V sobotu večer som ostala v totálnom šoku. Nie, nie som opäť tehotná, ešte som sa neodhodlala k chudnutiu. Len som zistila, že pri mojom článku akosi astronomicky narástlo číslo čítanosti aj komentárov. Nevedela som, čo sa deje, či sa náhodou nepokazilo počítadlo. Pátrala som a dopátrala som sa! Niekto dal echo facebooku. Mrkla som sa teda na komenty a ostala som sklamaná. Samé pozitívne reakcie! No do kelu! A to čo? Nikto sa nepozastavil nad tým, že mám toľko detí? Nikto ma nekritizuje za to, že sme nepoužili „ochranu“? Nikto nebedáka nad tým, že mať toľko detí v dnešnej dobe je luxus? Nikto ma neodsúdil? Nuž, veru dovtedy NIKTO. Sklamanie bolo neskutočne hlboké.

Až dnes. Hurá, tak predsa! Mrknem na FB a tam ... no konečne ... zmienka o potrebnej ochrane, o tom, že aj dve deti v tejto dobe sú už veľa. Niektoré komenty medzičasom záhadne zmizli. No u mňa jednoznačne vyhral koment, ktorý si dovolím odcitovať (skopírovať): „Toto by so nechcela zazit ani v zlom sne ja by som tolko deti nechcela ale sak mna by to zabilo keby som konecne schudla a zase cakala babatko.“  A akosi sa mi to odrazu spojilo s jednou dnešnou správou, ktorá mi ráno tu na MK udrela do očí. Jedna členka sa odtiaľto rozhodla odísť a zanechala odkaz, ktorý na mňa zapôsobil. Okrem iného v tom odkaze bolo aj (tiež to skopírujem, aby to bolo autentické, teda preto tie preklepy): „ ... tu už nemam čo hladať .. jediné čo vidiíte su šaty kava ohovaraniematerializmus ....“  Fakt neviem prečo, ale nedalo mi to celý deň pokoj. Vo vnútri som ostala z tých dvoch komentárov tak zvláštne smutná.  Nie, nechcem sa dotknúť, ani uraziť tú pani z FB, ani podobne zmýšľajúce ženy, ale ten komentár mi prišiel taký... povrchný, trošku zaváňajúci práve tým materializmom (presne, ako písala tá odchádzajúca pani).

Ja som vyrastala ako jedináčik, aj keď som ním nebola. Ale medzi mnou a súrodencami bol veľmi veľký vekový rozdiel (15 a 12 rokov).  Vnímala som ich skôr ako rodičov. Neviem prečo, ale ja osobne som vždy tvrdila, že chcem 4 deti, a najlepšie 2 dievky, potom pauza a potom 2 chlapcov, alebo opačne. Chcela som, aby si boli baby aj chalani vekovo bližšie, lepšie si rozumeli a mohli sa spolu hrať. Aby nemali taký pocit samoty, aký som ako dieťa mala ja. Nevyšlo nám to, máme to teraz na striedačku. Priznám sa, že po druhom dieťati ma tento „štvordetný ošiaľ“ prešiel. Keď „tam hore“ videli, ako začínam pochybovať, ustupovať a vymýšľať, tak to rýchlo poriešili za nás. Aby sme si to náhodou nerozmysleli! Tretie bábo teda bol taký „blesk z jasného neba“. A je spätý s jednou ... hmm ... nemilou spomienkou.

Do konca svojho života nezabudnem na to, ako na mňa primár nakričal, keď som sa odmietla dať sterilizovať. Mala som na to zo zákona nárok, keďže to bol môj druhý cisársky. Celkom prvý pôrod som mala spontánny. Cítila som sa ako najposlednejšia „cigaňa“ – ponížená, strápnená, nezodpovedná... Vtedy som mu ale povedala niečo, čo absolútne nečakal a popravde ani ja nie. Opýtala som sa ho, prečo nenavrhne sterilizáciu môjmu mužovi. Veď moje telo už zažilo toľko zásahov... Prečo ja mám byť opäť „tá zodpovedná“? A kde je zodpovednosť manžela a chlapov všeobecne? Veď ja som si to (rozumej deti) predsa „nevystrúhala sama na kláte“. Nie som tatko Gepetto a moje deti nie sú Pinocchio. A prisahal mi pred oltárom, že zostaneme spolu v dobrom aj v zlom. Tak nech to dokáže. Nech sa so mnou teraz podelí aj o to „zlé“.

Dievčence, do konca života nezabudnem nielen na to, ako ma predtým primár ponížil, ale ani na jeho reakciu po tomto mojom preslove. Viete si to predstaviť? Kapor na suchu. Následne povedal niečo v zmysle, že či to myslím vážne a ako si to predstavujem pripraviť „pána tvorstva“ o jeho schopnosti. Nie je to presné, ale niečo v tom zmysle to bolo. Á že teda dobre, ako chcem, že je to na mne.

A mne v tej chvíli došlo, že mám pravdu, že musím mať pravdu!!!  Že aj o tomto je v dnešnej dobe toľko obávané manželstvo. Tá prísaha pred oltárom mi odrazu dávala zmysel, ale aj silu. Neviem, či niektorá z vás pochopí, o čom je tá predchádzajúca veta, ale nedokážem vám to lepšie vysvetliť, pretože pocity sa opisujú či vysvetľujú len veľmi ťažko.

Staré, ale dobré, mňa to stále baví 🙂

K rodinnej bitke došlo potom, keď syn predstavil rodine nevestu a babička utrúsila: 

“To vás Pán Boh trestá za to, že sa nemodlíte.“

--- 

K nadmernému užívaniu antikoncepčných prípravkov nútil svoju manželku preto, aby neprišla do iného stavu so susedom.

---

Ako mama som na rodičovskej scéne čelila rôznym výzvam, nástrahám, prekážkam aj métam. Nič svetoborné, klasika. Kojenie, uspávanie, pády, prvé kroky, nechutenstvo, zuby, choroby, atď. Poznáme všetky. Takto o týždeň ma čaká ďalšia, let s l,5 ročným (+ kúsok), pre pro-mesiac orientované mamičky rozumej s 20 mesačným infantom (termínus technikus používaný v letectve pre dieťa mladšie ako dva roky).

V duchu si predstavujem, ako tá naša malá cestovateľka predvádza árie, že aj Peter Dvorský by zavesil kariéru na kliniec. A ak by sa ešte praktizovali niekde vypočúvacie praktiky bývylej ŠTB, vzali by ju na plný úväzok na týranie hlukom (plus prémie a 13.plat). Jej hlas má ďaleko od tenučkého hlásku štebotajúceho slávika a môžem len dúfať, že moja teoretická príprava bude na niečo platná.

Ak platí, že karma je zdarma 😉 (na koníkovi častejšie skloňované slovné spojenie, ako samotný pôrod), tak ma čaká hodina a pol revu, plaču, hysterických záchvatov, fraktúr, rozliatych tekutín, rozdrvených pochutín a niečo cez sto naštvaných spolucestujúcich.

Čo vám poviem, moje predstavy o rodičovstve a výchove boli... Ako to nazvať... Nie, že mylné alebo skreslené. Ja som nevedela skrátka, kde je sever. Spomínam si na svoj posledný let v stave bezdetnom a tie revúce, pištiace, v mojom ponímaní rozmaznané decká, ktorým rodičia nevedia dať po zadku. Moje dieťa by toto určite nerobilo. Musí vedieť, kde sú hranice a odkiaľ pokiaľ. A bla bla bla.

Dnes už chápem, že raz za čas majú tí naši potomkovia svoj deň D, kedy ich jedinou náplňou práce je byť protivný, umrnčaný, ustráchaný, neposedný. A bohužiaľ, veľakrát nie je v moci rodiča to ovplyvniť. Aj dospelí mávajú občas deň "blbec", prečo by naň nemali nárok aj deti?! 

Taktiež si však dovolím tvrdiť, že niekedy je to aj o výchove. Ak sa dieťa dokáže hádzať o zem v uličke, lebo chce sedieť pri okienku, tak sa chyba vo výchove pravdepodobne stala a to dieťa je jednoducho naučené dosiahnuť svoje za každú cenu.