Pred pár rokmi sme v tombole na plese vyhrali druhé miesto – pobyt s penziou v Čiernej Hore. Keďže vždy chodíme na rovnaký ples, kde je večne tá istá malá skupina ľudí, už po ceste pre výhru sme začuli nespokojné šomranie: „No akurát im treba pobyt pri mori...“ 😀

Pán nám slávnostne podal poukážku a s pátosom prehlásil, že dostaneme apartmánik, v ktorom svojho času pobývala Jovanka Broz (Titova tretia, ale medzi ľudom najoblubenjšia, žena a prvá dáma Juhoslavie). Fíha, tak to bude aký luxus... Tešili sme sa na rozľahlú haciendu plnú fajnového nábytku, vitrážového skla atď....Možno tam bude aj vírivka?  Tomi rozhodol, že keď sme ušetrili na ubytku, vyhodíme si z kopýtka inak a navštívime všelijaké atrakcie, múzeá...proste, budeme mať dovolenku snov.

Keď sme dorazili na miesto, prekvapilo ma, že hotel bol celkom ošarpaný, ale poznáte to s tými darovanými koňmi... Recepčná nás tiež zoznámila s príbehom o prvej dáme a dala nám kľúče. Chudák Jovanka, tu niekedy v 60tych-70tych rokoch zrejme ozaj jednu noc prespala a odvtedy, asi z pietnej spomienky na ňu,  v tej izbe nič nemenili. Cítila som sa ako za mladých čias na internáte,  takže paráda, retro...ale v izbe bola len jedna posteľ. Vzhľadom na pidi priestory, druhá by sa tam ani nezmestila. Letím teda na recepciu, že sme dvaja a ani jeden z nás nie je malý, no pani ma odbila, vraj „To nie je posteľ! To je francúzske dvojlôžko. Musíte sa potlačiť...“. Žeby sme to skúsili? Na moje zhrozenie, posteľ..teda pardón francúzske dvojlôžko, nemalo drevené rošty, ale matrac ležal  na železnej vypletanej sieťke a keď si tam môj muž ľahol, skotúľalo ho do stredu a zostal vyvalený ako v koryte 😀 ..a ja som celú noc spala z kopca.

Zmordovaní a dotlčení sme zjedli raňajky štedré ako svokrova rodina a vyrazili na náš prvý výlet. Manžel vybral romanticky znejúci „Kláštor na Ostrove Ruží“. Ľudia nám povedali , že sem chodia bezdetné páry prosiť o bábo a miesto má vraj špeciálnu moc. Dlho sme neváhali.  Ja som vošla ako prvá a Tomi zostal vonku stáť so psom. Jediný obyvateľ a človek naokolo, bol dlhovlasý mních, ktorý stál v strede kaplnky a vkuse sa prežehnával. Začujúc moje kroky, sa zvrtol na päte, vytasil drevený kríž a pichol mi ho asi centimeter pred tvár. Viete, tak ako sa to robí v hororoch, kde vyháňajú zlých duchov. Prekvapene som zažmurkala v snahe zazoomovať , no chlap hromovým hlasom prikázal: Pobozkaj kríž!  Spravila som, ako povedal, s tým, že teraz ma nechá na pokoji sa pomodliť, ale on sa ešte len rozbiehal. Postupne mi ukazoval na všetky obrázky, čo boli v hojne zdobenom priestore a s rovnakým bojovým „Pobozkaj“ , mi podstrčil pod nos Bibliu, obrazy Ježiša, Panny Márie, všetkých svätých..(ty kokos, ale pravoslávni ich majú teda dosť), aj akúsi skrinku. Tajne som dúfala, že tam nie je relikvia, inak povedané zosušený kúsok tela nejakého lokálneho svätca. Vôbec ma nelákala predstava prikladať pery na obchytkané a určite milionkrát vybozkávané sochy, ale pod inkvizítorským pohľadom mnícha som nemala odvahu protestovať. Keď už nebolo v kostole čo pobozkať a týpek vyzeral, že sa chystá dať druhú rundu, vzala som roha 😀  Tomicu som upozornila, že duchovný je tak trochu fanatik, no nedal sa odradiť a že ide tiež. No, nech sa ľúbi.  Po 15tich minútach vyšiel bledý.  Pýtam sa: Pobozkal si kríž?

Vraj: „Keby len kríž...všetkých , aj svätého Sávu..dvakrát“ (Sv. Sáva je patrón Srbska a Chorváti ho milujú asi ako Slováci Veľké Uhorsko).  Tomi rozhodol, že ideme na pohár vodky (aspoň trojdecový) a návštevu ďalších chrámov si odpustíme.  Cestou z baru sme sa chceli zastaviť na pláži, ale pohoršilo nás, že za obyčajné miesto na ležanie pýtajú 5 euro, tak sme to rovno otočili do luxusnej rezidencie Jovanky Broz.

Druhý deň sme si požičali loďku, aby sme si užili jednu z malých pláži na relatívne vzdialených ostrovčekoch.  Idylické kúpanie prerušila približujúca sa šedá trojuholníková plutva, v mojich predstavách minimálne 5 metrový ľudožravý žralok s krvavými zubmi a prešpekulovaným inštinktom zabijaka. Nakoniec sa síce ukázalo, že to bol delfín, s ktorým som si mohla plávať ako v tropickom raji, ale to nič nemenilo na fakte, že ja sedlač ilavská neznalá som len tak-tak nevypustila fyziologické výlučky 😀 Predstava čeľustí ma strašila do konca dňa a kúpať som sa viac nešla.