Maroko. Krajina, ktorá ma už dlhšie lákala. Preto, keď som cez portál našla lacné letenky a zlanárila moju najobľúbenejšiu cestovnú parťáčku, nebolo o čom. Na cestovanie sme mali necelé 3 dni a chceli sme ich využiť naplno. Zdalo sa mi zbytočné ostať 3 dni v Marákeši a preto som rozmýšľala, kam by sme sa mohli ešte pozrieť. Rozhodovala som sa medzi vodopádmi Ouzoud, údolím Ourika a Imlilom. Aj keď všetky miesta vyzerali úžasne, po naozaj dôkladnom zvažovaní sme sa rozhodli pre Imlil. Pôvodný plán bol prenajať si auto, ale nakoniec sme kvôli absencii kreditnej karty od toho upustili a ja som po vzhliadnutí toho mega chaosu na cestách bola viac než rada. Na letisku sme si po dlhšom zjednávaní zobrali taxík, ktorý sme z pôvodných 60 eur zjednali aspoň na 40 (hold vyjednávanie nám veľmi nejde) a hor sa smer Imlil.

Už iba samotná cesta do Imlilu Vám zoberie dych. Keď sme tam prišli, cítila som sa, ako keby som sa vrátila v čase – somáre, mäso nehygienicky zavesené v obchodoch, skoro žiadni turisti. V Imlile bolo o poznanie chladnejšie ako v Marakéši, ale aj tak tam teplota vo februári cez deň dosahovala príjemných 20 stupňov. Večer však bol ozaj chladný. Ubytovali sme sa v Riad Atlas Prestige a toto ubytovanie môžem viac než odporučiť. K „hotelu“ sme museli dosť šliapať, ale rozhodne to stálo za to. Noc s raňajkami pre dve osoby nás vyšla na 25 eur a famózna trojchodová večera 8 eur na osobu. Ubytovanie bolo samo osebe krásne, ale najviac nás dostal úžasný prístup personálu, ktorý nám vo všetkom vyšiel v ústrety. V riade sme sa pri spoločnej večeri stretli s mladými angličanmi, babami z Nemecka a postaršími Poliakmi a veľmi fajn pokecali a čo to popili. Trošku mi to pripomenulo Erasmus vyššej vekovej kategórie. 

Imlil väčšinou slúži ako základňa na dvojdňový výstup na Mount Toubkal, ale má čo ponúknuť aj mimo toho. My sme sa ráno zobrali a prišli až večer. Najprv sme cez dedinku vybehli k vodopádu, kde sme si dali pohár čerstvo vytlačenej pomarančovej šťavy a potom sme to prešli celé ešte raz skoro až k televíznej veži, kde sa nám naskytol krásny výhľad. Cesta späť do dedinky nám však narobila mierny problém. Keďže sa nám nechcelo vracať tou istou trasou, pokračovali sme ďalej a ďalej... Cesta bola dosť zlá a my sme moc nevedeli ako naspäť. Zrazu k nám prišiel asi 5-ročný chlapec a keď som ho zočila, som dostala malý infarkt. Za cukríky a drobné (sú to „biznismeni“ už odmalička) nás vyviedol späť do dediny. Tam sme si dali nie moc lahodnú večeru (vždy choďte tam, kde jedia domáci, a nedajde sa zlákať napríklad sedením na terase) a odviezli sa taxíkom do Marakéšu, kde to bolo zas o niečom inom.

Je Imlil bezpečný?

V decembri našli asi 10 km od Imlilu zavraždené dve európske turistky. Táto informácia nám samozrejme nebola „ukradnutá“, ale napriek tomu sme na svojich cestovateľských plánoch nič nemenili. V Imlile sme chodili bez sprievodcu, aj keď nás pár domácich upozorňovalo, že by sme bez neho nemali chodiť. Popravde sme bez sprievodcu asi ani nikoho nevideli, ale zdal sa nám naozaj zbytočný, keďže sme nešli na výstup (na ten je od tejto nešťastnej udalosti sprievodca prikázaný) a prechádzali sme sa viac menej po dedine a okolí. Nemyslím si, že to bolo od nás nerozumné, keďže dievčatá boli zavraždené v noci pri stanovaní v lese. Imlil odporúčam všetkými desiatimi, domáci boli veľmi milí, ochotní, a turistov tam bolo veľmi málo a o to viac to bolo autentické. Mňa osobne si Maroko ako krajina získala a určite sa tam ešte vrátim. 

Keďže moja malá nič nevedela okolo 17-18 mesiacov, nebolo sa s čím "chváliť". Presne si pamätám ako bol môj malý taký pyšný, keď mi vedel niečo nové ukázať. On sám sa hrdil a tešil, keď to ukázal aj pred ostatnými. Moju malú raketu som horko ťažko naučila "Aká budeš vysoká" aj to ukázala len tak možno raz za tri týždne, keď bolo vonku slnečno a Venuša sa stretla s Marsom... O tom, kde má očko, uško, ústa, pošli pusu, som vtedy mohla snívať... Pri mojej rakete som sa tešila skôr z každého skromného pohľadu, čo na mňa v tom čase hodila a ktorý udržala viac ako 0,23 sekúnd...

Ale keď sme sa začali "vyučovať", skúsila som medzi hry zaradiť aj učenie častí tela. Vedela som, že by nepochopila kreslené obrázky, tak som na nete pohľadala, čo najrealistickejšie obrázky častí tela. Inšpirovala som sa priraďovacími knižkami na internete a takú nejakú podobnú som si začala vytvárať aj ja.

Pred ňu som položila stranu A4 s časťami teľa a pomaly som jej podávala jeden malý obrázok. Vždy som pritom zase spravila veľkú šou, ukazovala a žmurkala, chytala moje alebo jej ušku, očko, bruško... Netrvalo dlho (cca 2 - 3 týždne) a pekne sa ich naučila.. mýlila si len oko, to jej trvalo dlhšie. Asi pred týždňom som jej vyrobila takú predpripravenú tvár, kde má vložiť oči a uši a krk na správne miesto (viď časť nalavo), ale moc ju to "nenadchlo", tak to skúsim asi zase nejak prerobiť. Existujú aj rôzne magnetické knihy a hry, tak sa nemusíte "piplať" s domácou výrobou, ja som chcela čo-to ušetriť, ale nie vždy to vydá, ale ešte jej to skúsim "podstrčiť"...

Dnes si však už vie pekne sama ukázať časti teľa aj pri pesničkách. Napríklad na tom otravnom vyhrávacom klavíriku, ktorý je opäť "potenciálne" autistický", si už pri pesničke: "Oči sú zrak, uši sluch a tu je nos na čuch...", všetko pekne správne chytá. Akurát včera za mnou prišla, keď klavírik vyhrabala z boxu a pýtala si zapnúť "lala" + gesto zapnúť... Začala som jej ho totiž upratovať do boxu, aby stále do neho neťukala a aby jej bol vzácnejší, keď sa k nemu dostane a vydržala pri ňom dlhšie a navyše jej ho po hre vypínam, aby mala opäť dôvod ma prísť osloviť. Takže mimochodom veľmi dobre to funguje, keď takýmto "poločudným" deťom ozaj dáte veľa vecí "mimo" dosahu. Zrazu začnú komunikovať a pýtať si veci a "neobslúžia sa " samé..

Dnes bol taký lepší deň. Raketa mala konečne po 5 dňoch dobrý deň a už ráno sa pekne začala usmievať v postielke a nie báchať sa o ňu. Išlo to s ňou všetko lepšie, aj keď boli jedy a trucy, ale nie tak často ako dni predtým... Hneď ráno ma nakopol optimizmus aká je ona normo decko, čo s ňou stále vymýšľam.... Dokonca s veľkou radosťou utekala aj za špeciálnou pedagogičkou. Zase som ju nestihla ani prezuť a už mi utiekla cez celé centrum priamo do "našej" učebne. Dnes prvýkrát pracovala aj tu za stolíkom a musím uznať, že jej to išlo veľmi pekne. Vydržala pekne prvých 10 minút bez hnevov a jedov, potom mala 5 minút voľna a tu nastala mierna kríza... Už sa jej moc nechcelo vrátiť za stolík, tak som si tam musela sadnúť s ňou. Dostali sme však pochvalu, že zvládla aj ťažké úlohy ako napr. roztriedila hudobné nástroje/dopravné prostriedky/oblečenie... Teším sa z toho, lebo toto sme moc ešte netrénovali.

Keď sú tieto dni také celkom normálne a pekné, tak ma napadajú myšlienky, ako to ide rýchlo a bude mi za takýmito (normálnymi) dňami smutno, akú máme pohodičku ráno, aj poobede, aj večer. Robíme si, čo chceme a kedy chceme a booom potom už budem do konca života chodiť do práce...Do práce, za ktorú fňukám a o ktorej si myslím, že mi veľmi chýba, zrazu sa premieňa táto moja túžba po nej na strach zo straty času s rodinou. Aj toto bol údel mojej malej rakety, ma spomaliť, "zdržať" doma a vážiť si tento pračudne-krásny čas s ňou...

• Takže začíname v testovaní 🙂  hneď po prebudení sme vyskúšali vlhčené servítky, ktoré sú na prvý dotyk odlišné než tie čo používame 🙂 dokonca niesu ani parfumované čo nám vyhovuje 🙂