Ako hovorí klasik – rodina sa buduje za spoločným stolom. Preto už od malička vediem obe deti k tomu, že aj stravovanie má určité pravidlá – nejde iba o to, naplniť si žalúdok, ale záleží aj na tom, kde a ako jeme. 

Spoločné stolovanie bolo u nás v rodine alfou a omegou. Z neúčasti na nedeľnom obede nás mohla ospravedlniť len choroba alebo celodenná neprítomnosť. Mamina si vždy dala záležať, aby bolo „nedeľné menu“ a na stole muselo byť slávnostne prestreté. Samozrejme, cez týždeň nebolo spoločné stravovanie vždy možné, hlavne keď sme už boli starší a každý mal svoj program. Ale cez víkend sme jedli spolu. Raňajky, obedy, večere už podľa programu. Počas víkendov na záhrade sa nás o 12:30 za stolom zišlo v najlepších časoch aj 15. Ale to sa už obed stal spoločenskou udalosťou, ktorá trvala vyše hodiny. 🙂

Chcem tým povedať, že „kultúra stolovania“ a isté zásady sa mi už od malička vryli pod kožu, a tak je len prirodzené, že k nim vediem aj moje deti. Ako však zvládnuť obed s malými deťmi bez toho, aby všetci účastníci nezošediveli? Podelím sa o pár zásad, ktoré praktizujeme. Výsledkom je, že vďaka takémuto „domácemu tréningu“ sa dokážeme od toho roka – roka a pol najesť pomerne komfortne všetci štyria súčasne. A to považujem za úspech 🙂 .

1. Jeme 5x do dňa v ustálených časoch

Za základ považujem, aby dieťa v čase „jedla“ bolo hladné. Svoju porciu potom zje relatívne bez vymýšľania. Preto deti raňajkujú, desiatujú, obedujú, olovrantujú a večerajú. A to je všetko. Pomedzi to si dáme maximálne trochu ovocia, ale väčšinou vôbec nič. Iba pijeme vodu. Rôzne keksíky, piškóty a pod. používam ako núdzové riešenie len vo výnimočných prípadoch.

Výsledkom je, že deti majú jednak pravidelný rytmus – ich telo je nastavené a vie, kedy má aké jedlo očakávať. Zároveň medzi jednotlivými dávkami drobci dostatočne vyhladnú na to, aby potom ochotne zjedli svoju porciu.

Ahoj synček môj milovaný, 

aaach prešlo už toľko času ak by si tu s nami bol už by si mal 11 mesiacov, to by si už bol riadny veľkáč, hádam by si už robil aj svoje prvé nemotorné krôčky a tak krásne by si sa smial.....stále tomu len ťažko verím, že prešlo už 11 dlhých mesiacov od toho krásneho dňa keď som sa ťa prvýkrát pobozkala a keď som ani len netušila, že tých ďalších bozkov už bude tak málo. 

Len ťažko sama verím tomu, že sa to všetko vlastne naozaj stalo, že som to vôbec prežila, že som sa vôbec dokázala postaviť z postele na nohy a že som začala normálne fungovať a našla si prácu. 

Už sa mi dýcha o niečo ťažšie aj keď bolesť stále nezmizla a ani nikdy neodíde a ak áno tak len na chvíľu a potom sa naplno vráti. Neprejde deň kedy by som na teba nemyslela stačí jeden pohľad na tvoju fotku, jedna spomienka a moje oči sa naplnia slzami a srdce zase krváca. Zabolí to keď sa niekto opýta na to obdobie a najmä keď sa tvoj 5-ročný  bratranec spýta, že kedy príde už to bábätko čo som mala v brušku. Veď sme mu to predsa stále hovorili, ako spolu budete hrať futbal a naháňať sa po záhrade. Stále tak ako ja tomu nerozumie a nevie pochopiť, že si bol choručký tak sa stal anjelikom a veľmi ma presviedča o tom, že keď tam v nebíčku vyrastie tak potom príde. Vtedy už nie som schopná nič povedať len si tak veľmi želám aby mal pravdu, aby to všetko bol len sen a ty si sa k nám vrátil.

Už si neviem spomenúť na tvoju vôňu, nepamätám sa už aké to bolo držať v náruči tvoje drobné telíčko, necítim tu neskutočnú lásku, ktorá ma napĺňala pri každom pohľade na teba. 

Verím však, že napriek všetkému zlému ešte budem schopná tak ľúbiť ako ľúbim teba. V brušku mi totiž opäť rastie ten najväčší dar, ktorý sme si mohli priať. Viem, že je to aj tvoja zaslúha, že pánbožko vypočul naše prosby, veď si mi to raz povedal v tom krásnom sne, že ešte budem mať zdravé detičky.