„Je mi to ľúto, liečba Vám nezabrala, je to beznádejné.“ Ešte dodnes mi znejú tieto slová v pamäti. Bolo to už dávno, tesne pred Vianocami. Ako medička na vysokej škole som po prvý krát v živote počula vysloviť slovo beznádej pred človekom, ktorý bojoval o život. Pán na nemocničnej posteli ticho počúval a zdalo sa mi, že sa po chvíli ponoril do smútku a samoty. Bolo mi ťažko. Na zvyšok predvianočnej nemocničnej vizity si už nepamätám. V ten istý deň v televízii spievali koledy a hovorili o nádeji Vianoc. Mala som pocit, že ničomu nerozumiem. Čo je to vlastne nádej v živote? Čo robiť, aby sme ju nestratili? Chýbala viac lekárovi alebo pánovi na nemocničnej posteli? Môžem niekomu pomôcť znova nádej získať či objaviť? Ako to urobiť? Pár dní mi tieto otázky vŕtali hlavou a potom som ich dlho nechala tak. Pripadali mi príliš zložité.

Až časom som pochopila, že nádej je hybnou silou života. Súvisí s chuťou žiť a s vierou, že mi môže byť lepšie. Aspoň na chvíľu, mne alebo mojim blízkym. Súvisí s pocitom, že niekto o nás stojí, stará sa o nás, pomáha nám. Súvisí s ľuďmi a Životom, resp. s tým, ako ľudí a Život vnímame. Súvisí aj s tým, ako vnímame smrť a Silu, ktorá nás presahuje. A aj o tom sú Vianoce.

Ako vnímal pán na nemocničnej posteli lekárove slová a čo vo vnútri prežíval? Nepýtali sme sa ho. Zdalo sa mi, že chcel žiť a bol sám medzi nami. Nevyliečiteľná choroba predsa nemusí znamenať stratu chuti k životu a osamotení môžeme byť aj uprostred davu. V tomto dave som mlčky stála aj ja a nevedela som, čo mám povedať. Cítila som, že slovo beznádej mu berie chuť k životu a rozhodla som sa, že ho ako lekár nebudem používať. Nepomáhalo mu a vzďaľovalo nás.

Po 20 rokoch praxe s nevyliečiteľne chorými deťmi a ich rodinami mi Život ponúkol odpovede. Dnes by som ho uistila, že stojím pri ňom a ako lekár resp. človek mu pomôžem, ak pomoc bude chcieť a potrebovať. Dnes by som ho uistila, že aj jeho blízki sa na mňa môžu obrátiť. Dnes by som ho uistila, že môžeme spolu hľadať to, čo mu prinesie zmysel, iskru radosti a naplnenia. Skúsila by som mu ponúknuť komentár či otázku z inej perspektívy. A možno by sme sa rozprávali o Vianociach a počúvali koledy.

Nie slová, ale to, koľko skutočného Života v sebe nosíme a v kontakte ľuďom ponúkame, dodáva nádej. Aj zdieľanie otázok a odpovedí z vyššej perspektívy môže vzbudiť nádej. A možno je to ešte o trochu zložitejšie. Pohár nádeje či pohár chuti k životu nie je nevyčerpateľný.  Na konci nevyliečiteľnej choroby býva zvyčajne prázdny. Ak nenútime našich blízkych, aby v tejto fáze bojovali, ponúkame im nádej a dodávame silu vykročiť k novému Životu.

Vianoce ponúkajú obe roviny nádeje. Ponúkajú vzťah, blízkosť, pomoc aj uistenie, že nie sme sami. Ponúkajú aj perspektívu nového Života. Nielen pre nás, ale aj pre všetkých našich blízkych.

Zjedla som už balík čipsov, asi 3 mandarínky, pol balíčka sušených fíg, vypila dva poháre sladeného nápoja a... nič. Nepomohlo. Myslela som, že mi to obalí nervy. Zatiaľ sa ale zdá, že mi to obalilo skôr môj, už aj tak málo viditeľný pás. Samozrejme, že zajtra si za to budem nadávať, ale dnes som to pokladala za jediné 

riešenie (tanierov mi bolo ľúto). Ešte sa teda pokúsim z toho "vypísať" (aj keď riskujem, že hrabnem do osieho hniezda). Určite sa pýtate, čo ma tak vytočilo. V podstate blbosť. 

Teda možno zajtra si to budem myslieť, ale dnes to bola pre mňa vec, ktorá sa ma 

neskutočne dotkla.

V priebehu jedného dnešného stretnutia sme sa dostali k témam deti a škola. Počas debaty, keď sa kamarátka chválila svojími ratolesťami som si dovolila povedať niečo v zmysle, že moja dcéra (tretiačka) tiež nemá problém s učením, že jej to ide v podstate samo. A vtom prišla studená, vlastne ľadová sprcha. Reagovala kamarátka - 

učiteľka. Už si ani nepamätám, čo presne povedala, ale niečo ironické v zmysle, že sa mám "tešiť", keď dcéra prejde do školy v XY, a že na tej našej škole sa všetci učia ľahko a reči podobné.  Pre objasnenie bývame na dedine, kde je škola iba pre prvý stupeň, potom poväčšine idú deti ako piataci do vedľajšej dediny, alebo ich tam rodičia dajú už od prvej triedy.