Milujem Vianoce. Úplne najviac zo všetkých sviatkov. Sú to dni, kedy sa konečne zase môžem vrátiť do svojich detských čias, vychutnať si chvíle v kruhu rodiny, a samozrejme ničnerobenia. Teraz, keď mám dievčatá, môžem sa vyhovoriť na ne, že to robím kvôli nim. Ale robím to hlavne kvôli sebe. Aby som mohla zabaliť všetky tie darčeky, ktoré som im počas posledných mesiacov starostlivo vyberala. Dooooobre, niektoré som kúpila aj skôr. V lete napríklad. Na svojom poslednom výlete v Ríme, kam som sa vybrala konečne bez nich. Nieeee sama, čo ste?! Babská jazda to bola. Bolo tak dobre, že sme sa dohodli, že z toho urobíme tradíciu - manželíkov a detičky necháme doma a tých niekoľko dní si budeme užívať bez nich. Už teraz sa teším na posledný augustový týždeň, keď si to zopakujeme. Nevadí, že budem musieť čakať skoro 8 mesiacov. Už som čakala aj dlhšie. Napríklad, keď sme čakali dievčatá. Najskôr jedno a potom aj toto druhé. Pri prvej som bola aspoň presvedčená, že to čakanie sa oplatilo. Pri drobcovi už zase uvažujem, že som mohla mať radšej toho psa, o ktorom som stále rozprávala. Myslela som si, že som si to myslela iba pre seba. Teraz mi to postupne pripomínajú všetky moje kamarátky, ktorým som to zrejme pri nejakej príležitosti povedala. Asi keď sa mi sťažovali na svoje deti. Nemohla som rozdávať rady ako by som to urobila ja, pretože som v tom čase žiadne deti nemala a teraz keď by sa rady zišli mne, tak mi to vracajú s touto akože vtipnou poznámkou, že si o mne stále mysleli, že budem mať iba toho psa, keďže som to komentovala práve takto. No tak mi asi treba. Ešte šťastie, že som sa na toho psa nenechala ukecať a máme iba Grétku. Tá má niekedy aj dobré dni, neposlúcha úplne stále. So psom by som musela chodiť stále. Každý deň. V každom počasí. Aj v daždi. A rovno niekoľkokrát, aby som si ušetrila upratovanie mláčok a ktoviečohoešte v celom byte, ktoré by mi tam od samej lásky nechával. Takto od samej lásky dostávam iba pusinky (to náhodou, keď má drobec svoj deň a má potrebu ukázať svoju lásku aj iným spôsobom ako neposlúchaním). No a okrem toho, že nemusím chodiť na prechádzky niekoľkokrát denne (aj keď by sa mi vôbec ale vôbec nechcelo), nemusím ani upratovať psie chlpy. úplne mi stačia tie po manželovi. A jeho vlasy. Ešte šťastie, že Grétka je na vlasy dosť vysadená. Asi nič neznášam viac ako vlasy, ktoré sú všade. Toto má teda po maminke. Aj ona neznáša vlasy, takže ich väčšinou stihne upratať ešte predtým, než ich nájdem ja. Každý jeden vlas väčšinou odnesie do smetí. Alebo aspoň tatovi do postele, keďže tam ich býva najviac. Zlatíčko to je. Aspoň čo sa zbierania vlasov týka. 

Nerozumiem tomu, ak niekto povie, že nemá rád Vianoce. Asi je to obdobie, z ktorého sa vyrastie. Tak ako obdobie detského vzdoru. Hovoria si to všetci rodičia detí, ktoré sa nesprávajú podľa predstáv svojich rodičov. Asi sa tým chcú utešiť alebo hľadajú ospravedlnenie za nevhodné správanie svojho potomka? Neviem. V niektorých prípadoch možno. Vidieť ako sa dieťa hádže o zem a nemôcť s tým nič urobiť musí byť hrozný pocit. Ja som tento pocit našťastie nezažila. S vlastným dieťaťom myslím. Ani jedno z mojich detí takú potrebu nemalo. Hádzať sa o zem. Našťastie. Sash to raz skúsila, ale to som ju iba prekročila a šla som ďalej. Tak keď videla, že to na mňa nemá taký efekt ako očakávala, pozbierala sa zo zeme a pricupitala ku mne akoby sa nič nebolo stalo. Nikdy viac to neurobila. Grétku to vďakabohu nenapadlo. Zostáva mi iba dúfať, že to tak zostane aj naďalej a nebudem to musieť riešiť.Poznám však niekoľko detí, ktoré to svojim rodičom robia. Napríklad taký Matúško zo škôlky. Videla som to aj naživo, našťastie to bolo cestou do škôlky po drobca, takže som v tej chvíli nebola s ňou. To by som sa trochu bála ako by reagovala a či by nemala potrebu to zopakovať. Ona je totiž taká zážitková. Ja nemusím mať zase úplne všetko a niektorým situáciám sa radšej vyhýbam. A aj ľuďom popravde. Nie je nič horšie ako zrážka s blbcom...Takže hádzanie sa o zem mi našťastie zo škôlky nepriniesla. Priniesla si nejaké divné móresy, ktoré sme dovtedy nepoznali - napríklad vetu v znení: "ty nie si moja kamarátka", ale to nebolo to najhoršie. Od Grétky sa deti v škôlke naučili zase slovné spojenie "do pipiny" a potom aj slušnejšiu verziu "do kelu" a "do kapusty". Našťastie som ešte nebola na koberčeku u učiteľky ani u riaditeľky za oveľa šťavnatejšie slovné spojenia, ktoré mi pri vybraných aktivitách niektorého zo svojich detí prípadne manželíka vypadli z úst. Tak len dúfam, že moje vysvetľovanie, že také škaredé slová môžu používať iba dospeláci a fakt iba v situáciách, keď sú veľmi ale fakt veľmi nahnevaní, si môj drobec zobral k srdcu. A ešte aspoň chvíľu ich nebude používať. Alebo aspoň nie v škôlke.Nechajte ma žiť v tejto sladkej nevedomosti...

Alebo recepty na bábovku s EARL GREY čajom a "škaredé" jablkové koláče. 

Bol posledný vianočný sviatok Troch kráľov, keď som uspala mladšieho, tata už v práci, starší na prázdninách u babinky, pustila si koledy, urobila Cappucino a dala sa na rozoberanie stromčeka, ktorý to víťazne dotiahol až do konca Vianoc, aj keď som tomu, ešte pred sviatkami, veľké šance nedávala. Keďže som si splnila sen a dala konečne živý stromček, len problém bol v tom, že mne, aj deťom /dobre, hlavne mne/ chýba jedna dôležitá vlastnosť a to TRPEZLIVOSŤ, mali sme ho ozdobený už 11.decembra. 

Pomedzi rozoberanie a popíjanie kávy občas mrknem net, či nie je niečo nové, čo by zamestnalo moju kreatívnu myseľ. Keďže som lenivý, ale zároveň akčný typ /áno, aj toto spojenie je možné/, potrebujem stále niečo nové, čo by mňa, aj deti zabavilo. A v tom mi prišla jedna nesmelá interná správa od novej ambasádorky Korunného cukru a jej návrh na spoluprácu. Nápad sa mi veľmi páčil, aj keď v praxi som si to nevedela moc predstaviť. Prešlo len pár dní, raňajkujeme a zvoní  zvonček. 

To už? Prišiel na mňa divný pocit... Nikdy sme sa my, ani naše deti nevideli, budeme si vôbec rozumieť ? Budeme schopné popri troch akčných deťoch niečo ,,hodnotné" aj  vytvoriť ? Ale v tom sme otvorili dvere a všeeetky obavy sa zrazu rozplynuli... Bolo to všetko tak spontánne, že som si pripadala, akoby sme sa poznali už 100 rokov. Celý deň úplna pohoda, smiech a radosť z toho, čo vzniká. Pozývame vás, prežiť ho spolu s nami. 

Ak ste na tom tak, ako my, káva, čaj a koláčiky pre vás predstavujú neodolateľnú kombináciu. Skrátka jeden bez druhého sú skvelé, ale keď sa spoja, zrazu je to iná liga. A tak v jeden zimný zasnežený deň prišiel nápad, spojiť svoje sily, poodhaliť niečo zo svojho súkromia a vtiahnuť vás prostredníctom fotiek do nášho sveta.

Deň začal popradským a končil korunným. A medzitým bolo mnoho čarovných chvíľ. Tieto zábery nie sú hodiny stajlované, nie sú dokonalé, ale hlavne, nie sú umelé. Sú na ňom deti spokojné ,aj nespokojné. Šťastné a usmiate, ale aj unavené a urazené. Ženy bez skvelej vizáže, ale s vášňou pre to, čo robia. Sú tam rozsypané suroviny, deti bijúce sa o hračku, zapnutá telka, aby sme mali chvíľku čas a nosič, ktorý vôbec s ničím neladí, ale dieťatko je v ňom spokojné. Skrátka a jasne, sú odrazom bežných dní, presne takých, aké milujeme.

Koncepcia a princíp extatického zážitku z pôrodu je pre veľa žien cudzí a nepochopiteľný.

Ich prvou reakciou je smiech či prevracanie očami. S takýmto prístupom sa vôbec nestotožnia, keďže kategoricky vylúčia už jeho prvotnú myšlienku.

Môže byť pôrod vôbec potešujúci? Realita vyzerá tak, že skoro všetci túto udalosť označujú za jednu z najbolestivejších skúseností v živote ženy. Alebo sa mýlim?

Toto je jedna z vecí, ktorá nám bola vštepovaná už od detstva a v ktorej sme boli vychovaní – fakt, že pôrod je bolestivý a treba ho len pretrpieť s nohami hore. Nieje tomu až tak dávno, čo som si ovplyvnená touto strašidelnou predstavou sama chcela zvoliť radšej pôrod sekciou, mysliac si, že je to omnoho elegantnejší spôsob.

Bežná prax je zväčša taká, že ženy, ktoré si pôrody užili, mali krásny, extatický zážitok a pri pôrode svojich detí zažili mnoho krát orgazmy, boli ticho. Hovoriť o takýchto veciach sa všeobecne považuje za zahanbujúce, či dokonca obscénne. Čo myslíte?

Prvým krokom ako zažiť extatický pôrod je Vaše vedomie.