Včera sa ma opýtala dcéra:
„Oci, a keď sa rozídete s mamou, kto si nechá dve deti a kto jedno?"
Bol som v kuchyni a krájal som cibuľu. Otázka ma zaskočila.
„Ako to myslíš?" opýtal som sa.
„Sme predsa tri, tretiu si nemôžete rozdeliť na polovicu?"
Prišlo mi to smiešne a chcel som jej odpovedať, nech sa neobáva, že ja s mamičkou sa nikdy nerozídeme. Ale nechcel som jej klamať, lebo viem, že vzťahy sa menia každý deň a bolo by mylné myslieť si, že ja som neporaziteľný. 
„Dcérka, ak by sme sa niekedy s mamou rozišli, budeme vás vidieť všetky tri. Trochu ja a trochu mama, neboj sa."
„Ale otec mojej spolužiačky ju vidí len v sobotu".
„Vieš, niekedy keď sa dvaja rozídu, stane sa veľa vecí. Možno sa nerozišli dobre a pohádali sa. Ale ja a mama sa nikdy nehádame a ak by sme sa aj rozišli, vy budete vždy prvoradé. Rozumieš?"

Pozrela na mňa uprene.
„Oci, láska može skonciť?"
„Nie, láska nikdy nekončí", odpovedal som. „Sú to ľudia, čo sa menia."
„Ľudia?" opýtala sa nechápavo.
„Áno, aj dospelí rastú... Ty si teraz veľké dievčatko, ale pred siedmymi rokmi si bola malá. Tak približne to funguje aj u oteckov a mamičiek. Keď som ja spoznal tvoju mamu, bol som iný, aj ona bola iná. Doležité je, že keď sa dvaja ľúbia, musia vedieť meniť sa spolu a rešpektovať zmeny toho druhého. Rodičia so svojimi deťmi robia presne toto, ale oni medzi sebou to niekedy nedokážu. Preto láska k deťom je jediná, ktorá nikdy nekončí."
„A ty, keď si spoznal mamu, ako si vedel, že práve ona je mama?"
„Nevedel som..."
„A ako si pochopil, že ju chceš ľúbiť?"
„Pochopil som to po piatich minútach."
„A ako?"
„Keď sme sa stretli po prvý raz, prehrnula sa vo svojich vlasoch, nadvihla ich a zaviazala do uzla len tak, bez gumičky..."
„A..."
„A vtedy som pochopil, že ona zúfalo potrebovala gumičku do vlasov a ja jej vlasy."
„A ty si mal gumičku?"
„Nie, ale keď to mama zistila, už ma mala rada."
„Oci, to znamená, že si ju tak trochu oklamal."
„Možno, ale doležité je, že mama bola prvá, kvôli ktorej som mal chuť hladať gumičku. Chápeš, čo chcem povedať?"
Dcéra pozerala na mňa pár sekúnd a potom si rozpustila svoje vlasy: „Oci, tu máš moju gumičku, tak sa ty a mama nikdy nerozídete."
Ona sa usmievala a ja som našťastie krájal cibuľu...

(M. Bussola)

zdroj: internet

Deti obľubujú nálepky a farebné obrázkové kartičky a vôbec najlepšie je, keď sa im do rúk dostane kombinácia oboch. Sada Edu Stick – Ročné obdobia obsahuje 92 nálepiek a 30 kartičiek. Kartičky treba doplniť nálepkami, ale nie hocijak, má to svoju logiku. Táto sada i ostatné z rovnakej série (http://www.kidsworld.sk/eshop/eduludo/c-76.xhtml) sú vhodné pre deti od 3 do 6 rokov.

Na každú kartičku dieťa nalepí 3 druhy nálepiek: strom, ktorý značí ročné obdobie, postavičku chlapčeka a predmet, ktoré typicky dopĺňajú scénu.

Na kartičke sú 3 otázniky. Na veľký otáznik v hornej časti patrí strom (jarný, letný, jesenný, zimný), na oba menšie otázniky postavička a predmet. Ako dieťa zistí, ktorú postavičku a ktorý predmet musí doplniť? Porovnáva: Čo má ktorý chlapček oblečené, čo ktorý chlapček robí, čo k tomu potrebuje? Hľadá rozdiely medzi nálepkami i spoločné znaky nálepiek a kartičiek. Dieťa hľadá súvislosti, jednotlivosti spája v kontext, ktorý je typický, nie neobyčajný.

Vezmime si napr. kartičku s kolobežkou. Dieťa vidí otázniky a hľadá správne odpovede-nálepky. Na kolobežke musí niekto jazdiť. Ako vyzerá typický pohyb pre jazdenie na kolobežke? 

Čo vidí chlapček, keď prechádza kolobežkou okolo stromu?

Aké je ročné obdobie? Chlapček má oblečené dlhé nohavice, v hniezde sú vtáčatká, strom kvitne – je jar.

Na temu poporodnej depresie (PPD) a baby blues, ktore mozu neprijemne potrapit novopecene mamicky, sa uz vela popisalo. Ked sa narodi maly cloviecik, vela veci sa v zivote mamy, ale aj otca a blizkej rodiny, zmeni. Tieto zmeny su jednak prijemne a nadherne - prinasaju so sebou neopakovatelne pocity stastia a euforie, no jednak aj neprijemne a negativne - tie nas zaskocia a vyvolaju v hlave tisic otaznikov, co sa to s nami deje, preco sa to deje a ako to mame zmenit? Tuto temu ja osobne povazujem za dost citlivu a osobnu, no napriek tomu sa s vami podelim o svoju skusenost. Mozno to niekomu pomoze identifikovat sa s mojimi pocitmi a podobne ako ja najde sposob, ako premoct obavy, strach a uzkost.

Velmi som sa na svoje prve babatko tesila, a preto, ked sa mi narodil vytuzeny syn, cakala som len same uzasne veci, zazitky a pocity. Narodil sa akutnou sekciou a ja som jeho prichod na svet prespala. Ked mi ho doniesli, pamatam si, ze ma nic specialne nezasiahlo. Ziadne extra pocity stastia, radosti, lasky. Pomyslela som si, aky pekny chlapcek, ale je naozaj moj? Co mam citit? Asi cosi ine, nez citim teraz. Tieto pocity ma zasiahli ako blesk z jasneho neba, a nebola som na ne pripravena. Nechcela som ich zazivat, nechcela som zazivat slzy, sklamania a zufalstva, ktore ma prenasledovali, a ktore aj napriek vsetkej moje snahe nechceli odist. Citila som sa miestami neschopna a mala som pocit, ze si dieta ani nezasluzim. Ze ho ani nepoznam, ze sme si niekedy az cudzi. Tak som sa trapila. Nastastie, moje dieta ma vyliecilo. Naordinovalo si neustalym placom a dozadovanim sa na ruky celodenne nosenie sa. Najprv to bolo doslova nosenie sa po rukach. Vycerpavajuce 🙂. To viedlo k hladaniu po internete. Je este niekto iny, kto sa musi borit s podobnym problemom? Co robia ine mamy v podobnej situacii? Existuje nejaka pomoc, ako si uvolnit ruky, no stale dopriat dietatu to, co tak bytostne potrebuje, a to blizkost, pohyb, kontakt, dojcenie sa? Existovala! Bolo to tak jednoduche – privinut si dieta na svoju hrud do satky ci ergonosica, dychat jeho vonu, dotykat sa jeho telicka, hladkat spotene vlasky. A pomaly, pomalinky, sa moje pocity zacinali menit. Tie prijemne pretrvavali, tie zle pomaly odchadzali. Cim viac sme sa nosili, tym lahsie mi bolo. Tym kompetentnejsia som sa ja sama citila v ulohe matky a dokazala si verit, ze to vsetko nove, co sa spaja s prichodom maleho cloviecika na svet, zvladnem. Ze to dokazem, ze bude dobre. Cez nosenie som sa dokazala so svojim syncekom zblizit a zamilovat sa do neho. Uplne a osudovo 🙂 .

Ked sa mi narodil druhy syn, vedela som hned, co robit. Mozem naozaj uprimne povedat, ze odkedy sa narodil a ja som ho zacala vylucne nosit, nebolo dna, kedy by som mala pocit, ze sa PPD vracia ci utoci 😉. Aj napriek tomu, ze to bolo este narocnejsie, ze zaciatky boli tazsie a situacia zlozitejsia, celodenny pobyt syna na hrudi v satke bol ako liek rovno pod mojim nosom. Dychala som si svoje davky v pravidelnych intervaloch a tesila sa z pocitov stastia, radosti, lasky a kompletnosti. Aj na zaklade vlastnych skusenosti verim tomu, ze nosenie prospieva nielen dietatku, ale aj mame – ci uz po fyzickej, ale aj psychickej stranke. Ze matky, ktore nosia svoje deti, trpia v mensich “davkach”, ak vobec, strasiakom menom PPD. Skusila som si poguglit a najst aj nejake vyskumy na tuto problematiku. Ak mate chut, citajte dalej 😉. Podla JCPMH (2012) - Joint Commissioning Panel for Mental Health, organizacii spajajucej 17 profesionalnych organizacii zaoberajucimi sa dusevnym zdravim a jeho zlepsovanim, porod je zavaznym rizikovym faktorom, ktory moze mat dopad na dusevne zdravie zeny, matky (1). Mnohe zdroje uvadzaju, ze 1 z 10 zien v Severnom Irsku trpi PPD, ale v roku 2014 Royal College of Midwives hlasilo, ze az 60 percent matiek sa citilo depresivne po tom, co porodili dietatko. Podla mna su toto alarmujuce cisla! No krasne je odporucanie porodnych sestier a dul – v tej istej sprave, ktora uviedla alarmujuce cislo, sa porodne asistentky a duly vyjadrili, ze “povzbudzuju matky k tomu, aby pouzivali ergonomicke nosice” (2). Podla neziskovej organizacie La Leche League, ktora sa zameriava na podporu dojcenia (2010), ludske mlada je nosenec - “nosenci su po porode najmenej zreli a potrebuju teplo matkinho tela, vyzaduju tiez neustale nosenie...preto su aj ludske mladata stvorene na nosenie a drzanie...satka (nositko) by mali byt na zozname kazdeho rodica ocakavajuceho prirastok v podobe novorodenca vnimane ako nutnost, a nie pekny alternativny sposob starostlivosti”. (3) Vyskum na Slovensku z roku 2013 potvrdil cisla, ktore sa uvadzaju aj vo svete – “depresivne priznaky, ktore sa zaznamenali pri hodnoteni po sestonedeli, sa v zavislosti od pouzitej skaly vyskytli u 11 – 20 % rodičiek” (4). Predpoklada sa vsak, ze skutocne cisla su ovela vyssie. Podobne ako ja, je vela mamiciek, ktore nikde nejdu so svojimi pocitmi a nehlasia ich. Je vela mamiciek na socialnych forach, ktore vsak priznavaju lahsiu ci tazsiu formu baby blues a PPD, no zaroven uvadzaju, ze lekara nevyhladali. Tesi ma, ze sa medzi nimi coraz viac vyskytuju take mamy, ktore sa z toho dostali tym, ze pocuvali svoje vnutorne pocity a dietatko dojcili, nosili a spolocne s nim spali.

Ak mate chut podelit sa so svojim pribehom na temu PPD a nosenia, napiste ho sem do komentov. Budem si vazit vasu uprimnost a otvorenost, viem, ze nie je lahke o tom rozpravat, no deje sa to a mozno prave vas pribeh moze niekomu pomoct vyrovnat sa s pocitmi, ktore prave preziva a odhodlat sa k noseniu. Vopred dakujem.

                                                           foto: branonovak.com

Zdroje:
(1) Joint Commissioning Panel for Mental Health (2012): Guidance for Commissioners of Perinatal and Mental Health Services.
http://www.jcpmh.info/…/guidance-perinatal-mental-health-s…/ 
(2) Royal College of Midwives (2014) Maternal Emotional Wellbeing and Infant Development: A Good Practice Guide for Midwives.
https://www.rcm.org.uk/…/Emotional%20Wellbeing_Guide_WEB.pdf 
(3) La Leche League (2010) Babywearing, Sarah Barnard, From New Beginnings, Vol. 31 No. 2, 2010, pp. 18-21.
http://www.llli.org/nb/nbiss2-10p18.html 
(4) Clanok je prevzaty z Psychiatr. Praxi 2013; 14(1): 26–29 a dostupny na: http://www.solen.sk/pdf/19e87058021252b0bad61ac57484373c.pdf