Moja 21- mesačná dcérka mi pred pár dňami prvýkrát povedala „ľúbim ťa“. Keď som si uvedomila cez nie úplne zreteľné slová, čo mi práve povedala, vyhŕkli mi slzy šťastia.

Hneď som jej opätovala tie isté slová späť a s láskou som si ju privinula k sebe. Keď videla, aká som šťastná, išla hneď ku svojej staršej sestričke a s úsmevom jej povedala „ľúbim ťa“. Potom nadšene utekala za tatom a kričala ľúbim ťa po celom dome. Všetkých nás urobila šťastnými.

Nikdy sme u nás doma slovami lásky nešetrili a pre toto malé stvorenie sa stali úplne prirodzené. Každý deň sa viac a viac rozväzuje jej malý jazýček. Deň čo deň povie niečo nové, niečo, na čom sa všetci smejeme tak, až sa chytáme za bruchá. A každý deň s veľkými gaštanovými očami pozrie na mňa a s najčistejšou úprimnosťou, akej je schopné len dieťa, povie: „Mami, ľúbim ťa!“

Text a foto: Andrea Ággová

Testujeme BIOMILU

Začalo to jedno upršané ráno, keď ma ujo kurier prekvapil veľkým balíkom, ktorý obsahoval toto všetko. Poznáme to všetky niet nad rannú radosť z kuriera, ktorý niečo donesie.

Ako prvé som okoštovala čajík, pršalo tak nebolo o čom.

Čaj s Echinaceou, ktorá je veľmi dobrá na imunitu, čo sa v tomto sychravom období určite zíde. Čajík má mierne kyslastú chuť, ja som si ho troška osladila medom k nemu dala domáce brawnies a raňajky ako lusk na svete. Môjmu manželovi chutí natoľko, že kúpil aj mätový čajík o Biomily, tak si teraz ranné rána užívam so šálkou čajíka. Inak odporúčam moju vychytávku, ja si vždy na jeseň dávam do čaju aj troška škorice, krásne to prevonia celú kuchyňu a ešte je to aj zdravé. Jedinou nevýhodou tohto čaju a čo ja vo všeobecnosti nemám rada je to, že chýba šnúrka nerada to vyťahujem lyžičkou, ale tak to je malý detail. 

Špaldové celozrnné minigirissiny, s ktorými mi ochotne pomohol aj môj trojročný drobček a chutili nám obom. Za mňa pozitívne hodnotím, že sa nedrobia, čiže z nich nie je žiadny neporiadok aj ked sa mu ich podarilo rozsypať po gauči, a ani z nich nebol ulepený, čiže určite odporúčam aj pre menšie detičky do kočíka, dobre sa držia v ručičky a aj kočík bude bez ujmy. Majú peknú zlatistú farbu a sú chrumkavé, čiže určte by boli fajn aj k večernému vínku a k syru. A za mňa veľké plus, lebo nie sú slané, ale majú neutrálnu chuť. 

Ražná celozrnná múka sa u nás dlho neohriala a už sú kúpené ďalšie dve. Ako prvé som ju skúšala na bábovku a poviem Vám bola vborná, mnohokrát sa mi stáva, že keď pečiem a dám požadované množstvo múky aké je uvedené v recepte aj tak ešte musím dosýpať, lebo cesto je riedne a nemá požadovanú konzistenciu. Teraz som dvakrát nemusela dospať a to ani pri bábovke a medovníkoch z čoho mi vyplýva, že múka je kvalitná a má požadovanú hustotu a pritom je jemnučká.

Ďakujem spoločnosti Rajo a Modrému koníkovi, že si nás vybrali otestovať produkty Rajo brejky čokoládový, vanilkový a jahodový.

Keď mi zasvietila správa od užívateľa konik_testuje, veľmi príjemne ma to prekvapilo a potešilo.  S radosťou som to oznámila mojim deťom, že dostaneme mliečka. Moje deti sa tiež tešili nakoľko tie ochutené mliečka veľmi ľúbia.

V piatkový upršaný deň mi volal ujo kuriér, že má pre mňa balík.
Áno bol to ten balík, ktorý som čakala. Adresát bol modrý koník 🙂

Balík som otvárala s mojimi najstaršími pomocníkmi.

Spravili sme si pyramídu z mliečok

Ešte v ten deň sme sa pustili do testovania.

Nie som si istá, či je november ten správny mesiac na prevratné ideály. Hoci tri jednotky v prvom novembrovom dátume sú zaiste sľubným predznamenaním úspechu. Ja to tentokrát nevzdám! Nebudem predsa čakať, kým mi odpadne aj posledný gombík na nohaviciach, kým natlačím do bachora všetky vianočné koláče a vyvalená na gauči budem rozmýšľať nad nekonečným zoznamom novoročných predsavzatí. To už bude múza zaiste za horami za dolami a ja budem s príchodom Nového roka nariekať do vankúša nad nesplnenými ideálmi.

Podobný scenár som tu už raz riešila. Teraz to nehodlám dopustiť, ani náhodou! A keďže nielen z chleba žije človek, a rovnako nielen z pestovania kultu vlastného tela, potrebuje aj iné ducha povznášajúce aktivity. Svoju vlastnú psychohygienu. Ja jednoducho musím písať. Písať, čarbať, tvoriť, vymýšľať, fotiť, dokumentovať – moje postrehy, úspechy aj neúspechy, radosti i starosti, každodenné všedné udalosti. Rada by som sa o ne podelila aj s vami.

November nepatrí medzi moje obľúbené mesiace v roku, ale má osobité čaro spomienok a nostalgie. Neuznávam síce celý ten skomercionalizovaný americký humbuk okolo Hallowenu, napriek tomu aj my doma s deťmi každoročne vyrezávame svetlonosov, zháňame po tržniciach či od známych zo záhradky tekvičky rôznych rozmerov, farieb a tvarov, zapálime ich večer na okne a varíme tekvicovú polievku. 

Pre mňa je november Dušičkový mesiac. Milujem tieto sviatky. Krásne pestrofarebné črepníky chryzantém, teplé mihotavé svetielka sviečok na cintorínoch, ticho, pokoj. Vždy s deťmi čítame náhrobné kamene, počítame roky, kto koľko žil, kedy sa narodil, koľko sa dožil, čo sa vtedy stalo, kde sme boli my v tom čase. Drmolíme modlitbičky za dušičky a vždy máme dopálené prsty od zápaliek. Spomíname, ale aj ďakujeme. Naozaj je za čo. Že sme ešte tu, na tomto svete, že stále máme možnosť žiť svoj život podľa našich predstáv, usmiať sa na druhého a pomáhať si. Že si môžeme plniť sny, dávať predsavzatia, schudnúť tých nepodarených 5kg, s ktorými dookola bojujem, zdolať plankovú výzvu, prečítať celú Austenovú, napísať blog, upiecť Pavlovej tortu. Nevieme, koľko to budeme, tak nech každý deň stojí zato!

It's gonna be a long one.

On Friday 7th October we went into hospital with reduced movements. I was hooked onto the monitor and typically little man instantly started wriggling like crazy. They also checked my blood pressure a few times which was high so I had to go back the next day for profiling. Everything was fine and I was offered a sweep and then sent home. After the sweep I lost about half my plug but nothing else happened. Over the next few days I had pretty irregular pre-labour contractions and every time I thought yes this is it, it's finally starting they stopped. Like when you're trying to start a car but it's just turning but not catching.

My due date of 12th October came and went. It was one of the most uneventful days of my life. Except that my uncle's wife kept pestering me every single day to ask if we'd had the baby yet.

On Tuesday 18th October I had a sweep at 2pm. My blood pressure was high again so they sent me into hospital to be checked. By 2:30pm I started having stong tightenings every half an hour or so but didn't think anything of it. My blood pressure was fine and the tightenings increased in frequency, and by 6pm they were every 5 minutes. This is when I knew things finally started happening.

We put Isaac to bed as normal and at 9pm I rang the hospital as the contractions (by this time quite painful) were every 3-4 minutes. We inflated and filled the pool which was surprisingly quick. I used my Tense machine for the first hour or so but after that it got annoying and the pool was so inviting that I decided to get in. A minute later at 10:15pm the midwives arrived, 3 of them! They brought a student midwife with them and all were really lovely. The senior midwife (Chris) has seen a few home births but the second midwife (Rachel) and the student (Gill) had never seen one so they were really excited. They looked like they were moving in with all the stuff they'd brought.

We chatted and I was breathing through my contractions. Isaac woke up so hubby had to put him back to bed.