Ahojte modrokonikáčky!

Tak trochen voľajako nestíham. Máme trošku fofry dni. Aj som mala snahu, ale nedalo sa vtesnať. Bolo by to nadoraz pre mňa dnes a aj na úkor toho, čo ma viac potebovalo doma. Hádam prepáčite, že sme jedno okienko v našom kalendári neotvorili. 

Hútala som hútala, čo vymyslieť na dnes a spomenula som si na náš zoznam siedmych dobrých vlastností. 

Verím, že často svojim blízkym hovoríme, čo je na nich dobré. Pomenujeme a oceníme ich dobrú vlastnosť, gesto, čosi čo vykonali. Ale domnievam sa, teda teraz vravím najmä sama za seba, často z nás hovorí aj zlosť, hnev, stres, nepokoj... a my pozeráme na svoje okolie optikou negatív. Možno sa aj čosi dobré v konaní druhého udeje, malá iskierka zasvieti, ale stáva sa, že spoza čierne sklá to prehliadame. Sme hlboko zranení predošlým konaním, nenapĺňajú sa naše očakávania, ten druhý nereaguje podľa našich predstáv... A v silnom zovretí si tak nejak tú svoju pravdu držíme a čakáme krok smerom k nám. 

Nedávno v trochu náročnejšom období, keď sme s manželom prechádzali jednou z našich malých kríz a ja som už nevedela ako, bola som frustrovaná z toho ako sa veci vyvíjajú, resp. nevyvíjajú, že všetko pokračuje bezo zmien... Rozhvory boli voľajako náročnejšie vtedy, resp. často veľmi skoro skončili a my sme sa zakaždým nikam neposunuli. Ja som sa naň čím ďalej viac dívala cez negatíva, ktoré som vnímala a myslím, že som mu ich každý deň dala aj patrične už akokoľvek dostatočne najavo priamo či nepriamo. A nevedela som s tým sama pohnúť, zmeniť tento vlastný postoj. Ale vedela som, že to takto nie je dobré a ani nebude a my sa nikam nepohneme. 

Napísala som mu teda list. Skúsila som ale netočiť sa znovu okolo problémov, ktoré sme práve riešili, nedávať kázeň... Písala som len o tom, že ho ľúbim, aj napriek tomu, že to teraz tak nevyzerá, pospomínala som na situácie, vlastnosti, pre ktoré som sa doňho zamilovala a ktoré si cením rovnako aj dnes. Snažila som sa jednoducho nájsť pozitíva, ktoré na ňom vnímam. Reakcia bola viac než dobrá. Nad moje očakávania. Jeho slová zneli: "Presne to som potreboval počuť". Ani som si neuvedomila, ako veľmi aj on potrebuje moje slová povzbudenia, pochvaly... aj mne v tej chvíli bolo ľahšie. Pre svoje starosti, nenaplnené očakávania, zranenia, som prehliadla tie jeho. Zavalila som ho všetkým negatívnym smerom k jeho osobe. Nasledovalo objatie, rozhovor, kedy sa obom veľmi uľavilo a nasledujúce ráno bolo omnoho slobodnejšie a radostnejšie a plné odpustenia. Nie všetko sa hneď vyriešilo, ale ľady sa pohly a pracovalo sa na nám na tom omnoho ľahšie. Otvorených rozhovor pribúdalo a aj keď sa niektoré stále nezmenilo, zmenil sa náš postoj a myslím, že sme znova o veľký krok vpred.