Stena

Populárne

Všetky

lubenka43

6. apr 2019 • Čítané 1539x

Môj boj – diagnóza N 92.1, diagnostická kyretáž a hysterektómia 15. časť

05.04.2019 – no dnes som toho v noci moc nespala...

Včera večer som prišla tak unavená, že som poobede zaspala, zobudila som sa o 8 večer a už som nezaspala.

Uvidím, ako zvládnem dnešný posledný deň v práci...

V noci som chodila po dome ako duch, o pol jednej jeden čaj, o pol druhej káva, o pol tretej ďalší čaj... Chcela som, že poupratujem a niečo dám ešte oprať. Len tak v noci. Ale neviem, jednoducho som len sedela a pozerala do prázdna. Prázdne myšlienky mi chodili po hlave. Zbadala som sa až tesne pred odchodom, tak som aspoň rýchlo umyla riady a mašírovala do práce.

V práci som veľmi rýchlo obanovala, že som vôbec dostala taký „múdry“ nápad a išla ešte do práce dokončiť si začaté veci a rozrobené veci delegovať na novú kolegyňu. Dokončili sme so šéfkou začaté veci a rozrobené veci som posunula kolegyni. Doobeda mi bolo dosť zle, bolelo ma to čo ma bolí už od kyretáže /podbruško, kríže/, musela som zvážiť, či pôjdem domov, lekárovi alebo či úplne vypnem a už len tíško vyčkám na posledný odchod z práce. To posledné je správne. Vďaka tomu som sa perfektne porozprávala s novou kolegyňou. Aj som samozrejme vypla – lebo sme sa bavili o deťoch, rodine, o práci, chlapoch, a na to čo ma čaká som vôbec nepomyslela. Dávali sme si rady ohľadne puberty u detí – nasmiali sme sa až až. Rozlúčila som sa so všetkými, čo boli v práci /keďže je piatok, bolo nás tam len pár/ a išla som domov. Pred prácou som sa otočila, a smutne sa pozrela na to moje okno pracovné, uvidím ho až možno za 2 mesiace. Sakra. Nie že by mi bolo ľúto za tou robotou, ale predsa... Jaaaaj... Neblbni... Inokedy som mala nervy, ešte som len budovu zbadala, keď som prichádzala do práce a teraz mi to bude ľúto? No no no.

V autobuse po ceste domov sa trochu prespím a hneď je ten svet krajší. Prichádzam domov, zhltnem trochu polievky a ponáhľam sa kaderníčke. Prečo?

Čítaj celý článok

itmama15

5. apr 2019 • Čítané 1140x

Deň č. 70-71 Bilancovanie

Dnes ma moja raketa dva roky. Presne pred dvomi rokmi som si odfúkla po porode s myšlienkou “už nikdy nemusím rodiť”. Nemecká klasika: mama+tato+syn+dcéra splnená - check, ide sa ďalej. Síce ešte ma párkrát napadla myšlienka na tretie dieťa, ale vďaka rakete mám teraz na istý čas túto tému uzavretú. Včera som sa dokonca strhla zo sna s plačom, že som zase tehotná, takže nie už asi fakt nechcem teraz dieťa🙂 Myslela som, že to “najhoršie” už mám za sebou. Že už to bude len a len easy, že všetko bude už len svet gombička. Áno, všade som čítala stačí “vydržat” dva roky potom ocením menší vekový rozdiel. Ach jo, aká som bola naivná. Ani som len netušila, čo si to na mňa ten Pán Božko pripravil a ako ma bude eštelen skúšať. Najmä moju trpezlivosť, časový zmysel pre poriadok a moju hnusnú pedantnosť.

S moju malú raketu som začala cielene pracovať 22.11.2018. Bola to naša prvá návšteva u špeciálnej pedagogičky a ja som vtedy pochopila, že moja skúška "ohňa" sa práve začala. Je tomu cca 4,5 mesiaca, čo s ňou pracujem a keďže má dnes moja mala bambula dva roky, chcem ju tu pochváliť, čo za tento čas dokázala.

1. Z tichého sveta sme sa presunuli do sveta blabotu.

Objavujú sa prvé citoslovcia, ktoré používa cielene na zvieratká, ktoré vidí alebo počuje a dokonca sa začal vyskytovať aj náznak opakujúceho džavotu: ma-ma, ba-ba (väčšinou na vyžiadanie). Pre mňa obrovský posun, lebo z nemého dieťaťa je zrazu polobrbliace a svitá nádej, že raz bude hovoriť.

2. Nastúpilo ukazovanie a neverbálna komunikácia

Dovtedy divné dieťa, čo nič nevedelo ukázať, teraz vie ukázať, čo chce, vie poprosiť o pomoc, pýta si pomenovanie obrázkov v knižke, prstom ťuká na obrázok svojho obľúbeného yogurtu, vie pokrútiť hlavou na otázku nie... Pre mňa tiež veľký posun, najmä to ukazovanie prstom v knižke, lebo vďaka tomu, sa to na ňu nabaluje zo všetkých strán a vidím, že pasívnu slovnú zásobu má už celkom bohatú.