, lebo hodinová obedňajšia pauza by bola veľmi podozrivá. Prešla som k svojmu stolu, vzala si nejaké papiere a na telefóne zapla nahrávanie zvuku. Schovala som si ho do vrecka na saku a vošla som do Dominikovej kancelárie. Plánovala som zbierať potrebný zvukový materiál, kým ho nebude dostatok.