Po toľkých smutných a uplakaných dňoch som tu chcela vpísať trochu optimizmu a niečo krajšie o mojej rakete. Stále som "vypichovala" len to zlé, čo sa mi na nej nepáči, čo ma trápi a aká je a nie je... Áno, taká zvláštna ona je, najmä vonku v cudzom prostredí je to s ňou o držku, ALE doma je to také už skoro moje normo deco... Keďže sme spolu celé dni, už sa naše "spolužitie" akosi zlepšuje...

Podarilo sa nám zo všetkých výbuchov a amokov odstrániť tie zbytočné, ktoré vznikali pri úmývaní zubov, modlení a väčšinou aj pri jedení... Pri týchto jej polojedoch ozaj pomáhalo ignorovanie. Napr. keď som povedala, že si ideme umyť zuby, tak sa začala plieskať o zem, ja som ju prekročila a išla som do kúpelne pripraviť kefku a pastu a čakala som si tam... Ona nemala divákov a prišla za mnou a sama si bez hnevu zobrala kefku. Rovnako sa to zlepšilo aj pri modlení, kedy nechcela sedieť a len pobehovala alebo sa vystierala pri mne, keď som ju chcela "držať" na kolenách... Teraz sa začneme modliť a ona sa zrazu pridá a sadne si ku mne na kolená len tak, niekedy sa naoko skúša vystierať, len aby som si ju všimla, ale väčšinou čaká, kým sa domodlíme... Požiadavku o to, aby si upratala hračky/knihy, pekne uposlúchne na prvýkrát... Som jej za toto veľmi vďačná, že sa už nemusím mordovať pri každej jednej bežnej činnosti... Už zostávajú "len" tie silnejšie amoky a výbuchy pri ukončení jej obľúbených činností alebo odchodoch z ihriska alebo pri komunikácií s cudzími ľudmi v novom prostredí... No, na toto potrebujem žiaľ kamarátku reč a väčšie porozumenie.

Ja v sebe akosi cítim, že ona má to svoje súčasné každodenné porozumenie podľa mňa ok a ani to IQ by nemuselo byť nejak "chytené", aj keď nato je veľmi skoro hovoriť a budú potrebné iné testy ako "pocit" matky... Zatiaľ mi však pri každodenných prikázoch a otázkach celkom rozumie. Pri práci som už zaviedla aj "pýtanie" imitácií a giest a teraz už aj slabík alebo niektorých "jej" slov. Ona si vždy vyberie také čudné slová. Zo všetkých slóv, ktoré mohla povedať medzi prvými si vybrala: "papagáj" v jej podaní "papaján" či ako to ona povie... Toto ju trochu skúša aj môj synátor. Som vďačná zato, že aspoň synovi odpovedá na jeho otázky. Je výborný komunikačný "terapeut" a aj keď mu skoro celý deň nepozrie do očí, úplne pekne a automaticky mu odpovedá na jeho otázky: ako robí psík... ako robí prasiatko... povededz papagáj...

Ako som písala doma sa mi zdá taká normo normálna, lebo so mnou komunikuje, mňa väčšinou neignoruje a pekne so mnou spolupracuje. Vonku však vidím ten rapídny rozdiel medzi ňou a ostatnými deťmi, ktoré aktívne komunikujú so svojimi rodičmi, tak ako to prirodzene robil môj syn. Ukazoval a zdielal a kontroloval, či som tam. Toto u mojej rakety vôbec nie je nielen so mnou, duplom nie s inými. Ale verím jej potvore, tak ako verí môj manžel, proste aj toto sa dajako musí zmeniť...

Spravila som dnes "dôležité"rozhodnutie a skúsila som ju zapísať do škôlky. Uvidíme, čo zo seba vydá rok 2020. Bude to pre mňa vabank. Môžu nastať dve situácie:

1.Ak by sa tam uchytila a napriek všetkému by mala autizmus, ale v škôlke by sa socializovala a slávny autizmus by sa pred všetkými iba "ututlal".

Chcem vás moc poprosiť o radu už pol roka sa snažíme o bábätko a všetko je v poriadku a nedarí sa nám neviete čo máme spraviť už?! Obaja s partnerom sme v poriadku a nechápeme prosím vás o radu skúsime už hocičo...