Nemohla som písať. Nielen preto, že prvé tri mesiace som sa nepohla od záchodovej misy, ale najmä priznať sa k tomu, že prvé tri mesiace tehotenstva som preplakala, sa mi zdalo veľmi zahanbujúce. Premýšľam, prečo stále plačem, keď sa mi stala tá najúžasnejšia vec na svete? Plačem každý deň, plačem v noci, plačem strachom, bolesťou, smútkom a keď už necítim žiadne emócie, plačem len tak. Hovorím tomu - hormóny... Ale stoja naozaj hormóny za mojim smútkom? Alebo sa vo mne ozýva strach z nepoznaného? Strach, či to všetko ustojím, či budem dobrou mamou, či sa v noci zobudím na srdcervúci plač, či sa dokážem postarať nielen o seba, ale aj o svoje dieťa, strach, či sa narodí zdravé, strach, či zvládnem pôrod, či budem mať dosť mlieka, či na všetko neostanem sama... Môj najvernejší priateľ/nepriateľ - STRACH. Stále so mnou, vo mne, okolo mňa... Premýšľam, či tie šťastné, vysmiate matky, ktoré okolo mňa chodia, prešli niečím podobným, či každá z nich hneď vedela, ako zobrať svoje dieťa do náruče a všetko prišlo samé, alebo sa rovnako trápili a plakala každá z nich... A cítim sa previnilo, keď sa pomedzi svoj plač  snažím prísť na to, či si zaslúžim alebo nezaslúžim prežívať tento "požehnaný" stav.

Vždy som chcela skúšať nové výrobky,zapájala som sa do výziev,dúfala,že raz možno práve mňa vyberú.

A stalo sa.Prišla potešujúca správa a ja s rodinkou sme dostali šancu testovať.

Náš začiatok testovania

Balíček prišiel pekne zabalený a tak sme ho nadšene rozbalili. Dva produkty na nás vykukli z balíčka.

Sprej Floceta a gél Floceta obe v krabičke,k nim list.Naše testovanie Flocety od firmy Belupo sa mohlo začať.

Floceta v spreji,má jednoduché a praktické použitie.Jej balenie je výhodné,vydrží dosť dlho aj pri pravidelnom používaní.

Zažili ste už situáciu, keď ste si mysleli, že prežívate raj a v skutočnosti to bolo iba na raj upravené peklo? ... Celý život som čakala na chvíľu, že sa to raz stane a zo mňa bude matka. Bola som zvedavá na každý pocit, ktorý prejde mojou mysľou, mojim srdcom, prehrávala som si, ako oznámim partnerovi, že sa stane otcom, ako ma vezme do náručia, silno objíme a slzy šťastia a lásky zaplavia celý náš svet... že sa stratí všetko nepodstatné - pochybnosti a strach a ostane iba láska a túžba... Keď sa zafarbili obe paličky, nevládala som dýchať. Vzrušenie mi zobralo aj tep a ja som sa naozaj rozplakala. Láskou a šťastím... Cítila som sa taká silná, že na ten okamih by som "pohla svetom", keby som chcela... A chcela som... Ale svet "pohol" so mnou. A smutné bolo, že to bol môj svet. Celý môj svet... budúci otec... A z raja bolo peklo...

Myslím si, že my ženy sa už rodíme s nejakými génmi stať sa matkami, a že počas toho, ako rastieme a dospievame, rastie a dospieva s nami aj tento gén... Preto sa prirodzene hráme na mamičky, chceme byť učiteľkami, matkami, vychovávateľkami, doktorkami, pridávame si roky, lebo sa tešíme na dospelosť, keď si pre nás príde princ na bielom koni a vyplní nám všetky naše tajné sny (v skutočnosti uspokojí náš vrodený hormón....) Áno, aj ja som obyčajná žena a tiež som dostala tento gén do vienka. Až na to, že namiesto princa na bielom koni som sa chcela vydať za svojho otca a vo vyššom veku, keď som pochopila, že otec je len otec a že ostane len otcom a z každého princa sa nakoniec vykľul iba nedozretý žabiak, som zistila aj fakt, že ten ženský gén, tak výrazný, keď má žena 20, časom klesá... A tak čím som bola staršia, nezávislejšia a neochotnejšia obetovať vlastné pohodlie pre iného "tvora", som zabúdala na prirodzene zrejúce pudy matky vo mne a vlastné dieťa som nahradila psím bábätkom. Bolo mäkkučké, voňavé, prítulné, neprotestujúce, keď som ho každé ráno odnášala "do škôlky" k starým rodičom a nekonečne šťastné, keď som ho po práci a iných povinnostiach prišla vziať-či to bolo v ten deň, či o pár dní, či o týždeň... Božské baby...Presvedčila som samú seba, že takto to stačí, že nie je predsa povinnosťou mať aj ľudské bábätko "z vlastnej krvi"... a život bol bezstarostne krásny. Plný divokých večierkov, aj pokojných nocí s priateľom. Až do toho dňa, keď... ale to už viete... Bolo mi 37... a odvtedy som ešte nespala...

Na začiatok sa Vám predstavím, aby ste mali predstavu, že na druhej strane obrazovky je niekto "živý"... len škoda, že neexistuje klávesa, po stlačení ktorej by ste zacítili moje duševné rozpoloženie, lebo predstavenia typu - lyžujem, chodím do kina, mám vysokoškolské vzdelanie, behám sú veľmi ... prízemné... Každý predsa chodí do kina, behá, lyžuje... tak inak ... Veľa sa smejem, veľa plačem, dívam sa a snažím sa vidieť, počúvam a snažím sa počuť, prežívam - všetko, všetkých, všetkým. Nasávam život každým pórom svojich buniek, selektujem veci, ktoré mi robia radosť a ktoré bolia, medzi stovkami svojich priateľov mám iba zopár najbližších a medzi stovkami svojich lások mám iba tú jednu jedinú - pravú (i ľavú zároveň). Tú neobmedzenú, tú čestnú, úprimnú, jedinú v celom vesmíre.... Prežila som veľa pádov na dno, aj keď častejšie lietam v oblakoch... Celý môj život je ako sen, krásny, často mimo realitu, neobmedzený, slobodný, žijem ho a vychutnávam plnými priehršťami. Spievam, hrám na gitare, tancujem na vlne slobody, lásky, emóciách a nenechám sa zviazať povinnosťou, nudou, všednosťou dní... až donedávna... Keď ma pobolievalo brucho a neprestávalo a napätie z mojich prsníkov sa prenieslo aj do vzduchu a ocikala som testík... jeden... druhý... tretí. Nebol chybný ani jeden z nich, bola to pravda.... ČAKÁME BÁBäTKO!

Ahojte "budúce" mamičky, už mamičky, ženy, dievčatá... predpokladám, že priateľmi mojich blogov budú prevažne nežnejšie polovičky nášho pohlavia, nakoľko témy vzťahov, partnerstva, tehotenstva a materstva, ktorým budem venovať pozornosť, by sem mužské oko priviedli len omylom, násilím alebo v prípade zverejnenia odvážnejších fotiek, či príbehov spojených so sexualitou, alebo inými pôžitkami... Česť výnimkám, ak sa tu vyskytnú, hlboká úcta... Takže vitajte a začneme...