14.05.2019

Budím sa na klopkanie dažďových kvapiek na strešné okno. Nechce sa mi ani len prst z postele vystrčiť. Žmúrim na budík... Rozmazané... Okuliare mám kde? Aha, tu sú. 5.15. Och božeeee. Zase skoro. Neviem spať dlhšie.

S kávou v ruke počkám v kuchyni na syna, "hodíme reč" o škole a vyprevadím ho do školy. Nechce sa mu, radšej by bol doma. Vo dverách skonštatuje, že to je nespravodlivé, že ja som doma a on musí chodiť do školy. Pýtam sa ho, či by radšej sedel doma a čakal na to, kedy si ho zavolajú do onkologického ústavu na biopsiu a potom nervózne znova čakal či budú výsledky zlé alebo dobré. Ostal ticho... Potom sa rozlúčil, zakýval a utekal na autobus. Vždy si poviem, panebože veď má 18 rokov, za chvíľu 19, ale niektoré veci ako keby mu nedochádzali.

Vraciam sa do domu a sadám si v obývačke do kresla a sledujem cez terasu počasie vonku. Zase prší a fúka. V tom si všimnem, že v tom nečase vonku poskakujú v tráve drozdy. Tri! Naše drozdy aj malý drozdík! To znamená, že Beny zlikvidoval iného vtáčika. Je mi to ľúto, ale zároveň sa teším ako malé decko, že ten náš žije. Dokonca provokuje Benyho cez plot.... Zatiaľ je mladý rýchly, len aby si ho Beny niekde nepočkal... Joooj, ale som rada! Hneď je ten deň krajší. Pozerám sa na nich tuším až hodinu, je to krásne mať kúsok prírody hneď za oknom či dverami. Medzitým sa k drozdom pridajú sýkorky, aj protivné vrabce, čo im tam robia zle, klbčia sa tam ako chlapčiská, aj červienka jedna prilietla. To je tuším vďaka za to, že som ich v zime každý deň poctivo kŕmila, či slnečnicou, zmesou pre zimné kŕmenie alebo lojovými guľkami. No moja, moc si sa zakecala o prírode, nemusí to každého baviť. Že? Ale keď tak pozerám von, konštatujem, že muškátom ale aj ostatným kvetom toto vytrvalé daždivé počasie pomohlo. Aj to sa tešíííímmm....

Rýchlo povysávam prízemie, kým nepríde manžel. Brblal by, čo sa s tým naťahujem, ale ja vysávam v rámci rehabilitácie. Za prvé si dávam pozor, veď viem, že som po hysterektómii, a za druhé sa predsa musím vrátiť do normálneho života. Že? Ženy moje.

Prichádza manžel z nočnej, oči sa mu zatvárajú už vo dverách, tak ho len odprevadím do spálne, dám mu pusu /ani ju tuším nevnímal/ a ticho za sebou zavriem dvere. Po schodoch mi na každom schode zapuká pravé koleno, obvodná doktorka povedala, že to je preto, lebo mám málo pohybu. No ja by som chcela cvičiť, behať a makať na sebe. Ale oni mi to ešte nechcú dovoliť! Vraj si môžem ublížiť. No som zvedavá, v pondelok mám kontrolu, tak uvidím čo mi povie obvodná. 

"Záha ma začala páliť asi v treťom trimestri. Nikdy som na to netrpela, tak som si myslela, že sa mi to vyhne. Ale niektoré dni mi bolo až na zvracanie a skoro sa to nedalo vydržať. Keď ma to zastihlo prvýkrát, skúšala som sa napiť mlieka. Bohužiaľ mlieko ale zabralo len na 5 minút a potom to bolo rovnaké. V lekárni mi dali antacidové pastilky. Pilulku som ešte nemala ani docucanú a pálenie ustúpilo. S ničím iným skúsenosť nemám, ale vďaka za tieto pastilky, pretože bez nich by som to absolútne nezvládla, budilo ma to totiž aj v noci zo spánku a to bolo ešte len niečo."

Pálenie záhy, alebo aj pyróza, trápi v tehotenstve 60 - 75% žien. Najčastejšie sa objavuje na začiatku tretieho trimestra a dokáže nastávajúcu mamičku poriadne potrápiť. Mnoho žien sa s týmto problémom stretne prvýkrát práve v období tehotenstva. Kto to niekedy zažil tak vie, že je pálenie záhy veľmi nepríjemné. Počas tehotenstva môže ísť aj o celodenné stavy, tak nie je divu, že nastávajúce mamičky vyskúšajú možné aj nemožné, aby si aspoň trochu uľavili.

Podľa výskumov sa s pálením záhy stretne pätina žien už počas prvého trimestra a 40% zo zvyšných žien počas druhého trimestra. Sedemdesiat percent žien, ktoré mali to šťastie, že sa im pálenie záhy dlho vyhýbalo, sa s týmto nepríjemným problémom stretne počas posledného trimestra. S pôrodom pálenie záhy ustáva.

Zväčšujúca sa maternica a zase tie hormóny

Za pálením záhy v tehotenstve stojí najmä hormón progesterón a zväčšujúca sa maternica. Hormón progesterón je v tehotenstve dôležitý, pretože okrem iného pripravuje telo rodičky k pôrodu. Jeho úlohou je uvoľniť tkanivá a tým pripraviť pôrodné cesty na ľahší pôrod dieťaťa. Bohužiaľ, tento hormón pôsobí na všetky tkanivá v tele.

Uvoľňujú sa teda nielen pôrodné cesty, ale znižuje sa aj funkcia zvierača medzi pažerákom a žalúdkom, ktorý kvôli tomu nedokáže brániť návratu žalúdočných štiav do pažeráka. Kyslé šťavy zo žalúdka tak dráždia a rozožierajú sliznicu pažeráka a spôsobujú zápal, ktorý sa prejaví ako pálenie záhy. Celému tomuto procesu "napomáha" zväčšujúca sa maternica, ktorá tlačí na orgány v tele a posúva tak žalúdok vyššie.

Nechcem to tak sprosto napísať, ale som už som taká unavená z tohto celého cirkusu a pritom sa vlastne oficiálne "nič" nestalo. Stále kdesi behám, niečo hľadám, niečo sa snažím raketu naučiť... Stále sa seba pýtam: "Ako to dokážu všetky tie mamy s deťmi s ťažskými diagnózami?" Ja tu "fňukám", po večeroch sa ľutujem, ale ja už mám tohto všetkého plné zuby. Prosím stopnite to, pretočte alebo vložte nové DVD...

Keby mi to moja povaha dovolila, hneď zajtra by som s tým všetkým skončila, vykašlala sa na všetko a len tak si vyložila nohy a nič absolútne nič by som "nenacvičovala" s raketu.

Dnes sme boli u jednej kamošky na návšteve. Po dlhej dobe som si konečne s niekym dobre len tak pokecala. Naozaj skoro nikto v mojom okolí nevie, čo riešim s moju raketu a ani tejto kamarátke som ešte nič nepovedala, len som zbežne spomenula, že mi málo hovorí, že sa toho bojím. Naštastie sme mali kopu "iných" tém a venovali sme sa chvaľabožku hlavne tým. Naše staršie decká sa tam hrali a raketa za nimi pádlovala. Vôbec netuším, či sa tam správala ako obyč 2ročné deco, moc s nikým nekomunikovala, viackrát pohľadkala bábo alebo ho pomojkala, hrala sa tam a pobehovala okolo chalanov, pri odchode poslala bočku a išla si zase svoje... Jasné, chýbal mi tam pozdrav a dlhší očný kontakt na "hosťujúcu", ale ja som si ju akosi normálne zrazu predstavila v škôlke. Že ona by to tam s tými deťmi podľa mňa celkom dala. Držala sa ich ako repíč a nepohla sa od nich, aj keď sa "aktívne" nezapájala do ich hier, ale ako by napísali psychologičky: "vzhľadom na vek - tolerovateľné". Otázka je, či by dala aj iné činnosti s nimi, nielen hru v spoločnej miestnosti.

Tak strašne som sa normálne po dlhej dobe cítila, že to vo mne opäť vzbudilo ohník túžby, túžby po normálnych problémoch a živote, ktorý som akosi pred pol rokom niekde zahodila. Akosi neochotne som išla domov a zase si "sadla" večer k úloham s raketou, donekonečne pýtala očný kontakt, ktorý nikdy nebude taký ukážkový ako pri synovi, učila "špinavý/čistý", bojovala pri večeri, tlačila a vymýšľala úlohy namiesto toho, aby sme sa všetci vyvalili na gauč a nič takéto pračudné neriešili.

Pomaly sa "preklápam" do režimu, že možnosti a cesty, čo som poskúšala, sa míňajú a ja začínam čiastočne "rezignovať".... keby mi to ovšem moja povaha dovolila...