Čím viac sa tehotenstvo blíži k svojmu veľkému finále (teda k pôrodu), tým dôležitejšou informáciíóu sa stáva umiestnenie bábätka v brušku a jeho poloha v ňom. Viete, ako môžete vy samy bábätku pomôcť s otočením? Existuje mnoho rôznych - normálnych aj bizarných metód.

Čo ste možno nevedeli o pôrode bábätka koncom panvovým

V rýchlosti si pre začiatok pripomeňme len pár najdôležitejších faktov o pôrode koncom panvovým:

Nezabúdajme hlavne na to, že aj bábätko, ktoré je uložené v brušku v polohe  koncom panvovým, je vo fyziologickej polohe. Pri splnení niekoľkých podmienok je samozrejme možné, aby prebehol vaginálny (i prirodzený) pôrod. Aj tak sa ale mnoho mamičiek z dôvodu neotočeného bábätka do správnej polohy hlavou dolu trápi a snaží sa nájsť cestu, ako bábätku pomôcť otočiť sa.

Ďalšou dôležitou pripomienkou je fakt, že bábätko sa do očakávanej polohy hlavou dolu môže otočiť v podstate kedykoľvek, napríklad aj už pri rozbehnutom pôrode alebo pár minút pred naplánovanou sekciou. Je teda zbytočné dopredu podliehať panike, naopak túto informáciu berte s pokojom a poriadne si premyslite rôzne možnosti, čo sa bude diať ďalej.

Na Slovensku je samozrejme oveľa jednoduchšie rodiť bábätko, ktoré je otočené "správne" - teda hlavou dolu. Z tohto dôvodu sa tak veľká väčšina mamičiek, ktorých deti sa nachádza v polohe koncom panvovým, snaží deťom pomôcť, aby sa v brušku otočili. 

Ak hľadáte ešte nejaké tipy na úlohy na rozvíjanie, tak môžete využiť niečo takéto:

Celkvo všetky hry od GRANNA sú podľa mňa dobrá voľba. Pri tejto pred raketu vždy položím dve zvieratká a jedno "hľadá" akože svoju maminku a ona musí nájsť, ktorá to je. Napr. kde má malá sova mamičku a ona podá tú správnu, a už sa to dokonca snaží aj sama spojiť. Je dobré, že nielen podľa zvieratka ale aj farby pozadia to dieťaťu vlastne napovie, že to patrí k sebe.

Ak však nechcete veľa hier kupovať, môžete využiť stránku pinterest.sk a tam si pinkovať rôzne veci, kde si ich môžete neskôr stiahnuť, povytláčať a zalaminovať. Nájdete tam hlavne veľa tipov na rôzne úlohy, prídavné mená, rozvoj jemnej motoriky a všetkého možného. Fakt perfektná stránka a vlastne zistíte, že kopu hier alebo úloh, čo dávajú klinickí logopédi, sú čerpané na tejto stránke. Moju raketu však nebavia len "vytlačené" a predložené obrázky, musím jej do nášho "vyučovania" vkladať aj viac dynamickejšie hry a úlohy, či už na hmat alebo na jemnú motoriku. Striedam jej "suché" vytlačené veci s nejakou zakúpenou alebo vyrobenou hrou alebo jej dám čosi pokrájať, vložiť a pod.

Včera som rozmýšľala, či sa dočkám dňa, keď si budeme pekne "idylicky"kotúľať loptu, ale dnes som zistila, že tadeto cesta nepôjde. Všetko s loptou skončí po prvom "am", ak sa vôbec zachce milosť pani kotúlať loptu. Dnes sme si však len tak začali šúgať auto. Fakt ani neviem ako, ale zrazu sme sedeli oproti sebe na koberci v izbe a šúgali sme si auto a to Vám bolo "poriadne" dlho na naše pomery,možno aj 5 - 6 minút. Po každom šúganí, raketa vybrala "šoferov" - dnes to bol tiger so zajacom - poklopkala s nimi po koberci (akože si pobehali) a zase ich napchala do autíčka. Kľúčove pri tejto interakcií bolo to, že to prvýkrát bolo bez "am". Nič zato nechcela, že sme si ho vymienali, jednoducho ju to bavilo. Kukala som ako puk, ale kedže som nechcela pokaziť túto vzácnú chvíľu, tvárila som sa, že pohoda, vôbec mi nejde puknúť srdce šťastím...🙂

Ale nebojte hneď ma za hodinu dala späť na zem a išlo mi puknúť nie srdce , ale nervy. Pred poobednajším spaním začala totiž pravidelne robiť cirkusy a nie a nie sa uložiť. Uchýlila som sa ku krkavčiemu činu. Odkedy som si ju začala dávať medzi nás a teda už sa sama "pýta" k nám do veľkej postele, zhoršilo sa jej zaspávanie. Vymýšľa, nechce si ľahnúť, keď si ľahne, vyrušuje, vystiera sa, škrieka - no katastrofa. Syn nemôže zaspať a ona robí zbytočne sprostosti, lebo už je dobre unavená. Upozorním ju, že ju dám naspäť to postele, tak len pokrúti hlavou, že tam nechce ísť, ale vymýšľať neprestane. Keďže ich potrebujem uspať najneskôr do jednej (13:00), aby mi potom nevystrájali do polnoci, tak som ju chudátko začala dávať do detskej izby samú. Tam ju veľmi kľudne odvediem (však ABA princíp pohodičky musí byť), poviem, že si prídem pre ňu o chvíľu, keď nebude vymýšľať a šikovno idem uspať malého. To je väčšinou rýchlovka tak do 5 min spí (typický chlap) , a potom si šikovno idem "zobrať" raketu. Raketa tam medzitým kričí a plače ako pavián, vlastne ani neviem v tej chvíli či ma to mrzí alebo si hovorím, že roztrhúť sa nemôžem a "skákať" okolo zadku jej tiež nemôžem stále, ale, keď sa tam parádne "vykričí", lahne si vedľa syna ako taká malá blška, nechá sa zakryť prikrývkou až po uší a už sa ani nepohne a zaspí do 2,4 sekúnd. Nie som na túto "taktitku" 2x hrdá, ale ja to kurnik, teraz neviem inak vyriešiť.... Ach mysli matka, mysli... Musí to ísť aj nejak lepšie...

    Asi každá mama to pozná. Otázky z okolia, či už je drobec odplienkovaný. Tieto otázky väčšinouprichádzajú po tom, čo dieťa už evidentne chodí, tak treba si rýpnuť🙂

Aj ja som sa s tým stretla...

Pri staršej dcérke to bolo jednoduchšie. Na nočník sme ju posadzovali odkedy sedela a ozaj sa jej podarilo občas aj čosi vykúzliť. Tým, že nemala problém posedieť na nočníku, tak úspechov bolo dosť. Od roka som neprebalila pokakanú plienku (za tým si stojím, neprikrášľujem to), no mokré nehody sme mali...Bez plienky bola asi od 16. mesiacov. Faktom však je, že som sa natepovala (koberec, gauč), naprala a aj nautierala až až. Definitívne asi na 23 mesiacov, keď šla dcérka do škôlky, tak bola bezpečne odplienkovaná.

U syna to prebiehalo úplne inak. Miška som tiež posadzovala na nočník odkedy sedel, no

nepáčilo sa mu to veľmi. Raz sa aj vypiškal, ale to bola úplná náhoda. Odkedy začal chodiť, čiže od roka, tak na nočníku vydržal len mikro chvíľku a vždy bez úspechu. Miško úplne sabotoval nočník a ani záchod sa mu nepáčil. A to už bolo v čase keď sa začali do toho montovať aj ostatní členovia rodiny a prispievať svojimi radami. Keď mi švagrina radila, aby som ho nútila jesť na nočníku, tak mi stačilo....(túto úžasnú radu som dostávala aj pri dcére a nikdy som to nepraktizovala). Moja odpoveď bola, je to iné ako pri Julke, každé dieťa je iné a tému somtaktne zmenila.

Približne okolo 23 mesiacov som si všimla, že nám malý oznamuje, že je pokakaný alebo

    Naše dievčatko nepatrí k tým odvážnejším, skôr by som povedala, že je opatrná a keď sa jej niečo nedarí, tak vybuchne a skončili sme (mimochodom túto vlastnosť nemá po mne).

Vedieť bicyklovať patrí k základným aktivitám, ku ktorým akosi prirodzene každé dieťa dôjde, podobne ako korčuľovanie, lyžovanie a plávanie. A mám pocit, a aj akýmsi pozorovaním okolia som došla k záveru, že cca okolo 5. roku sa to už pomaly aj očakáva, že tieto základné aktivity dieťa ako tak ovláda. Som rada, že s korčulovaním, či už s klasickými alebo kolieskovými korčuľami, nebol žiaden problém. Lyžovanie sme túto sezónu zahájili, aj keď s brzdením ešte má problémy. Plávanie je v procese, tak snaď čoskoro sama aj plávať bude, ale poďme späť k bicyklovaniu.

    Bicykel Julke darovala sesternica, keďže jej bol už malý (predsa je o 4 roky staršia a už dávno brázdi chodníky na horskom bicykli🙂 a tak sme hneď začali aj s pomocnými kolieskami, Julka mala približne 3 a pol roka. Nešlo jej to veľmi. Ťažko sa jej točili pedále, trebalo jej pomáhať s rozbehom a celkovo som mala pocit, že je pre ňu bicykel ťažký. Po krátkej chvíli ju to vždy prestalo baviť. Keď mala asi 4 a pol roka, tak sme začali skúšať aj bez pomocných koliesok, no väčšinou sa to skončilo jej výbuchom, keďže jej to nešlo. Nevedela udržať rovnováhu a ten ťažký bicykel jej vôbec nepomáhal. Keďže ja som vinila hlavne ten ťažký bicykel, začali sme uvažovať o kúpe nového, no ako sa časom ukázalo, on nebol na vine. Prišla však zima a tak sme kúpu nového prestali riešiť. Sami radi bicyklujeme, tak naša snaha naučiť dcérku bicyklovať mala logický dôvod a nechceli sme sa teda vzdať. No, čo s tým balancom? Problém bol, že my sme akosi nemali potrebu mať odrážadlo a preto si dcérka ani nemala, kde ten balance natrénovať. A tak na Vianoce, ako 5 ročnej, sme jej kúpili odrážadlo. Dva mesiace sa odrážala po dome, trénovala držanie rovnováhy a na jar sa ukázalo, že to bol výborný krok.

V marci sme sa rozhodli dať nášmu ťažkému bicyklu poslednú šancu a v jeden krásny slnečný deň sa Julka s tatom vybrali von. Tatik jej chvíľočku pomáhal držať balance a ani nie za pár minút Juli bicyklovala úplne sama. A tá radosť. Museli sme hneď informovať babky. Veľmi ju bicyklovanie baví, každému rozpráva ako ona vie bicyklovať bez pomocných koliesok. Bicykluje ani nie dva týždne a ide jej to celkom slušne, no ešte jej radíme, čo a ako, hlavne dole kopcom, popri ceste a tak. A má za sebou už aj prvý mini výlet na poštu, približne 2km.

Moja rada na záver:

Nepreskakujte odrážadlo lebo bez držania rovnováhy to nepôjde a nezatracujte ani ťažký bicykel lebo v ňom chyba nie je🙂