„Zdá sa, že vaša premena napreduje až príliš rýchlo a vaše telo ju nedokáže tak rýchlo prijať. Mám pocit, že vám niekto napomohol." „Napomohol? Ako?" „Ten príval energie, ktorý vás na nejaký čas vyradil, zrejme spôsobil, že sa vaše telo začalo premieňať oveľa rýchlejsie, ako je normálne." „Normálne?" Opýtala som sa sa znovu. „Normálna zmena prebieha bez toho, aby si to človek všimol. Vyzeráte, že to najhoršie máte za sebou. Váš stav by sa mal behom niekoľkých dní zlepšiť." „Čo ak sa nezlepší?" „Radšej odložím biely plášť, ako by som sem mal prísť znovu." Povedal s kamennou tvárou. Toto neznelo ako vtip. Znelo to skor ako nenávisť. Trochu ma to vykojalilo. A mám toho dosť! „Čo vám na mne tak veľmi prekáža?" Opýtala som sa ho narovinu. „Prekáža? Myslíte, že mi na vás niečo prekáža?  Ste z jednej časti rovnaký pacien, ako hociktorý iný." „A z tej druhej strany?" „Ste iná. Ja som iný. Obaja pre toho druhého predstavujeme hrozbu." „Ja vas za hrozbu nepovažujem." Oznámila som mu flegmaticky. „Teraz neviem, či to mám brať ako poctu alebo sa mám začať obávať..." Prehodil. „Obávať? A čoho? Ja vám nemám prečo ublížiť. Ste lekár, ktorý mi dufam pomôže. Prečo by som to robila?" „Jeden nikde nevie." Povedal nezaujato. Hm, takže kamaráti asi nebudeme. Nevadí.
        Doktor Anthony mal pravdu. Môj stav sa naozaj začal zlepšovať. Každý deň som bola viac samostatnejšia. Dokonca sa moja váha ustálila a už ďalej neklesala. Ale aj napriek tomu som stále mala problém sa na seba pozrieť v zrkadle. Oblúkom som sa mu vyhýbala, čo najviac to šlo. No, nepôjde to takto do nekonečna. Loganov otec na Anthonyho podnet začal spisovať údaje o mojom stave. Denne ma meral, vážil, kontroloval moju telesnú teplotu a staral sa o to, aby som mala len tú najlepšiu stravu. Pomáhal mi dostať sa naspäť do formy. Cvičil so mnou jednoduché cviky, aby sa moje svalstvo dostalo do pôvodného stavu. Čoraz častejšie som myslela na to, že to, čo sa mi stalo má na svedomí Agáta. Ale prečo? Vedela, že si ten neznámi pre nás prišiel? Vedela, že sa stane niečo zlé? Vedela, že pre nás príde Loganov otec a zmizneme skôr ako sa dostane dnu? Chcela mi pomôcť? Neviem... Chcela by som sa s ňou o tom porozprávať. Ale zatiaľ ešte nemôžem používať moje schopnosti.

        Čas plynul. Škola šla nakoniec bokom. Boli sme v Kanade už niečo vyše mesiaca. Maťa si tu pomaly začala zvykať a ja som bola spokojná, že aspoň tu sme v poriadku. Logan stále cestoval po svete a hľadal toho neznámeho. Namiesto mňa mu pomáhal otec. Vždy, keď našli dalšieho z iných, pokúsili sa ho presvedčiť, aby sa pridal na našu stranu a pomohol im ho nájsť. Svetom tak kolovala myšlienka na neho rýchlejšie, ako by ho hľadali sami. Niekoľko iných sa pridalo, iní nie. V dome sa tak čoraz častejšie stretávali desiatky ľudí, ktorý si medzi sebou vymieňali informácie o ňom. Niekedy sa Logan s otcom nevrátili aj niekoľko dní. Premiestňovali sa s pôvodným telom, mohli tak fungovať takmer nonstop. Ostávali sme teda s Maťou a Loganovou mamou samé doma. Niekedy sa sem Logan premiestnil, aby sa uistil, že je všetko v poriadku a znovu zmizol. S jeho mamou som si za ten čas vytvorila celkom dobrý vzťah, Zo začiatku mala aj ona zo mňa obavy, ale časom si uvedomila, že pre ňu nechcem byť hrozbou. Logan ma nechával doma, aby som na ňu dávala pozor, kým tam oni s otcom nie su. Som tu teda jediná iná, ktorá ju môže v pripade potreby ochrániť.

        Vrátila sa mi chuť do života. Znovu som sa začala usmievať. Ani pohľad do zrkadla mi nenaháňal strach. Zžila som som sa s tým, že som iná. môj zovňajšok sa tiež dal vysvetliť. Nechodím veľmi na slnko, tak je moja pokožka bledá. Vlasy si v dnešnej dobe dokáže prefarbiť každý a to najrôznejšími farbami od výmyslu sveta. A oči? Do spoločnosti som nosila šošovky v mojej pôvodnej modrej farbe očí. Logan sa na mňa vždy škaredo pozeral, keď som si ich zakladala. Ani moje argumenty, že toto teraz nie som ja, mi nepomohli. Tvrdil, že ma miluje stále rovnako. On vedel, že sa to časom stane. Bol na to pripravený. Ja však nie. Možno sa s tým časom vysporiadam úplne aj ja. A možno vôbec nie...