Si žena. Si matka, si manželka, partnerka. Si pracovníčka, podnikateľka, učiteľka. Si vysoká, nízka. Si. Si bojovníčka, trpiteľka, milovníčka. Si. Si radostná, smutná, nahnevaná, si. Si Žena. Si úžasná.

     Máme iné životy. Ani jedna z nás nemá to isté za sebou, ani to isté pred sebou. Ani jedna z nás nevie, čo prežíva tá druhá. Vieme sa len domnievať, myslieť si, domyslieť si, vymyslieť si. Ale jedno vieme. Sme ženy. Stále také isté, svoje vnútro neskryjeme. Sme vyrobené pre lásku, pre život, pre šťastie. Sme zrodené na to, aby sme milovali, aby sme boli milované, aby sme boli šťastné. Navždy.

       Táto doba nás priviedla do stavu, kedy zabúdame na to, že sme my to nežné pohlavie, ktoré má byť obletované a milované. Zo žien sa stávajú muži v sukniach, ktoré zvládajú všetko naraz. Aj byť v práci, aj byť s dieťaťom, aj riešiť opravu auta, aj podať daňové. Aj sa smiať, keď treba, aj sa nahnevať, keď to situácia vyžaduje, aj sa vyhádať, keď musíme, aj plakať, ale len keď nás nik nevidí. Sme pripravené čeliť akejkoľvek situácii. Táto doba z nás spravila ženy, ktoré sa neboja ničoho, vedia sa všetkému postaviť čelom, a zvládnu to ľavou zadnou. Vďaka ti doba, že nás nútiš byť Xenami, ktoré veľakrát nedobrovoľne robia to, čo by sa v minulosti stať veru nemohlo.

        Doba nepraje ani vzťahom, za každým rohom číha niekto tretí, kto si nie je schopný nájsť sám sebe niekoho, ale musí striehnuť práve na našu polovičku, a slabší článok jednoducho podľahne. Je to tak, čo si budeme zbytočne klamať, hovoriť, že nie, nebodaj obraňovať. Nie. Z plných pľúc kričím áno, bijem sa do pŕs za to, že je to pravda. Potom sa stane to, čo sa píše vyššie. Zakuklím sa, obrním sa, zmením sa na pomaly sa plaziacu korytnačku, ktorá zbiera všetky zvyšky seba, svojho sebavedomia, úcty k sebe samej a ďalej pláva životom. No s veľmi veľkou zmenou.

       Táto zmena je viditeľná, a hlavne citeľná. Žena zabudne na to, že je vlastne ružou v kope tŕňov, zabudne na to, že je len slabá stvora, ktorá potrebuje objatie, súcit, lásku, maznanie, mojkanie.... Zabudne na to, že je stvorená, aby bola obletovaná, aby nezháňala, aby sa nenaháňala, aby neprosila. Žena zabudne. Rýchlo. Stane sa matkou, otcom, stane sa dirigentom, riešiteľom, vodcom, rozhodcom. Stane sa niekým, kto zbabelo ušiel hen vraj za lepším. Zistí neskôr. Žena sa rýchlo prispôsobí tejto situácii, rýchlo prepne gombík, a ide ako stroj. Šliape ako hodinky, aby bola 100% vo všetkom, čo robí. Aj v práci, aj doma, aj v hre s deťmi, aj v pečení bábovky, aj pri písaní úloh, aj pri rozhodovaní pri hádke. Žena nezabúda. Žena v noci padne ustatá do postele, no ráno vstáva a ide ďalej. Znova hodiny, znova ten istý kolobeh, je to žena. Bojovníčka, matka, trpiteľka, milovníčka.

         Čo keď ale po všetkých strastiach znova nájde spriaznenú dušu? Čo keď stretne niekoho, pre koho sa opäť oplatí byť tou nežnou, malou, milou, krehkou bytosťou? Čo keď je to práve on, ktorý splní všetko, čo jej na očiach vidí? Čo keď? Vtedy je to ešte zložitejšie. Nevie, či robí dobre, či vlastne môže byť znova šťastná, či si vôbec zaslúži toľkej pozornosti, lásky, vďaky, toľkého milovania. Sama seba haní, sama si odtŕha všetky slasti len preto, lebo sa popálila, lebo zažila tú bolesť, lebo teraz už musí. Aspoň si to myslí. Žije s pocitom, že teraz už nemôže byť šťastná, teraz už musí len fungovať na určitý pohon, všetko vybaviť, všetko spraviť, urobiť, ale zabúda na svoje vlastné šťastie, na svoje vlastné pocity, na svoju hrdosť, a krásu. Všetko zahodila s jeho kuframi. Poníženie, smútok, bolesť, výčitky, toto nesie celý čas v sebe. Zakázala si byť opäť šťastnou, žiadúcou.

Chces len dieta plienky zbavit.

Boze, kolka veda!

Prvy den - mas chut sa zabit.

Toto len tak nedas.

Nocnik v ruke, nervy v kybli,

Vsetky gatky v pracke zmizli.