"Poď sem! Kriste, poď sem! Poď sa pozrieť, čo tam má? Veď... Ona tam nemá... Dierku? Má to... Má to... Zrastené?!"  Zdenka kľačí pri posteli a pozerá medzi nohy svojmu dievčatku. 'V takom Anglicku by ma asi aj zavreli,' pomyslela si.

Prebaľovala ju, klasika, a zrazu sa jej tam dačo nezdalo. Vrátila oči späť a tam... Šuška zlepená tenučkou priesvitnou blankou. Len hore, pri vrchu, malá štrbinka na cikanie.

Telom jej prebehla triaška. Muž sa prizerá, v duchu porovnáva tú malinkatú šušku s tým, čo pozná on. Je mu to asi aj trošku nepríjemné. Porovnávať niečo také nevinné a krehké s tou dospeláckou „verziou“.

Zdenka ho núti: "Poď sa pozrieť! Čo to má?" Muž sa prizerá, bezradne prikúka a hovorí: "Ja, ja neviem..."

So spoteným čelom a trasúcimi rukami ťuká Zdenka do mobilu a hľadá odpovede. Hádže z brucha kľúčové slová do vyhľadávača a premýšľa, ako to čudo vlastne nazvať.

Zrastená šuška, zlepené pysky... Očami prebieha diskusiu za diskusiou. Hltá každé slovo a chytá ju zdesenie. Zanedbaná hygiena... Cíti sa ako z osady.

„Musíme sa vrátiť, Logan.“ Do šľaka! Nedá sa tu nič zapamätať, podľa čoho by som sa sem mohla neskôr vrátiť. A vlastne... Vôbec ma to nezaujíma. Teraz mi je prvoradá iba Martina a jej bezpečnosť. Nečakám na neho. Už si na to pomaly asi zvykol. Vrátila som sa späť do ich domu. Trochu ma prekvapilo, že je tu Martina a že v rukách drží zbraň. Nechápavo som sa na ňu zapozerala. V tom jej to docvaklo. Pozrela sa na svoju ruku, v ktorej držala malú devinu a hneď na to ju v rýchlosti položila na  komodu pri dverách. „To mi dal Logan.“ Vysvetlila a rozbehla sa ku mne. Silne ma objala. Viem, že je úplne mimo. Zmätená, vystrašená, zlomená. „Čo sa to deje?“ „Neviem.“ Trochu som zaklamala. Nebola som tak celkom ďaleko od pravdy. Viem toho omnoho menej, ako by som chcela. Na pleci som pocítila jemný vánok. Logan. Vydýchol, keď sa vrátil. „Kde je otec?“ Opýtal sa nás. „Ešte som z tadeto nevyšla. Myslíš, že je to bezpečné?“ „Neviem.“ Premiestnil sa vedľa seba. Nie. Na toto si rozhodne nikdy nezvyknem. Na jednej strane polomŕtve telo na druhej strane zdravý energický človek. Človek? Nie. Niečo iné, čo sa len podobá na človeka. „Pôjdem to skontrolovať. Zamknite za mnou dvere.“ Odomkol, vyšiel a zavrel za sebou dvere. Priskočila som k nim a pohotovo som ich zamkla. Tak... Už len počkáme kým sa vráti. Posadila som sa na posteľ a zavolala som Martinu k sebe. Pevne som jej chytila ruku a usmiala som sa na ňu. „To bude dobré.“

+++
Tak, do frasa, kde je ten otec. Vedľa v izbe nie je. Nie je tam ani mama. Ostala tu len veľká krvavá mláka v mieste kde pred tým ležala. Nedokážem sa na to pozerať. Len, keď pomyslím na to, že tu mama nie je tlačia sa mi slzy do očí. Miloval som ju nadovšetko a teraz si uvedomujem, že som jej to niekedy možno nedokazoval dostatočne. Keby som tak mohol vrátiť čas. Môžem. Ale ju mi to už nikdy nevráti. Poobzeral som sa po ostatných miestnostiach hore na poschodí. Neboli nikde. Zišiel som preto dolu schodmi. Tento dom mi bude veľmi chýbať. No pokiaľ chceme prežiť budeme musieť odísť. Jean to tu už pozná. Hocikedy by sa sem mohol vrátiť a pozabíjať nás. Ak by sme tu ostali vystavili by sme sa príliš veľkému riziku. Viem kam pôjdeme. Lenke sa tam určite bude páčiť. Maťa bude možno trochu sklamaná, ale myslím, že to prežije. Dolu ešte stále boli iní. Šiel som sa nimi, aby som zistil, či náhodou niekto niečo nevie o otcovi. Nikto o ňom nič nevedel. Nech je kdekoľvek, musím vziať Lenku do bezpečia a to hneď.
+++

Logan sa vrátil späť. Odomkol dvere a chcel, aby sme sa, čo najrýchlejšie zbalili. Mali sme si zobrať všetko naše, aby to nevyzeralo, že sme odišli na rýchlo, aj keď sme odchádzali narýchlo. „Kam vlastne  ideme?“ Opýtala som sa ho a hádzala som veci do kufra. „Niekam sa zatiaľ zašijeme.“ „Zatiaľ? A čo tvoj otec?“ „Neviem, kde je. Nikto o ňom nič nevie. Pôjdeme niekam ďaleko on nás tam nájde tak či tak. Počkáme tam na neho.“ „Kde tam?“ Nechápavo som na neho ostala pozerať. „Neviem. Proste pôjdeme niekam, čo najďalej od tohto miesta. Baľ sa!“ Doslova mi prikázal s veľmi nervóznym tónom. Ja chápem, že má strach. Prišiel o matku. Jeho otec niekam zmizol. Bojí sa, aby sa niečo nestalo mne, Mati alebo jemu. „Dobre. Nemusíš byť podráždený.“ Odsekla som na neho a ďalej som si balila veci. Pohladil ma a šiel vedľa za Martinou. Keď sa vrátil, mal v rukách dva jej veľké kufre. „Agáta pôjde s nami.“ Oznámil mi a zmizol dolu schodiskom. A ako prečo pôjde s nami? Tomu celkom nerozumiem. Potlačila som veci v kufroch a zazipsovala som ich. Sadla som si na kraj postele a nostalgicky som spomínala. Bude mi to tu chýbať. Spoznala som tu veľa skvelých ľudí, ktorí mi veľmi pomohli. Teraz si uvedomujem, že som sa Loganovým rodičom nikdy nepoďakovala za to, že tu s Martinou obe môžeme bývať. Veľmi ma mrzí, že Loganovej matke to už nikdy nebudem mať šancu povedať. Rozhliadla som sa okolo seba. Všetko tu bolo niečím výnimočné. Na komode pri posteli ostala naša fotka, na ktorej sme my traja – ja, Logan a Martina. Všetci sa na nej usmievame. Bolo to odfotené krátko potom ako som sa znovu dostala do normálneho stavu. Všetci sme boli takí šťastní. Postavila som sa a šla som ju vziať. „Poď pôjdeme.“ Oznámil mi Logan spomedzi dverí.