Pamätáte si tu časť Priateľov, kedy ide Rachel k frajerovi Džošuovi domov a oblečie si negližé, ale prídu domov jeho rodičia a ona to uhrá na to, že iba skúša novinku z Európy a poznačí si do notesa: "New York, not ready!" Tak niečo podobné sa dnes stalo aj mne.

Respektíve niečo úúplne iné, s podobným koncom: "Táňa, not ready." A aby som vás nenapínala ako gumu v mojich gaťkách, ktoré sa museli prispôsobiť novým hmotnostným pomerom, toto sa udialo.

Vzala som dnes deti na ihrisko. Obidve. V mojich predstavách to malo vyzerať tak, že jedno dieťa sa bude hojdať na hojdačke pre väčšie deti a druhé pohojdám na hojdačke pre menšie deti. To mladšie sa tam unaví, zaspí svojím poobedným spánkom, presuniem ho do kočíka, a staršie sa bude pekne hrať (hahaha, ja viem, ale občas sa stane aj taká vec) a ja konečne objednám piknikovú deku, bazénik a druhé sandále. Ale žargónom istej vekovej kategórie 90. rokov by som situáciu zhrnula nasledovne: "Hovno, hovno zlatá rybka, akvárko nebude." Karol sa ako naschvál dnes hojdať nechcel, respektíve chcel, ale tam, kde sa hojdala Táňa. Tá sa hojdať chcela, ale rozhodne už nie spať. Miesto toho radšej skúmala (najskôr teoreticky, potom prakticky), akoby najlepšie vypadla z hojdačky. Nuž, keď som ju v poslednej chvíli zachytila (ďakujem za materstvom nadobudnuté rýchle reflexy, na niečo tá strata šedej kôry predsa len bola), vravím si, šmyknem ju na šmýkaľke. A to bola chyba!

Desaťmesačné dieta síce ešte nedisponuje žiadnym pudom sebazáchovy ani mu nič nehovoria dobre mienené rady rodiča, zato však má skvele vyvinutý zmysel pre expedíciu a potrebu dostať sa kamkoľvek aj "cez mŕtvoly". S oškretými kolenami som ju konečne zvesila z preliezky a usúdila, že zjedený piesok bude v tomto prípade ono menšie zlo. Takže kým ja som zjedla akože tri pieskové zmrzliny a vypila dva zmrznuté džúsiky s paličkovou slamkou, dcéra degustovala naozaj. Jedna (kari)matka by neverila, ako rýchlo vie jedno dieťa presunúť ruku s pieskom z povrchu zemského do úst. Takzvane: hop-šup.

A na toto všetko som si vybrala ten najteplejší a najlepkavejši deň v roku. Preto piesok, ktorý Táňa nezjedla a Karol neodniesol v topánkach (lebo on nemôže byť v piesku bosý- nová doba!), som z ihriska preniesla do nášho bytu ja na nohách, rukách, v podpazuší a niečo málo som pošetrila aj v podprsenke. Jáj, a spomenutý tovar som objednala, keď obe decká išli spať a ja som trúsila zo seba piesok na naše povysávané parkety (lebo sprcha je niekedy ďalej ako bližšie!).

Ešte koľko leta nám zostava? 🤔

Už som viackrát pisala, ze jediná nasa funkčná hra su “knihy”... Aj ked sa zrovna tomuto “nemame”venovat, ja ich jednoducho milujem a som velmi rada, ze aj moja raketa.  V súčasnosti skor citam, aby som “vedela” nie, aby som si oddýchla, ale aj tak dobre hlavne, ze je kniha🤷‍♀️. Cez knihy som sa mohla dostat k svojej rakete, ktorá si ich vzdy iba rada solitarne prezerala a odmietala niekoho prítomnosti pritom.  Spolocne čítanie sa chvalabozku stalo nasim hobby a vzdy pred spanim fici nejaká stara dobra známa knizka. Tieto patria v súčastnosti k nasim naj: 

Najskor som začínala s knižkami, pri ktorých som mechanicky menovala predmety: auto, jahoda, balón.... nic viac, žiadny príbeh, žiadny opis. Kedže bola doslova aj ona v mechanickom móde, vsetko vtedy nasavala do seba ako počítač, ked ho plníte dátami... Tiezo knizky vyssie uz su “vyššia” trieda.... napr. Daj si pozor, drobček je kniha na 100 spôsobov, a mozem v nej opísať co chcem a vzdy nejaky detail zase pridat... prasiatko telefonuje, líška place a pod. Perfektne su tam zobrazene zvieratka, ktoré robia nejaku činnosť... Pri tychto knižkách uz s raketou nevediem jednostranný dialóg, ale “pytam” si od nej interakciu... aky je sporák: “pa”, co spravilo auto lopte “puf”... v rámci svojich giest a citosloviec mi niekedy odpovedá, sice naučené odpovede, ale funkcne🤷‍♀️ 

Posledné dni však fici kniha o skolke, ktorá uz je sice v salátovom vydaní, ale prave na nej raketa velmi  intenzívne napodobňuje napr. Ako dievcatko placi, umývanie rúk, ked akoze hresim dievcatko, ze sa váľa pozemi, tak raketa uz ma tiez zdvihnutý prst... tento cas pri čítaní mi velmi pripomína cas čítania so synom. Vzdy pred spanim uz sme si recitovali spolocne básnicky a pesničky, niekdy sme uz ani knihu nemuseli otvorit a uz sme “sypali”... Ak by moja raketa nemala regres ci stagnáciu ci kery ďas to bol pred rokom, asi by bola aj ona natom podobne....

Posledne dni sa mi totiž zda, ako keby niekto vymazal u mojej rakety “polrok” a zrazu znovu zapol “on” a pokračujeme.... Pokračujeme tam, kde sme prestali: v detskom blabote, aktivitách, spravani, reci a v hrách úroveň cca 12–18 m. Nemozem si pomoct, ale mne moja raketám nepride ako viac ako dvojročná, ale naozaj nieco medzi 12-18 m. Teraz pomaly nabieha to, co je typické pre jednoročné deti... 

V sprostistiach to je však úroveň 4 a viac🙈Od nej sa aj syn ma, čo to naucit... dnes si nasadila mužov klobúk na hlavu tak, aby nic nevidela a chodila a vrazala do stoličiek a stien cela nadsena🤷‍♀️ Obmedzovať ani nahodou, ☝️ takze dve hrče na cele a mozme fičať ďalej , ale  uz radsej len pri knihách...🤦‍♀️

Jedného pekného rána nás potešil kuriér balíčkom od spoločnosti Spofaplast, ktorý obsahoval tattoo náplaste pre deti, vodoodolné náplaste, náplaste na otlaky, 10 ks lepidiel a blok lepiacich lístočkov.

Súčasťou testovacieho balíčka boli aj lepidlá a lepky, ktoré sme museli odskúšať ako prvé. U Veroniky mali a majú úspech doteraz, lepíme každý deň. :D

Potom sme sa už pustili do testovania náplastí, musím povedať, že u nás boli plne využívané, keďže úrazy sú u nás na dennom poriadku. (Je to taký malý "chlapčisko") Tattoo náplaste Spofaplast sú nielen pútavé pre deti, ale sú naozaj kvalitné, dobre držia a keď sme ich odliepali, tak ani neplakala. 

A hlavne sú vodoodolné, čo sme aj patrične odskúšali. 🙂

Jediná nevýhoda je len to, že sú tak pekné, že ich chceli všetky deti z ulice, bratranci, sesternice, a tak sa rýchlo minuli. :D Potom sme už lepili aj tie "obyčajné", ktoré síce nie sú tak pekné, ale nie sú o nič horišie, držia tak isto dobre, a taktiež sú vodoodolné.

Nakoniec nám už zostali len náplaste na otlaky. Sú takmer neviditeľné a ani neviete, že ich máte na nohe. 

Deti v nemocnici ma poznajú podľa červeného nosa. Keď ho uvidia, je im jasné, že táto návšteva bude celkom iná. Bude sa pri nej usmievať, smiať, občas aj rehotať. Teší ma, volám sa primárka De Mencia.

Je skoro päť hodín popoludní, keď sa s mojím klaunským kolegom doktorom Koalom vyplazím na tretie poschodie nemocnice, kde ležia malé deti. Otvoríme dvere do chodby, kde už stoja mamičky a preberajú si večeru. Niektoré sú samy, iné sú ovešané ratolesťami.

Skôr ako sa stihneme vôbec spýtať, kde všade môžeme ísť, začujeme obrovský rev z vyšetrovne. Všetky mamičky jemne cúvnu o krok dozadu, no De Mencia a doktor Koala sú školení na boj zblízka, preto sa vrhajú do prvej línie a opatrne otvoria dvere. A tam? Mamička s pani sestričkou sa snažia udržať inhalátor na tvári asi štvorročného chlapca, ktorý sa stále myká a chce si zložiť to, čo bežní ľudia poznajú len z televízie. Plastový náhubok s hadičkou, cez ktorý prúdi liečivý plyn. Ako sa chlapec krúti, para mu lieta okolo hlavy. Nervozita prítomných je očividná, preto sa s doktorom Koalom rozhodneme odlákať pozornosť chlapca a poskytnúť tak mamine a zdravotnej sestre trochu času.

„Dráááák, drááák!“ vykríknem ako zmyslov zbavená.

„A plahajú mu z huby šľahene,“ dodávam a ani si neuvedomím, že som to povedala opačne. To sa už ale smejú všetky mamičky postávajúce okolo nás s taniermi v ruke. Malý drak spozornie a prestáva sa metať. Sestrička si vyčerpane napraví ofinu a drží inhalačnú masku pevne na nose malého pacienta.

„Rýchlo, vyskočte na koňa pán princ a bojujte s ním.“